Mr. GOLD Obchodné tajomstvá V., 51. kapitola NÁDEJ

...tiež ste dnes tak sklamaní ako ja ?...

 TV JOJ to prepískla...viem, že toto je slabá náplasť, ale aspoň niečo z nášho obľúbeného Rumbelle...odo mňa...pre Vás...snáď sa začiatok piatej série bude páčiť...príjemné čítanie...:-) 

PS : ...+ nový obrázok od Evuš...ďakujem jej zaň...:-)

 

Obchodné tajomstvá V

kapitola 51

Nádej

    Došla krokom z nohy-na nohu až na námestie. Nechávala za sebou smútok v každej stupaji v prachu, lebo niekde vpredu aj pre ňu vychádzalo slnko. Síce zatiaľ len nepatrné paprsky, ale každý zažínal v jej rozlámanom srdci iskru, od ktorej očakávala, že roztopí hrany čriepkov a zletuje ich dohromady, aby bola schopná zvládnuť rolu, na ktorú ju osud predurčil.

   Ticho prešla okolo jeho obchodu, ale nedalo jej. Vrátila sa a skúsila stlačiť kľučku.

   Drevo dvier zahrmotalo, ale zaťalo sa.

   Povzdychla. Len naposledy priložila dlaň na sklenenú výplň a slabo sa usmiala. Zazdalo sa jej, že zvnútra cíti teplo. Teplo, ktoré ju volá...

  Rýchlo odtiahla dlaň.

  Na skle zostal jej odtlačok. Koľko takých nesie v srdci...hoci ich spolužitie bol vlastne len okamih.

  Spomienky...niekoľko vrstiev spomienok. ...memories always staying in us...

  Až tu si uvedomila, že nemá vlastne kam ísť. Zneistela. Ruby je stále v nemocnici a hoci jej rozšafne ponúkla svoju dievčenskú izbu, zabudla na babičku, právoplatnú majiteľku. Musela jej sľúbiť, že za ňou stopercentne pôjde, ale už tam vedela, že nenájde odvahu. Chcela byť sama...Ale aj tak to bolo milé gesto. Po tom všetkom...

 Stále hľadela na zatvorené dvere. Dvere, ktoré jedny z mála bývali pre ňu vždy otvorené...Vlastne.

- Zadný východ ! – povedala s nádejou nahlas.

 Potom sa zháčila, poobzerala okolo seba. Námestie bolo prázdne, skoro ako vždy.

 Prešla za budovu a namierila si to k nenápadným dverám s malým okienkom. Aj tie boli zamknuté, ale pamätala si krehký okamih, keď tu stáli, napchávali sa spoločným hamburgerom, ktorý mu priniesla na desiatu... tu vonku, opretí o nízky múrik s prázdnym kvetináčom, aby nemuseli vdychovať výpary stariny zo záložne...   Rozprávali sa, smiali a testovali, komu viac pristane kečup na líci a popritom skúšali ako chutí z iných pier...

   ...ako ju neskôr nadvihol, hoci by bola i zo zeme dočiahla, aby mohla vyložiť kľúčik na tajné miesto nad verajami a nechcel položiť na zem...ako  ruka v ruke odchádzali domov...

   Domov.

   Natiahla sa a nahmatala ho. Stisla v dlani, ako veľkú cennosť. Držal ho predsa nespočetnekrát v dlani...Začala ju ovládať sentimentálnosť a nemala ešte dosť síl brániť sa jej útoku a myslieť racionálne. Čo tam potom, že sa vkradla do obchodu, že prekračuje zákon...jediný zákon, ktorý pre ňu niečo teraz znamená je láska, ktorú cíti...a ktorá oprávňuje na všetko.

  Prechádzala po obchode, vdychovala pach a selektovala jeho vôňu. Prekročila prah zadnej miestnosti a vošla do záložne. Každý predmet, každá maličkosť, každý detail jej ho pripomínal, ale ťahalo ju za pult.

  Stála a intenzívne vnímala akýsi nejasný tlak, čo ju nasmerovával na jedno jediné miesto.

   Pod hrubým sklom bola podložka a na nej stála biela šálka s modrým vzorom. Poškodená šálka...Jej puknutá šálka.

   Stisla pery a z očí sa jej pozeralo dojatie.

   Ruky sa triasli, ako po nej siahla a opatrne ju vytiahla spod pultu.

   Pritiahla si ju k hrudi a keď po chvíli pozrela dolu a nebo očí sa rozjasnilo, všimla si, že vo vnútri leží poskladaný list papiera.

   Srdce sa jej prudko rozbúchalo.

   Vytiahla ho, rýchlo roztvorila a...

 

   Moja jediná láska,

...ak čítaš tieto riadky, už nie som vedľa Teba. Nemôžem Ťa už držať schúlenú vo svojom náručí, krstiť prsty dotykmi, načúvať spoločnému tlkotu našich sŕdc... Možno som mŕtvy, ale smrť z Tvojich rúk som prijal ako dar. Možno si sa nado mnou zľutovala a nechala ma len odísť. Ale život bez Teba, beztak už nie je životom.

  Nemohol som konať inak. Priveľmi som Ťa miloval, aby som dopustil to, čo mi predpovedali vízie...Ver mi, chcel som tomu zabrániť, ale zlyhal som. Moja vášeň mi zatemnila mozog a ja som nakoniec neodolal...Ublížil som Ti...V tú noc, vonku na trávniku...trhá mi to srdce.

