Obchodné tajomstvá IV
kapitola 43
Plán
Cez zdvojené sklo hore vytiahnutého okna
hľadel zamyslene von, do záhrady. Stále na to isté miesto.
Trávnik sa sám začal
regenerovať, trsy uľahýnali, blato sa vysušilo, ale nerovnomernosť terénu sa
skryť nedala.
V očiach mu
sedel zvláštny smútok. Pridŕžal sa jednou rukou slzného kanálika, nohy mu
viseli z oka a snažil sa rozhojdať a primäť viečko skryť ho do
svojich útrob.
Bránil sa pocitom.
Akýmkoľvek. Dobre tušil, že musí zostať pripravený. Bez emócií, bez
náladovosti, bez citu, bez ...
Sklonil hlavu,
zaprel sa oboma rukami o podobločnicu a opäť mlčky pozrel von.
Tam...Smútok začal nasakovať vlhkosť.
Chýba mu. Priznal si.
Výhľad mu prerušil
zmätený Archie s Pongom motajúcim sa mu popod nohy, ako si to rýchlo
mierili k vchodovým dverám, niečo si mrmlúc popod nos.
Nemal chuť na
návštevu, ale cvokár sa možno bude hodiť. Navyše tak trochu zasvätený cvokár.
Oprel sa
o palicu a vykročil im oproti.
- Zdala
sa mi skôr zmätená, vystrašená, akoby nebola vo svojej koži... – mraštil sa
Hopper a vykladal rukami už dobrú štvrťhodinu svoju analýzu prípadu,
napriek tomu, že Bellu videl len pár sekúnd.
Skrátka kvalitný psychiater.
Sedel oproti nemu v masívnom kresle
s rukami preloženými cez prsia, s prstom na zomknutých perách, hlavou naklonenou k ľavému plecu
a so záujmom počúval spriadajúc si však vo vedľajšom traku vlastné
vysvetlenia.
„Keby si tak tušil cvrček, akú pravdu si
vyslovil. Koža možno je jej vlastná, ale
to ostatné sa zrejme zmenilo, prípadne zmení v najbližšom čase...“
- ...a toho
sa práve obávam... – vyslovil nahlas pokračovanie svojich myšlienkových
pochodov a zastavil tým Archieho prednášku.
- Vy
ste jej nejako ublížili... – nečakane skonštatoval ryšavý človiečik v okuliaroch.
Gold pustil ruky na opierky a silno
zatlačil nahnúc sa dopredu.
Hoppera priklincovalo o sedačku
a začal mať problémy s dychom. Pongo vyhopol na všetky štyri, zúfalo
zakňučiac strachom o svojho pána.
- Milujem ju !
Milujem Bellu a nikdy by som jej vedome neublížil ! – vyprskol
a skrútil rukou.
Hopperovi vykrútilo hlavu. Pongo zacupital na
mieste a rozkňučal sa ešte viac.
Šmahom ruky ho zmrazil.
- ...vedome...-
zasyčal trýznený a zúfalo sa chytil za krk, - ...povedali ste „vedome“,
ale čo ak...- zovretie povolilo, ale Archie aj tak nebol chvíľu schopný nabrať
dych a pokračovať v myšlienke.
- Viem,
čo chcete povedať... Nemýlite sa. – oprel sa Gold pohodlne a spojil ruky
akoby skúšal pevnosť jednotlivých prstov.
- Spoznal
som Bellu trochu lepšie...- začal Hopper po chvíli stále si šúchajúc hrdlo.
-...a viem, že jej spôsob nazerania na ľudí bol filantropický, doslova
altruisticky pristupovala ku každému, i k nepriateľovi, vidiac
v každom práve to dobré. Dokonca, bez urážky pán Gold, aj vo vás... A
vy ste mizantrop ako vyšitý. – pozrel na muža oproti, pripravený na ďalší surový
útok na svoje hrdlo.
Gold ho ignoroval.
Pozeral cez striešku dlaní, s dvojitou
kolmou vráskou na čele a vážne premýšľal, či je rozumné povedať mu viac.
Vyhodnocoval situáciu, neistý v tom, či to predsa len nezostane len na
jeho pleciach. Či sa môže spoľahnúť na niekoho v Storybrooku...Stále mu
blikalo „Prístup zamietnutý“.
- Tak si myslím, že
dobrovoľne by vás nebola opustila. – pokračoval psychiater nedočkajúc sa
bolesti. - ...ba práve naopak. Zo všetkých síl by sa snažila...zmeniť vás
a posilniť to dobré... Muselo sa stať niečo ...vážne ...– nestihol
dokončiť, lebo Gold zabodol do neho svoj nevraživý pohľad s ostňami na
koncoch, zakrútil a potiahol.
Úbožiak pocítil, ako ho preryla dvojica kópií
a zatarasiac sa o srdce posunula obeť dopredu, až ho ohlo.
- Pôjdete tam so mnou ! – náhle sa mučiteľ postavil.
- Samozrejme, rád...- vydýchol si Archie, keď
bolesť ustúpila a on bol opäť voľný.
- ...myslíte
si, že Bella je v nejakom nebezpečenstve ? – vstal a s nevôľou
sa zahľadel na svojho zmrazeného psa.
- Do
toho vás nič ! -
Vrátil psovi hybnosť a vyslúžil si
zúrivé, štekotom vyznané výčitky rozjedovaného Ponga.
- A teraz zmiznite. A rýchlo ! –
ukázal sprievodcom späť na mesto, keď sa vyštverali po čistinku, kde ráno pes
našiel spiacu Bellu.
Archie pochopil, že odporovať nemá zmysel. Pán
Gold bol svojský. Bol to skrátka pán Gold.
Keď za zákrutou zmizol pokrčený Hopperov
baloňák, podišiel k stromu so zváľanou trávou, zohol sa a prešiel
rukou asi desať centimetrov nad zemou. Potom sa narovnal a vypustil svetlo
pred tvárou.
Vo zvlnených okrajoch sa začal črtať
obraz...útržky...tu líce, tam laba psa opretá o hruď, spánky, kučery, červený
plášť, zažmúrené oči...posúval rukou zľava doprava a vracal obraz hlbšie
do minulosti.
...objavila sa schúlená postava očami
cúvajúceho psa a stále sa vzďaľovala. Zastavil obraz, vrátil späť.
Chvíľu roztúžene hľadel do nádherného,
dokonale vymodelovaného spiaceho profilu prikrytého vlnami vlasov. Prešiel až
k členkom, čo vykúkali spod červeného plášťa... Sťažka vzdychol.
Priložil dlaň k obrazu tam, kde bola jej
hlava a akoby ju hladil, urobil pohyb tentokrát zdola hore. Obraz sa
zachvel.
Gold sa zachvel, keď na obraze zbadal seba.
Seba vo vlastnej posteli...v objatí so svojou
láskou...a zase líce, tam laba psa opretá o hruď, spánky, kučery, červený
plášť, zažmúrené oči. Späť...
Vyvolával celý jej sen niekoľkokrát dookola,
vždy hlbšie a hlbšie...sviečka...polonahý krížom cez posteľ...
-
Ach, Bella...Bella, kde si...?
– zašepkal prižmúriac oči.
domiceli
Zaujímavé... pekné to je... :)
OdpovedaťOdstrániťNaozaj pekné :))
OdpovedaťOdstrániťNECH
OdpovedaťOdstrániť