Mr. GOLD Obchodné tajomstvá VII., kapitola 72. STRETY

Obchodné tajomstvá VII

kapitola 72

Strety

    Počul, ako schádza dolu schodmi. Pozeral práve do otvoreného okna, v ktorom sa prebudené  ráno rozpúšťalo v poslednej rose a ešte zahmlené váľalo sa pod kríkmi hrajúc so slnkom márnu slepú babu.

   Pristihol sa pri myšlienke, že aj on by sa najradšej skryl. Na jednej strane oči, ktoré si stopercentne stáli za svojou pravdou a na druhej všetky ostatné zmysly... Jedine srdce zostávalo na strane očí a tomu sa najviac čudoval.

  ... Miloval ju...

  Prvé slabé lúče mu ostro pripomenuli včerajší nočný poryv. To svetielko v tme noci...

  Tých pár momentov tepla a pocitu spolupatričnosti, ktoré vyprchali skôr, ako ich rozum stihol uložiť do niektorej zo zásuviek. Ale aj tak bol prekvapený...Tu niečo nesedelo...Ten záblesk nemohol byť samovoľný...tam niekde...tam, v tejto žene, ktorá sa vo dverách jedálne práve škrabká za uchom a mračí nevyspatá do nového rána s rukou na zadku, ktorý mu zastavoval dych...tam niekde v tejto žene...ktorej toľko prikyvujú jeho oči, kdesi hlboko... bola stále ONA – jeho nežná a krehká Bella.

 „Ako jej pomôcť vyplávať zas na povrch ?“...

Bol bezradný.

  Všimla si, že jej nevenoval úsmev, len dlhý smutný pohľad.. Pomykala hlavou a vykročila rázne  rovno k nemu.

  Mierne sa odsunul, aby vstal spoza stola, ako sa na dobre vychovaného gentlemana patrí. Mal v pláne odsunúť stoličku a ponúknuť raňajky....Ale len čo sa poodsunul, pobehla a sadla si mu drsne na kolená. Chytila ho za obe uši, aby jej neuhol pohľadom a neomalene sa ospravedlňovala za včerajšie správanie.

  - Akýsi sme dnes napaprčený, králiček môj... Sme stávali ľavou nohou ?! – zatiahla familiárne.

  - Vyzerám snáď ako zajac ? – odtrhol jej ruky z uší. – Alebo to mala byť asociácia na tvoj posledný džob...v Králičej nore ?! – povedal cynicky a ostrejšie, než chcel.

  Tvárila sa, že prepočula.

  - „Králiček“ bola náhodou chutná zdrobnenina od slova „Kráľ !“... keď už máš zámok, si môj kráľ...Ale ty sa paprčíš, že som si včera nedala pozor na hubu, čo ?! – žmurkla.

  Len ťažko pregĺgal jej prostoreký slovník. Keby radšej mlčala...

  Žiaľ, Lacey toto jediné nemala v popise svojej novej storybroockej identity.

  - Pochop, drahý... Som dosť tehotná a trmácajú mnou tie sprosté hormóny...to ti je hrozná otrava ! Raz smoklíš jak malé decko, raz sa ti chce rehotať a furt sa ti chce ...to oné...chodiť na malú potrebu... a vieš ako som grcala prvé dni ?!...- preháňala, tváriac sa čo najviac vážne.

  Ako herečka za veľa nestála.

  Skrkval obrúsok a pozrel radšej späť do okna. Ráno sa vyparilo a vzalo so sebou aj posledné štipky nádeje, že by tejto žene mohol niekedy porozumieť...

  - Pravda sa už nehneváš ? – prosila maznavo. – Vieš, potrebovala by som nejaké šaty... No, pozri, môžem ísť takto medzi ľudí ? – otvorila nečakane klopy županu, ktorý jej večer  požičal a v lúčoch slnka, čo sem zvedavo už chvíľu nakúkalo sa objavilo jej nahé telo.

  Zmeravel. Snažil sa ovládať, ale hladká lesklá koža dvíhajúca sa jej na hrudi, tehotenstvom krásne zaokrúhlené prsia s tajomnými dvorcami, čo vybiehali do zvrásneného očka bradavky, ho totálne priklincovali o operadlo kresla zatarasiac ešte aj dýchaciu trubicu.

  Dobre vedela, že toto kolo vyhrala. 

  Pokojne sa zas zakrútila do saténu, vstala a vykrúcajúc zadkom pomaličky prešla na druhý koniec stola. Kým si sadla, ešte nabrala vejúcu  vlečku ľahkého županu cez lakeť a prehodila na druhú stranu cez opierku kresla, aby dlhé nohy zostali patrične odhalené.

    Podoprela si bradu rukou a spod prižmúrených očí hľadela, ako On rozmiestňuje a upratuje všetky vzbúrené bunky tela späť na svoje miesta.

  Neal sa konečne prebudil. A začal nechápajúc, kde sa tam vzali, zo seba zhadzovať konáre kríkov.

   Naložila ich na neho Emma, aby ho skryla pre náhodnými pohľadmi niekoho...ktovie...v Začarovanom lese nikdy nevieš, v čase, keď márne pátrala po Lacey, čo si „iba potrebovala odskočiť...“

   Teraz na neho hľadela, ale celkovo ju začala zmáhať akási letargia a únava. Celú noc prebdela v strachu, čo tu bude sama robiť...Stratila Lacey...Neal v náručí Morfeovom...

  - Lacey je preč. – zahlásila bezfarebne.

  - Ako ?!... Preč ?...- zažmurkal Neal, naťahujúc stuhnuté hnáty, len postupne budiac všetky mozgové centrá.

  - Spal si viac ako dva dni...nemohla som ťa tu celkom nechať a ísť po jej stopách. Ostatne...žiadne nezanechala. Na jednom mieste skrátka zmizla...asi...neviem...- vzdávala vysvetľovanie.

  - Celá ona ! ... „Odtlačky prstov na mieste činu páchateľ nezanechal žiadne, pretože, ako je známe, na čo zlodej siahol, to ukradol...“ odcitoval spamäti z nejakého fejtónu  New Yorského plátku, čo mu, inak dosť mimo, vyhrabal v pamäti konečne čiastočne prebraný mozog.

  - To je ono ! – vyskočila ale Emma.

  - Som vtipný, čo ?! – usmial sa naivne.

 Emma záporne pokývala hlavou.

  - Hook ! To musel byť Hook. ..Uniesol ju...Len teraz je otázne či k Regine s Corou alebo ku Goldovi... – snovala svoju konšpiračnú teóriu.

  - V tom sa teda nemýliš. U neho nikdy nie je jasné, na ktorej strane práve bojuje...Jediné, čím si môžeme byť istí je, že to bude maximálne v jeho prospech! – doplnil.

  - Teda skôr Gold ! – vyšlo Emme.

  - No tak sa ide hľadať chalúpku môjho tatka... – vstal Neal a oprášil si odev.

     Hrôza pozerať.

    Len čo prekročil brány paláca, objavili sa pred ním rozbesnené ako fúrie dve ženy.

  - Rozhodol si sa nás podviesť ?! – zvrieskla Cora a vrazila kapitánovi  ruku do hrude v snahe vytrhnúť mu srdce.

  Aké ju však čakalo nemilé prekvapenie, keď za rebrami našla iba prázdnu dieru.

  Bezradne pozrela na Reginu.

-         To ten bastard Rumpelstiltskin nás podviedol... – pochopila tá a zaťala bezmocne päste.

domiceli