Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 7. diel

Rumbelle

Temná charizma

7. diel

      Skôr ako rozopol plášť, čo by znamenalo, že sú na mieste, priklonil sa k jej uchu, svojej obľúbenej dnešnej destinácii, s podrobnými inštrukciami, podávanými zámerne sebecky pomaly, ohľadom ďalšej zastávky na ceste domov.

  Nechápala celkom, čo od nej chce, ale to sa stávalo pravidelne, vzhľadom na ich spoločné nesúrodé súžitie. Neriešila preto, nepýtala sa, prakticky neodporovala.

  Pochopila, že má zostať v utajení, neviditeľná, kým si ON niečo nezariadi, ale pochopila aj to, že ju berie so sebou zámerne, ako svedka. Toho sa obávala...

  Vykĺzol spod plášťa a zhmotnil sa.

  Miestnosť, kde práve pristáli, bola pomerne malá, celá z kamenia, iba s nenápadným okienkom, v starobylom, snáď ešte v románskom štýle, pretože hrúbka steny bola priam neuveriteľná a priezor svetla nekonečne ďaleko. Prítmie osvetľovali iba dve neduživé fakle práve zastoknuté strážami, čo sem pred chvíľkou voviedli mladú, metajúcu sa  ženu.

  Márne búchala na ťažké dvere, čo sa pred ňou nemilosrdne zatvorili a dožadovala sa lepšieho zaobchádzania, veď bude predsa budúcou kráľovnou ríše...

  Keď už kroky ozbrojencov utíchli aj na točitom schodisku sem do veže, zatlieskal pobavene a rozosmiaty sa zjavil pred ňou, pojmúc ju do okov svojich dlaní rovno za pás, až sa mu prehla v náručí.

  - Bravúrne predstavenie, moja milovaná! Si lepšou žiačkou, ako som mohol dúfať! – hádzal lichôtky a pokúšal sa trafiť jej líce aspoň jediným bozkom.

  - Ako môžeš byť taký odporne cynický! Všetko moje úsilie bolo márne! Som opäť zatvorená v tejto sprostej veži, ako na začiatku! – odtláčala ho od seba a prskala ako marcový jež.

  - Ale nemusela by si byť...- pošepkal tajomne, pozrúc sa smerom, kde stála Belle. Márne, zneviditeľnenú nemal možnosť sledovať, ani poryvy jej tváre a vôbec. A tak by rád...

  Vyriešila to za neho Cora.

  - Kto bola dnes v trónnej sále tá poblednutá ženská, ktorú si tak nežne zvieral za ramená?! – odsotila ho a dala si ruky vbok.

  „Žiarli! Táto tu žiarli! Normálne na mňa žiarli...a ako famózne...“ pyšne sa vypol.

  Neovládol sa, schytil ju do náručia s prilepil sa jej o pery. Vôbec sa nebránila, navyše si položila obe ruky na jeho ramená a ako dva hady ich posúvala až k jeho šiji, kým mu neovila celú hlavu a nepritiahla si ho ešte bližšie.

  Takmer mľaskol, keď sa od nej na kúsoček oddialil tvárou a s úľubou sa zahľadel do jej veľkých temných očí, z ktorých stále sršala nezodpovedaná otázka.

  - Moje prekvapenie pre teba, moja milovaná! – cmukol jej perami o nos, lebo pery netrafil. – Tvoja budúca slúžka, kráľovná moja...- luskol.

  Bella však zhrozená, že musela byť svedkom jeho intímneho zbližovania sa s budúcou, práve o ruku princom Henrym požiadanou kráľovnou, zabudla na dohovorený signál, aby rozopla gombík na plášti.

  - Belle! – zvrieskol rozzúrene.

  Cora zatlieskala.

  - Krásne! Čoraz krajšie! Ako vidno, tvoja kráska ťa absolútne rešpektuje! ...Navyše jej meno: „Belle!“. Chceš ma urážať? Zabudol si, kto som?! Kto budem?! Kým sa stanem?!...– založila Cora ruky na hruď a odvrátila zrak.

  Zdrapil ju za sánku a pritiahol si ju za ňu k sebe.

