Mr. GOLD Obchodné tajomstvá IV., kapitola 41. NOVÝ ZAČIATOK...

 ...tak tu máme úplne novú sériu s úplne novým obrázkom ( veľmi pekne ďakujem Evuš Evushka Hotová )...

...v predchádzajúcich častiach ste videli...ale nie, žartujem...skrátka : sme stále v Storybrooku, mágia je späť, Bella ľúbi pána Golda, pán Gold ľúbi Bellu, všetko vyzerá úplne ideálne...až na to...že obaja sú už temnými a TEMNÝM...môže byť len jeden... 

...boj sa začína...

Obchodné tajomstvá  IV

kapitola 41

Nový život

   

    Izba sa podobala na jej majiteľku. Farebná, bláznivá, niečo medzi detstvom a pubertou, kde dospelosť márne stojí kdesi pred dverami s plnými kuframi a nikto jej celé roky neotvára.

  Ona nepotrebovala vchod. Stála tu už hodnú chvíľu a váhala, či robí dobre...čo smie...

  Bola zmätená..

  Na nočnom stolíku sa krútila lampička, v ktorej plávala plastová rybka a svetielka v tvare bubliniek  rozfrkovala po stene.

  Prešla k nej a zaclonila ju rukou, bublinky jej presvitali pomedzi prsty, predstavila si vodnú hladinu, dúhu...a... vodu zo zavlažovača trávnika...

   Prudko odtiahla ruku pod dojmom čerstvej spomienky  myklo jej celým telom.

   Vrazila do stoličky s metrovou kopou šatstva a prevrhla ju. Cestou veci ešte zachytili a vzali so sebou bižutériu navykladanú na stolíku pred rúžom počmáraným zrkadlom.

   Ruby sa prebrala a spomalene si sadla. Na ušiach síce mala maxislúchadlá, ale ten rachot sa nedal nepočuť.

   Návšteva vošla do svetla bubliniek. Prelínali sa cez ňu zamotanú v plášti, pôsobila ako z fantasy príbehu pre násťročné pubertiačky.

   - Bella ! – usmiala sa ospalo a otvorila náruč.

  Kráska podišla k posteli a sadla si opatrne na okraj.

   - Kde si zmizla ? Ty si ani nevieš predstaviť, čo som si vytrpela ! Ten magor ti ma zamkol v kúpeľni...no mala si ho vidieť, ako vyzeral, keď ma prišiel ráno odomknúť... – Si predstav, teda ty si to nemusíš predstaviť, ale ja som bola ty a ty si bola ja...a všetci to takto videli !!! ... -  preskakovala z jednej témy na druhú Ruby výrazne gestikulujúc.

  - Len mi dve nie... – dopovedala ticho za ňu Bella a sklopila oči.

  Ruby napriek svojej cholerickosti a pojašenosti pochopila, že vysvetľovať nie je treba nič...že jej priateľka je teraz v situácii, ktorú je potrebné vyriešiť, hoci ani netuší, o čo tu ide...Waw...záhada...paráda...bude vzrúšo ! To je podstatné...

  - Ako...mu je ? – pozrela sa Ruby do očí.

  - Zrútil sa z toho...Zložil sa. ...Skrátka, keď ma premenil zas na mňa a niečo mu doplo, zviezol sa po verajách a bol hotový. Veď sa ani nečudujem, ako hnusne sa k tebe správal na párty ! Nič iné si ani nezaslúžil...a navyše...to by som ti ani nemala vravieť... –

  Bella spozornela.

  - ...ale, čo už. Keď som mu povedala, že ťa treba ísť hľadať, iba čumel do blba a potom zahlásil : „Netreba, nájde si ma sama...“ ...To je už drzosť. Akože on spraví chybu, vykoná ti takéto svinstvo a ešte ty sa mu máš doprosovať a vyhľadávať ho ?! ...No, to nie... – rozčuľovala sa Ruby.

   - Ruby ! – ozvalo sa spoza dverí. – Ty tam niekoho máš ! – kľučka šťukla.

   Ruby vypleštila oči na svoju babku a potom na.. .

   Nebola tam. Bella v izbe nebola...vyparila sa ....

   - Babi,  nestresuj ! Strážiš ma jak štátny archív, pomaly mi putá budeš dávať a stále ti je málo ?! – snažila sa byť sama sebou, ale istá si nebola.

   Babička pozorne pohľadom prekutala izbu. Nenápadne otvorila skriňu a nazrela aj pod posteľ.

  To už Ruby s rukou na čele a s vyvrátenými očami ležala vo vankúšoch a tvárila sa, že sa cíti trápne.

  - Veď preto, veď preto ! – pohrozila jej babka a tichúčko zatvorila dvere, ako keď bývala ešte malá.

 Z kraja postele sa zas usmievala Bella.

  - A ty... čo... ako..toto...má byť ? Ty vieš miznúť ?! Paráda ! To ťa on naučil ?!...To je iný level...- nadchýnala sa tmavovláska so slúchadlami na krku ako dvoma oranžovými dyňami.

  - Sama neviem. Skrátka viem, ale žiaľ, asi už nič iné...a práve preto som tu. Musíš mi pomôcť. ... – začala Bella a odhrnula si plášť.

  - Šak ty si nahatááá ! zvýskla Ruby. – Akože voľačo splietal, že dolu v tráve sú porozhadzované veci...teda moje veci...vlastne tie, čo si mala ako kostým...Ty ! Ty si sa vyzliekala u neho na trávniku ? – vyvalila oči na priateľku.

  - Je to inak...potom...možno neskôr...keď bude viac času...- splietala pomaly zahanbená Bella.

  Rubin úsmev hovoril za všetko. Pochopila. Pochopila...

  - Nechcem sa k nemu vrátiť. –zašepkala takmer nečuteľne.

  - Ani sa ti nečudujem ! – pritakala Ruby.

  Bella zosmutnela. Slová, čo vyriekla ju boleli. Nebola s tým vyrovnaná, nebola o nich presvedčená...neboli pravdivé. Stále ho milovala. Navždy ho bude milovať...

  - Ale kam chceš ísť ? – nahla sa k nej a chytila ju za ruku Ruby.

   Bola ľadová, takmer ju hneď vypustila z nepríjemného pocitu.

  - V prvom rade nutne potrebujem niečo na oblečenie. Ostatné si vyriešim. Neskôr...Nebudem ťa tým  zaťažovať. – smutne sa usmiala a naklonila hlavu k plecu šťastná, že sa má na koho obrátiť.

  domiceli