Mr. GOLD Obchodné tajomstvá IV., 50. kapitola ROZHODNUTIE

 ...tak tu máme finále tejto série... príjemné čítanie...:-)

Obchodné tajomstvá IV

kapitola 50

Rozhodnutie

     Čas plynul hádžuc za seba ďalšie a ďalšie zbytočne premárnené zrnko piesku. Zrnká, kam len skutoční umelci života dokážu vryť príbehy, z ktorých sa stavia život...Asi preto je na tomto svete toľko púští bez života. Málo je umelcov, málo smrteľníkov dokáže vidieť v zrnách na pohľad obyčajného piesku aj niečo viac...V máloktorých aj niečo viac je...Milióny ľudí už prešli touto zemou a po mnohých nezostal ani ten prach...

   Temný držal v dlani imaginárnu kôpku a s každým na zem spadnutým zrniečkom padla mu do srdca horúca slza. Draho, neskutočne draho, platil za nerozvážnosť, za to, že do Storybrooku opäť priniesol mágiu...

   Kôpka sa zmenšovala a do žiadnej jej čiastky nezapísal a už ani nezapíše nič...Púšť mu pohltí srdce...

   Nahlas vzdychol a zatlačil posledné slzy pod viečka.

   Stála oproti nemu. Krásne dokonalá, ale akoby bez života. Obe ruky zovreté v päsť, ústa zaťaté, že z nich zostala len tvrdá ryha, ako zle zahojená jazva...

   Vystrela proti nemu ruky  a spustila ohnivý prúd.

   Bezradný vysypal naraz posledné zvyšky nádeje pod nohy, kde sa stratili v nenávratne a nastavil obranne dlane.

   Oheň spálil aj posledné, medzi prstami zúfalo zachytené zrniečka...na prach, na popol, z ktorého žiaden Fénix nepovstane.

  Márne mu srdce cez oči mávalo bielou vlajkou...márne prosilo o zmilovanie...

  Oheň prešiel dlaňami, postupoval predlaktím k ramenám a spaľoval mu celé vnútro.

  Core kvitol úsmev na tvári.

  S uspokojením hľadela na ten obraz skazy. Sebadeštrukcia Temného bol väčší trest ako mu len tak vraziť dýku do srdca a prevziať jeho moc.  Každý centimeter pohlcujúci jeho bytosť ju hladkal viac a viac svojou páľavou a zničujúcim poslaním.

  V rukách ešte držala svoj posledný tromf. Blikotal na červeno uväznený v truhličke...

  Bellino srdce...

  Vráti jej ho a bude sa pozerať ako pukne, keď zistí, čo spôsobila...ako sa jej rozletí na milión kúskov a v každom zostane len odraz jeho mŕtvej tváre...

  - Mami, mamííí... – pohni...pozri akoby tam vpredu horeli ohne...- kričal Henry ťažko došľapujúc v nerovnom teréne a poháňal Reginu.

  Tá s každým krokom však spomaľovala a stále viac nechápala, čo tu vlastne robí....prečo je tu...prečo je tu s Henrym...

  - Henry ! Ideme späť. Domov ! – skríkla zrazu a podávala mu ruku.

  Bol o pár krokov pred ňou.

  Zúfalo sa otočil a záporne pokýval hlavou.

  Zaváhala. Môže použiť mágiu, ale bude to znamenať ďalšie dni jeho hnevu a odporu.

  Napriek tomu to skúsila.

  Narazila na obranné kúzlo. Henryho niečo ochránilo a nedovolilo jej pritiahnuť si ho k sebe.

    „Gold!“  doplo jej.

   Henry sa usmial uvidiac aj sám akýsi želatínový opar, čo sa mu krútil okolo tela. Otočil sa  bezmocnej Regine chrbtom a vyrazil  čo najrýchlejšie dopredu.

  - Pekne si si to vymyslel, ty odporný zbabelec ! – zanadávala na Goldovu adresu a opäť vykročila. -  Ale ja sa nevzdám. Ja nie...Poznáš ma dobre...-

  Horúčosť mu požierala vnútro vychutnávajúc si každé sústo. K jeho srdcu je už len kúsok, netreba sa veľmi ponáhľať...

  - Pán Gold ?!...Pán Gold ?...Bella ? Kde ste ? Ozvite sa ?! – vykrikoval zadýchaný Henry do hustého porastu.

  „Musím to ešte chvíľu vydržať“ – zašepkal si v duchu uspokojený Temný pán, keď počul chlapcov hlas na blízku a zintenzívnil odpor. Plamene zasyčali, akoby ich oblial vodou.

  Henry mal pocit, že ho neviditeľné ruky ťahajú k sebe a nejaký tichý hlas volá po mene... Pridal do kroku.

  Takmer pred úpätím vŕšku zazrel dva silné prúdy ohňa vyrážajúce z rúk ženy, dopadajúce, priam  vrážajúce do dlaní pána Golda. Jeho ruky už boli skoro celé čierne, popáleniny škvrčali,  spotená tvár vráskavejšia, ako si ju pamätal a vlasy úplne mokré od námahy, ktorú vynakladal na odrazenie nebezpečenstva.

  Zvrtol sa bokom, aby ho Bella nezaregistrovala a snažil sa priblížiť k pánovi Goldovi od chrbta.