  Na jazyku mal kopu slov o vypočítavej úbožiačke, prachsprostej mlynárovej dcére, čo sa hrá na šľachtičnú a nemá na to ani krv, ani maniere, len drzý zobák...napočítal však radšej do desať a vyšlo z neho takmer mierne.  Ticho, s veľkým sebaovládaním sa, čo sa snažil vtrepať do replík.

  - Je mi jasné, že tvoje IQ drahá, bude skôr o intenzite kvokania, ako o inteligencii, ale mala by si si uvedomiť, kto je tu pánom! Kto ti zachránil tvoju krásnu kožičku...- prešiel jej drapľavými bruškami druhou rukou po čele a zatlačil necitlivo vlasy za ucho, pritiahnuc si ho bližšie k perám. – Stíchni, láska moja. Sklapni, drž zobák, lebo sa prestanem ovládať a skončíš prinajlepšom na hnojisku dolu pod vežou, „kráľovná!“ – povolil zovretie, vezmúc do oboch dlaní jej vyjavenú tváričku a vtisol jej ďalší bozk rovno na pery, akoby pred chvíľou on ani ona nič neboli povedali.

  - ...kde som to skončil?!...ahá, predstavujem ti svoju slúžku, ktorá sa stane zároveň, aj tvojou slúžkou, moja milovaná. – opäť luskol.

  To už Belle neriskovala a rýchlo rozopla gombík, čím sa pred dvojicou objavila v celej svojej kráse.

  To predchádzajúci Rumplov výstup stále nespracujúcej Core vrátilo jej odbojnosť a hlučnosť.

  -  Na slúžku je príliš pekná! – zmraštila nos.

  - Nie, nie je! – luskol znova a Belle tu stála v ošarpaných šatách, nehodných ani žobráčky spodhradia.

  Vlasy zmizli v neforemnom čepci, odhalená hruď v po krk upnutom golieri. Vyšmantlané baganže zakryli jej štíhle členky, nasúkané v hrubých drapľavých pančuchách. Navyše pristúpil k fakli, nerozpakujúc sa do plameňov strčiť celú ruku, chvíľu ju poopekať a takou začiernenou, ešte horúcou prejsť Belle po jednom aj druhom líci. Spokojne na ňu ukázal oboma roztiahnutými dlaňami, čiernou i tou zelenkavou a zopakoval s patričným dôrazom -  Nie, nie je krásna! –

  - Je príliš mladá...- nerozpakovala sa ďalej kritizovať stále nespokojná Cora, vidiac, že Belle aj vo vreci a s make-upom Popolušky stále pôsobí ako madona.

  - Tak, to nemôžem slúžiť, drahá. – vystrúhal poklonu a pokračoval. - V mojom paláci sa totižto nestarne. Mám uzavretú zmluvu s časom a ten, iste od údivu, vidiac moje sídlo, zostal u mňa stáť! ...Vidno snáď na mne, že mám už cez tristo rokov? – našuchoril sa ako kohút búchajúc si prstami do hrude. – Aj ty zostaneš presne takáto. Pôvabná, svieža, večne mladá...- žmurkol na ňu.

  Na okamih sa spokojne pousmiala, pri predstave večnej mladosti, kým nespustila nový marš.

  - Nie je pokorná, nemá úctu, vštepenú poslušnosť...- prskala ďalej budúca kráľovná.

  Schmatol Belle medzi lopatky za nazberanú košeľu a zvrhol ju Core k nohám.

  - A práve preto ťa potrebujem! Slúžky a podobná háveď odjakživa patria do kompetencie panej domu... Tak, ako? Chceš sa stať paňou môjho domu?! – spýtal sa už dosť tvrdo a rázne, obišiel ju zozadu a ponoril svoj ostrý nos do jej teraz už rozcuchaného účesu a snažil sa vynoriť sa kdesi bližšie pri koži.

  Cora slastne prižmúrila oči a pousmiala sa.

  - Stanem sa Temnou paňou?! Najmocnejšou v celom začarovanom lese?!...- spýtala sa zaliečavo.

  - Až po mne, drahá, až po mne! – rozrehotal sa na plné ústa, spokojný so svojou misiou.

domiceli