Rumbelle - SO SHE NEEDS... 3. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

3. kapitola

      Bolo takmer zábavné sledovať, ako sa jej drsní, dobrodružstvami a večnou prítomnosťou vernej smrti ošľahaní piráti veľkým oblúkom vyhýbajú, ako by bola jej stelesnením.

  Padnúť kdesi v potýčke, či skapať na následky po nej, bolo prijateľnejšie, než sa vystaviť riziku, že si ich podá ON. Temný pán. Prirodzený rešpekt pred všetkým, čomu nerozumeli, im kázal neriskovať, hoci rozkazy kapitána, ku ktorému vzhliadali, boli jasné.

  Strážiť, vyhovieť, nespustiť  z očí!

  S neochotou boli dve po zuby ozbrojené hory mäsa pár krokov za ňou, v závese, keď sa konečne odhodlala vyjsť hore na palubu, nadýchnuť sa čerstvého vzduchu.

  Zápach spracovávanej rybiny z blízkeho prístavu a škrekot čajok, boli zrazu krásne. Nasávala puch i zvuky zhlboka. Oveľa nádejnejšie ako tma a smrad zatuchnutej kajuty v podpalubí.

  Nevšímala si zhrozené pohľady ostatnej posádky, zamrznúcej v momente, keď okolo nich prechádzala a len s nevôľou trpiacej jej prítomnosť na lodi. Poznala z kníh, že pre nich žena na palube  prináša nešťastie a oni ho právom očakávajú.

  Mala čo robiť, aby vetru bránila rozvievať jej franforce zvyškov šiat a bolo jej trápne pretŕčať sa tu pred chlapmi takto sporo odetá.

  Všimol si jej rozpaky a čosi pošepkal jednému z druhov.

  Ten sa o chvíľu objavil s akýmsi plsteným čudom neurčitej farby s množstvom gombíkov a hodil jej to k nohám, čím si vyslúžil prísny kapitánov pohľad, ale okomentoval to len riadnym pľuvancom cez palubu.

  - Vojenský kabát...? – spýtala sa skôr samej seba, navliekajúc doň svoje pochudnuté, slabosťou stále trasúce sa paže.

  - Je mi to ľúto, maličká, ale kráľovský hermelínový plášť som už daroval tej pred tebou! – zatiahol urazene cynicky, nezložiac ďalekohľad  z oka.

  - Tej, čo máte vytetovanú na predpaží...? – spýtala sa ticho, kým zapínala nepoddajné gombíky.

  Natočil k nej tvár a chvíľu nepohol ani svalom.

  - Niekomu sa, tuším, vracia guráž, zdá sa mi! – rozjedovane zastokol dlhý predmet za opasok a rýchlo sťahoval rukáv na košeli.

  Dívala sa na jeho náhlu roztržitosť.

  - Nechcela som sa vás dotknúť. Prepáčte mi tú poznámku... Nepoznám vás a ani váš osud. Ale... - zahryzla si do spodnej pery. - Milovali ste a ...zrejme, aj bol milovaný. To preto máte súcit a ani tento spôsob života, tak odlišný od pôvodného, - prešla rukou po kabáte, čo jej požičal. - ...z vás nedokáže úplne vykoreniť niektoré vlastnosti bývalého gentlemana... – odpovedala mu pokojne a stala si roveň, pohliadnuc bez väčšieho záujmu na ruch neďalekého prístavu. Život, tam vonku, ju prestával zaujímať.

  Surovo ňou trhol a zahľadel sa jej do tváre.

  Až teraz, v slnečnom svetle si všimol, ako je znetvorená. Rany sa hojili, ale jazvy po nich, už navždy zohavia niekdajšie vcelku dokonalé črty. Len dúhové oči zostávali pokojné, žiarivé, akoby sa nádej tajne presťahovala priamo tam, odhodlaná vydržať a naplniť sa, hoci sa majiteľka očí bude brániť.