  Ten prehovoril na neho bez toho, aby otvoril ústa.

  „Henry, Henry !... Poď, poď bližšie... Máš, čo som žiadal ? Máš tú knihu, ktorú som ti daroval?... Henry, Henry rýchlo...nemám už veľa síl...ani času...“– znelo chlapcovi veľmi naliehavo v ušiach.

  - Som tu pán Gold ! – vykríkol pevne v oboch rukách držiac a dvíhajúc nad hlavu veľkú knihu, čo práve vydoloval z vaku.

  Temný sa zhlboka nadýchol a prúd na chvíľu zmenil smer. Zrazil Bellu na zem s miernymi popáleninami na rukách.

  - Odpusť, láska. Musel som...Už ti viac neublížim...Toto bolo naposledy, ver mi – šepkal zlomený a vzal Henrymu z rúk knihu.

  Cora, Hook aj Regina prichádzajúca zdola zmeraveli.

  Nevedeli, čo sa zrazu deje.

  Bella si obzerala spálené ruky a hojila si ich, nestarajúc sa teraz o pána Golda ani o boj. Ženská ješitnosť prebrala nad ňou moc...

  Gold naposledy pozrel na ňu. Sedela na zemi, hladkala si paže a usmievala sa nad svojou šikovnosťou, ako sa jej darilo odstraňovať popáleniny z nich. Bola taká sladká...Tak nekonečne ju miloval...

 

   Uvoľnil na knihe hranu rozpárajúc nechtom kožu obalu. V ruke sa mu zaleskla dýka s vlnitou čepeľou popísanou vykrúcaným starodávnym písmom. Stálo na nej jeho pravé meno.

  - Páni ! – otvoril ústa Henry. - Celý čas som mal vašu dýku u seba a nevedel o tom ?! – stratil skoro reč chlapec predstavujúc si, čo všetko by mohol, čo by sa dalo...

  - Nie, Henry. - prečítal si jeho myšlienky Temný pán.  -  Nikdy by si sa k nej nedostal. Bola chránená mágiou. Mágiou, ktorú jej zas vrátim a... – odmlčal sa.

  Aj Bella zaregistrovala lesk čepele. Vstala a nahla sa dopredu pripravená zas vyraziť a zmocniť sa jej, aby ho dorazila.

  Zastavil ju.

  - Prepáč, srdiečko...už je neskoro...- vyriekol a privrel oči.

   Z  úst mu zneli zvláštne slová v akomsi cudzom, nezrozumiteľnom jazyku. Zosilňovali sa, už takmer kričal.

  Nad lesom sa začali zbiehať blesky. V ušiach prítomných hučali nepríjemné zvuky, akoby sa rúcal celý svet.

  Dýka vytrčená dohora sa zaleskla. Pritiahla k sebe svetlo i hluk z prírodných úkazov, ktoré sa po dotyku s čepeľou menili na ostrofialový dym. Nasávala ho do seba nenechajúc uniknúť ani jedinú čiastočku.

  Cora spanikárila. „Nie, to nie...Berie mágiu...Musím ho zastaviť !“

  Otvorila truhličku, vytiahla srdce a vrazila ho Belle späť do tela.

  „Keď nepomohla hrubá sila, skúsime to podobrotky...Kto by bol predpokladal, že ho nakoniec môže zlomiť práve tá hlúpa láska...“ napadlo ju.

  Z Belly opadol hnev. Prestrašene sa dívala na spúšť okolo seba a nič nechápala.

  Pozrela pred seba.

  Muž, ktorého milovala, stál a triasol sa na celom tele s rukou vzpaženou mocne v nej zvierajúc dýku, v ktorej mizol fialový dym.

  - Láska moja ! – vykríkla vystrašene natiahnuc k nemu ruku.

  Gold otvoril oči. Pery sa mu rozochveli, tvár skrivila bolesťou.

  - Bella...- zašepkal nešťastne.

  Dýka dokončievala svoju úlohu.

  Pozrel na ňu, potom  s láskou na Bellu a stlačil jedno miesto na rúčke.

  Vypadlo z nej niečo maličké, oválne, lesklé. Spomalene sa to vznášalo a klesalo k zemi. Keď sa jej dotklo, roztočili sa najskôr zosušené listy. V rýchlosti sa sfarbovali na jasnozeleno a prehlbovali miesto smerom dolu.

  Medzi Temným pánom a Bellou sa otvoril portál...

  - Odpusť, láska... Mágia nepatrí do tohto sveta. Musím ju vrátiť späť...Keby som len tušil, čo spôsobí...nikdy by som ju sem nepriniesol...Je neskoro. Až teraz som pochopil, že jedinou mágiou na zemi je pravá láska. ...A ja som ju spoznal...vďaka tebe... O to viac ma bolí, že som bol taký nerozvážny...Musím za to zaplatiť, aby si ty mohla žiť...Odpusť mi, odpusť...Milujem ťa Bella.... Milujem nadovšetko na svete. Nekonečne...Navždy ! ...  – dopovedal a skočil rovno do stredu točiacej sa diery. Tá sa v mžiku uzavrela a les stíchol.

  Bella klesla na kolená, natiahla ruky, spadla dolu tvárou a plakala...

domiceli