  Chcel som Ťa chrániť, stáť po Tvojom boku, učiť sa od Teba milovať každú darovanú chvíľu. Bola si jediným svetielkom v nekonečnom oceáne temnoty...a mojou jedinou túžbou je, aby si žiarila ďalej, aj keď už to teplo a svetlo nikdy nepocítim.

 Pochopil som ...cieľom života nie je žiť večne, ale zanechať po sebe niečo, čo večné bude...moja láska k Tebe takou je…Navždy ťa budem milovať.

Odnášam si len spomienky.

 ...ako bolí, že už nikdy nepocítim Tvoje nežné pohladenie, moje ústa sa nedotknú Tvojich pier, nikdy sa už neponorím pod hladinu Tvojich žiarivých očí...

   Možno si ma po tom všetkom znenávidela a budeš chcieť na mňa zabudnúť...

   Máš na to právo.

   Ale, ak nie...

   Prosím, Bella...vezmi do dlaní svoju puknutú šálku a vlej do nej trochu tepla a lásky, ako si to dokázala vliať do mojej skrehnutej duše a nechaj ma veriť v poslednú nádej...

 Nádej, že tá šálka je Tvoje srdce a ja som ten odlúpený čriepok, ktorý  jej bude vždy chýbať...

Milujem ťa...

navždy Tvoj...

   Zatajil sa jej dych. Oči doširoka otvorené vracali  sa k riadkom a potom bezradne krúžili po obchode majúc pocit, že tam niekde musí byť prítomný, že o chvíľu vyjde, prikročí k nej, pohladí po vlasoch, vezme ju do náručia a povie, že to všetko bol len krutý sen !

  Záložňa mlčala.

  Natiahla sa za šálkou, pokývala hlavou a rozplakala sa bezmocnosťou.

     Kde bolo, tam bolo...

Stál pustý hrad na najopustenejšom mieste sveta. V tom hrade vládol ponurý chladný smútok, ktorý prednedávnom prichýlil strateného muža. Najosamelejšieho na celom svete.

   Ten potom chodil ticho ako duch po studených komnatách, plížil sa skleslo vlhkými chodbami a nikdy nedvíhal hlavu, zatiahnutú šedivejúcimi vlasmi, nikdy nevyslovil slovo z úzkych zaťatých pier.

   Dni i noci trávil sám vo veľkej temnej dvorane, kde medzi piliermi stál nízky stĺp, na tom stĺpe podložka a na nej maličký čriepok vo svetle ilúzie bielej šálky chvejúcej sa ako svetlo sviečky okolo neho.

  Ten muž túžobne hľadel na to miesto a slzy mu hĺbili ryhy po sinavej tvári.

  Hodiny, dni i týždne plynuli a on márne čakal na zázrak...

   Plakala. Nedokázala zastaviť prúdy úľavy, ktoré sa jej rinuli z očí a po dňoch absolútnej letargie vytryskli, aby očistili jej dušu a ona sa mohla zaskvieť v plnej sile, ako po jarnom daždi.

  Opatrne hladkala povrch šálky a dotýkala sa jej okrajov márne nesúhlasne kývajúc hlavou  nad rozhodnutím krutého osudu, ktorý ich odlúčil od seba.

  Jej hladký povrch bol už celý mokrý, keď jedna zo slaných kvapôčok skĺzla dovnútra a tam sa zaleskla ako pravá perla...

   ... „vo veľkej temnej dvorane, kde medzi piliermi stál nízky stĺp, na tom stĺpe podložka a na nej maličký čriepok vo svetle ilúzie bielej šálky chvejúcej sa ako svetlo sviečky okolo neho“... sa rozžiarilo svetielko. Malé ako perla...

   Muž v bielej košeli s odhalenou hruďou stojaci doteraz mlčky nad ním zmeravel. Mĺkve pery sa mu sťažka rozlepili a ponurý zámok po nekonečne dlhom, predlhom čase ožil prekrásnym slovom naplneným nádejou:

-   Bella...-

domiceli

http://www.youtube.com/watch?v=uzE8rJuGcME

KAMELOT   SLIB

1. Den šel už spát za horu vzdálenou
a léto voní nad trávou spálenou
a štětce vánků z nití červánků
snad namalují tvoji tvář.

2. Sevřel jsem dlaň a vešel do polí,
Kráčel tou cestou, kde bolest přebolí,
Kde slyším znova tvá tichá slova
Prosím, budeš mě mít až do smrti rád.

R: Slibuju, věř mi, můj svědek je Bůh,
to přísahám s čistou tváří.
Slibuju, věř mi, jsi zem a já pluh,
ať nad tebou slunce září.

3. Kdy spálí žár zlou knihu osudů?
Není tak vzácná jak křídla holubů,
shodila masku, zradila lásku
ten den,  ...

4. Lán obilí hladil mě na rukou
a slzy z mraků byly mou zárukou,
že ještě jednou tvá ústa řeknou,
prosím, budeš mě mít až do smrti rád.

R: Slibuju, věř mi, můj svědek je Bůh,
to přísahám s čistou tváří.
Slibuju, věř mi, jsi zem a já pluh,
ať nad tebou slunce září,

ať nad tebou, slunce září.