Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 1. diel

Rumbelle

The dark Charisma

Temná charizma

jednodielovka
omyl...1. diel 
:-)

      Cítila vlhko a zároveň horúčosť, čo sa jej lepila na hruď a ťahala ju z Morfeovho náručia, tým najprazvláštnejším spôsobom. Trochu drsným, ale naliehavým zároveň. Pomaly, obtierajúc dlaň o vlastnú spotenú kožu pozdĺž tela, pod priľnavou látkou, vysúvala ju spod prikrývky, aby skôr, ako pootvorí oči, uistila sa, že je to len sen.

  ...že jeho pery neobmývajú horúcim dychom jej odhalenú bradavku žiadostivou túžbou zmocniť sa aj zvyšku tela, že brušká jeho prstov nedopadajú  na poloblúk prsníka smerom k preliačine, ani rovnako opatrne nevystupujú k vrcholu druhého, sunúc pred sebou látku nočnej košele...že jeho vlasy neprúdia krížom-krážom vo vlnách po koži a nedvíhajú jej husiu verziu, aby ju ústami zas zatláčal pozorne späť, formou nežných letmých bozkov...

  Strhla sa, až keď jej na líce dopadla kvapka horúceho vosku.

  Nebol to sen.

  Vedľa postele sa týčila chabo osvetlená temná postava.

  V trasúcom sa svetle rozochvenej sviečky žiarila iba jeho hrozná, opäť zamračená, nahnevaná tvár.

  Bolo neskoro brániť sa výkrikom. Odhalené prsia svietili v žltkavom svetle a márne sa snažila nájsť konce nočnej košele a rýchlo ich za nimi skryť pred jeho lačným pohľadom. Prsty mala roztržité, ľadové.

  Vykoptávala sa radšej rýchlo z prikrývky a priťahovala k telu kolená, naťahujúc cez ne bezhlavo látku, akoby ju klbko, do ktorého sa od hrôzy skrúcala, mohlo ochrániť.

  Jeho tvár sa krivila znechutením.

  - Si len moja slúžka! – spravil krok smerom k jej lôžku. – Ja môžem všetko!... – načiahol k nej ruku, ale vidiac, ako sa takmer prilepila o zadné čelo postele  a zaborila tvár hlboko do kolien, druhý neriskol. I ruka bezmocne klesla k telu a zaťala sa radšej do päste.

  Odšmaril sviečku, čo priskoro prezradila jeho prítomnosť do kúta a nestaral sa, či niečo nepodpáli.

  Počula ešte, ako sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol, bojujúc medzi túžbou, právom a poslednými zvyškami zdravého rozumu, kým zúrivo zvonka nezatreskol  dvere jej spálne, nechajúc za sebou len dym.

  To sviečka, sýtená strapcami gobelínu, chytala už druhý dych.

  Rýchlo vystrelila z postele, strhla so sebou prikrývku a obozretne zhasila jej nádeje.

  Prikrývka skĺzla k  nohám. Roztrasenými prstami konečne našla uzlíky koncov šnúrok na košeli a pozorne, hoci jej to rozrušením trvalo trochu dlhšie, ich opäť zviazala na mašličku, tak, ako každý večer, keď šla spať...aby ich každé ráno našla vždy zas rozviazané...

  Zhrozila sa.

  Dosiaľ všetko prikladala svojej fantázii, snom, víziám, dievčenským predstavám... dosnívavajúc si ráno princa na bielom koni, strácajúceho sa v krvavočervenom horizonte svitania, ktorému kýva z okna veže a ešte stále cíti teplo, ktoré zostalo po ňom pod jej prikrývkou, na jej spotenom tele, v jej mysli.

  Sny boli teraz rozbité na tisícky drobných kúskov. Sivé, slizké, vráskavé...

  Chytali sa jej mdloby, keď si uvedomila, že dnes sa len čírou náhodou dozvedela pravdu...

  ... o dvoch dlhých šnúrkach a ich každonočnej púti.

  Vyrazila k oknu, zúfalá a pripravená na všetko, ale mreže na ňom ju zastavili.

  Oprela si aspoň čelo o ne, ale bála sa prižmúriť oči, aby...

  Spoza zámku vytrielila temná silueta muža na koni.

  To nebol biely kôň.

  To nebol princ.

domiceli

...len tak, na dobrú noc... :-)