  Spozorovala, ako sa mu dvihol kútik úst.

  - Chcete sa mi vysmievať...? – znelo skôr ako prosba nerobiť to, než strohá výčitky na obranu, ale pohľadom, hoci sa zas zalieval slzami, neuhla.

 - Si odvážna, vnímavá, zrejme z dobrej rodiny...- hodnotil a žmúril oči. – Tak, kto si?! ...A chcem pravdu! – pritiahol si jej tvár hákom, ani si nevšimla, kedy doňho nenápadne zamotal jej vlasy, aby sa nemohla ani pohnúť.

  Váhala, či mu povedať pravdu, ale tušila, že vie viac, než dáva najavo, tak neriskovala. Aj keď... práve ňou, riskovala dosť.

  - Som Belle, dcéra sira Mauricea...- dívala sa mu stále do očí a čakala, že mu z klebiet a fám, keďže blúdi svetom, kde sa im darí, snáď svitne a doplní si skladačku o ďalšie kúsky...

  - Na toto nie som zvedavý...- urobil pauzu.

  Vedela, čo sa chce spýtať.

  Vyrušil ich však, našťastie, jeden z námorníkov, priložiac neforemnú ruku ku kapitánovmu uchu a čosi mu dlho šepkal.

  Hook sa usmial.

  - Taľafatky!... Rozprávky pre malé decká!... – kýval neveriacky hlavou, kým ju surovo nezdrapil za sánku a pozornejšie sa zas neprizrel. – ...ak si aj kedysi bola Kráskou, maličká, ak si ťa aj vybral, ako, povedzme, istú formu vojnovej koristi za svoje služby, tak jediné, čo ma zaujíma je, že si dlhší čas žila s ním! U neho!...a teda vieš, kde je jeho sídlo. Poznáš ho, poznáš jeho zvyky a možno, aj čosi viac...- roztiahol ústa do širokánskeho úsmevu a odsotil ju od seba. – Dobrý úlovok, chlapci! Doslova zlatá rybka, ktorá mi splní najtajnejšie prianie! – otočil sa k posádke.

  Tlupa námorníkov sa solidárne rozrehotala so svojím kapitánom, poznajúc ciele jeho neúnavnej púte krížom-krážom po celom svete. Jediný cieľ! Nájsť a zabiť netvora, ktorý mu zničil život...a potom konečne spokojne umrieť.

  Nechápala celkom, prečo ju zas surovo zdrapli, už sa neobávajúc jej moci, pokladajúc ju len za úbohú slúžku, na ktorej sa pôvodný pán vyvŕšil a bez zľutovania ju strčili späť do podpalubia.

  - Pane, ...- skúsil opäť pirát. – ...ak je to ONA...hovorí sa, že ON sa do nej zamiloval, dokonca, že tá úbožiačka mu lásku opätovala...- opakoval svoje slová, ktoré, ako sa mu zdalo, kapitán akosi prehliadol a ktoré znamenajú pre Hooka a posádku Jolly Rogera len jediné.

    Nebezpečenstvo, akému sa nevyrovná ani boj s morskými príšerami, či celými kráľovskými flotilami niekoľkých krajín dohromady.

  Zazrel na neho s pohľadom plným nenávisti, ale aj bolesti, ktorá sa z očí nedala vykynožiť.

  - O to lepšie! ...- vyštekol bez rozmyslu. – Príde si po ňu!... A my budeme pripravení!...tentokrát, mi už neujde! Zaplatil som privysokú cenu, a keď ma to bude stáť aj život, pomstím sa mu!...Konečne!...Božie mlyny melú pomaly, ale je to seriózna firma!...- natrčil svoj hák do slnka a zamieril pohľadom smerom ku kobke, kam odvliekli Belle.

  - Je čas navštíviť našu dávnu priateľku Reginu...- zatiahol veľavýznamne.

  Námorník pochopil. Temný pán sa možno zabiť nedá, ale...

domiceli