Obchodné
tajomstvá
kapitola 48
Vyrovnávanie účtov
Na Storybrooke si líhal
tmavomodrý súmrak. Tlačil posledné oranžové horizontálne pruhy dolu pod seba
a rozťahoval sa ako domáci, strčiac nos do každej škáry, zvedavý, čo sa tu
za jeho neprítomnosti počas dňa zmenilo. Pouličné osvetlenie ho blikotavo
zdravilo cudne klopiac oči, sotva si dovidelo pod hrdzavejúcu nohu, na ktorej
stálo.
Hore námestím kráča dvojica. Ponáhľa sa.
Muž zahĺbený do seba a žena rýchlo pohybujúc očami obzerala sa na
všetky strany kriviac tvár trochu neprirodzenou mimikou.
- Rozdelíme sa. Pôjdeš sama a ja zostanem zatiaľ skrytý. – rozhodol
udýchaný muž, keď vošli do riedkeho porastu lesa. – Nebolo by dobré, aby ma
videla, keď...o to možno nestojí. – zhodnotil situáciu, stále naberajúc dych,
ale to sa už v ňom prebúdzali emócie, márne sa snažil ovládať.
Ruby prikývla. Sklonila sa a dopadla na štyri mäkké laby
s hlavou hrdo zdvihnutou kolmo hore, vysoko k nebu. Ale nezavyla. Týmto
gestom len nemo pozdravila noc a prosila ju o zhovievavosť.
Naposledy opatrne pristúpila ku Goldovým rukám, natiahla pysk, až sa jej
zježili chlpy na krku, pozorne oňuchala dámsky sveter, šuchla párkrát po zemi
huňatým chvostom, pozrela svietiacimi očami do mužovej tváre a prudkým
obratom zmizla v kríkoch.
Akoby z neho niečo opadlo.
Ale niečo, čo ho dokázalo doteraz držať na nohách. Z posledných síl,
vnútorne rozbitý, sa oprel o najbližší strom.
Kedysi nemával takéto pocity. Bol Temným pánom.... jediným na celom
svete...Teraz mu chýbala polovica...Celá polovička sily, ktorú nahradil...
cit...A dobre vedel, že krutosť toho, čo ho čaká a ako videl, už neminie,
bude v tom, že jeho údelom je proti tejto polovici ...polovici samého seba
bojovať. A najhoršia na všetkom bola skutočnosť, že tá časť je zhmotnená
v nej. V žene, ktorú miluje...Ako poraziť lásku...a nezabiť JU ?!...
Až teraz si uvedomil cenu, ktorú zaplatil za to, že opäť priniesol mágiu
do Storybrooku...
Privysoká cena...
Palica v ruke sa mu triasla, dych sa zrýchlil, srdce mu šlo vyskočiť
z hrude, pot mu zalial tvár. Vlhké vlasy chladili, lebo kdesi blízko sa
zdvihol mierny vánok.
Spozornel. Pritlačil na palicu a narovnal sa. Šuchot lístia nebol
prirodzený...
Prešľapovala z nohy na nohu a nechápala, kam zmizla pachová niť, čo
ju doteraz spoľahlivo viedla až k tomuto miestu. Cez stromy dopadalo
studené mesačné svetlo a farbilo všetko do modro-siva pridávajúc na
hladkých plochách lesk, ako v kráľovskom paláci.
Vetrila nebezpečenstvo.
Rozkročila predné laby a hlavu sklonila čo najnižšie k zemi,
nepatrne ňou pohybujúc zo strany na stranu.
Les hrozivo stíchol. Akoby niekto vypol zvuk. Zneistilo ju to.
Mykla hlavou doboku, odkiaľ cítila tlak vzduchu, ale už bolo neskoro.
Prudký náraz ju odhodil a pribrzdil až na najbližšom strome. Nešťastne
zakňučala dopadnúc na ľavú stranu do rozložitých koreňov stromu...
Pomaly sa zviechavala. Nohy ju neposlúchali. Zadná zostala nevládne
visieť.
Nevidela však nikoho a nič.
Zúfalo zdvihla tlamu a ťahavo zavyla.
Zvuk prerušila ďalšia rana spredu.
Prekoprcla sa celou váhou zasiahnutá pod bradou dozadu. Z tlamy
začala vytekať vlastná sladkastá krv.
Celá spodná sánka jej tŕpla bolesťou. Bezmocne hrabala prednými labami po
suchom lístí, ale vstať sa jej nepodarilo.
Pocítila tupú bolesť na nechránenom bruchu. Ledva trochu zdvihla
zakrvavenú hlavu. Oči jej zasvietili, ale len na okamih zazrela postavu
kľačiacu jej obkročmo na trupe, kým ju nezasiahla ďalšia rana do krku...Bolesť
sa stávala neznesiteľnou.
Žena jej surovo ťahala srsť na
hlave, akoby to boli vlasy.
Vyvrátila vlčici pysk a pozrela do vyľakaných zelených očí so zúženými
zreničkami nemo prosiacimi o zľutovanie.
- Nie, nebudem ťa šetriť „priateľka, moja“ ! Ani ty si ma nešetrila !...
– zašepkala neprirodzeným chrapľavým hlasom útočníčka.
- To stačí ! Dosť už Bella ! – skríkol zozadu rozhodný mužský hlas.
Postava sa prudko otočila a zúrivo odhodiac vyvrátenú hlavu chrčiaceho
vlka na zem sa vzpriamila. No
v momente zmizla... Zostal len opar
strácajúceho sa dymu...
...aby sa objavila na druhom konci za chrbtom muža, čo prišiel zvieraťu
na pomoc.
Otočil k nej svoju tvár. Pokojne. Pomaly.
Stála len dva kroky od neho.
Kamenná, mĺkva, bez mihnutia jediného svalu na tvári dívala sa mu do
očí. Jej krásne črty boli dokonalé, ale tvrdé, neprístupné.
Opodiaľ sa zviechavala zúbožená žena. Ruby navrátiac sa do ľudskej
podoby chvela sa a nevládala pohnúť nohou. Podliate oči zo zakrvavenej
tváre nešťastne hľadeli na niekdajšiu priateľku s nemými výčitkami.
- Bella, prosím ... – zašepkal muž a napriamil k nej ruku.
Nepochopila zmierlivé gesto. Nechcela ho chápať. Hladina jedu v jej
krvi dosiahla strop a musela von.
Vystrela obe ruky a napodiv zas zrazila doráňanú Ruby k zemi,
až jej vyrazilo dych a vymrštilo telo pod chrbtom dohora, prudko ním
plesknúc opäť o zem, až bolo počuť praskať kosti.
Gold bezmocne zúfalo privrel viečka.
Bolo to ešte horšie... Horšie, ako predpokladal. Útržky vízií spred pár
týždňov sa skladali do hrôzostrašného obrazu, ktorý nedokázal stopnúť, nieto zastaviť či rozmetať...
Nechcela ublížiť len jemu...chcela zničiť všetko a všetkých...Kruto,
nemilosrdne, bez štipky súcitu...ba zdalo sa mu, že dokonca má v pláne
spôsobiť pri tom čo najväčšiu bolesť a utrpenie...
domiceli
Boj, boj, boj !!!!! Ja už chcem boj!!! A inak pekné... za čary sa musí platiť :-)... :-)
OdpovedaťOdstrániťzačiatok úplne najlepší:) ale aj potom sa to skvelo stupňovalo, a ako vraví komentár nado mnou... za čary sa musí platiť:) len prečo si to odpyká Bella s Rumplom?:(
OdpovedaťOdstrániťNICH
OdpovedaťOdstrániť