Rumbelle - SO SHE NEEDS... 2. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

2. kapitola

      Červenkasté, dovysoka dvihnuté svetlo lampáša odhalilo podivnú kuklu v rohu prične. Vykrútené ruky zviazané za chrbtom hrubým lanom, čo pokračovalo iba kúsok kdesi ku členkom, obmotávajúc ich ako pytón, už-už hotový s prácou. Bosé nohy trčiace zo zovretia  mali sivastú farbu brúch mŕtvych rýb.

  Zapichol hák do kusa deravého vreca, čo postavu skoro celú prikrývalo a vidiac, že aj hlavu pod ním má obmotanú kusmi akejsi handry, zdrapil službukonajúceho za rameno a sotil ho k prični, bradou naznačiac, aby ju okamžite rozviazal.

  - Uriekne nás!...Bola by nás už dávno prekliala, keby ju nepremôžeme...! ...vykrikovala ...privolávala HO...zaprisahávala...- vymrštil sa inak drsný pirát hneď po dotyku s jej telom zase späť za Hooka a nebáť sa kapitána viac, ako smrti, bol by sa aj prežehnal.

  Do kobky v ten okamih vtrhol ďalší s plným vedrom ľadovej vody a vychrstol ho zo škodoradostným chichotom na nešťastnicu.

  - Tu máš, ty čarodejnica! ...Vody sa ti zachcelo?! – okomentoval svoj čin.

  Hook, schytajúc polovicu dávky sa vystrel, zaťal zuby a skôr, ako sa úbožiak, nezaregistrujúci prítomnosť kapitána v kajute, stihol spamätať, zakvačil sa mu hákom za krkom a necitlivo trhol.

  - Podagra mizerná! Banda špinavých, sprepadených zbabelcov!...veď je to len obyčajná sprostá ženská! – cedil medzi zuby a po brade mu teraz stekajúce kvapky slanej vody. Príkre výčitky sa striedali s nadávkami a buchnátmi. Odšmariac druhého  k prični s tým istým nemým rozkazom, nadôvažok zabodol mu tesne vedľa nosa svoj nôž.

  - Rozviazať! Ihneď! – prekrížil si ruky na prsiach a čakal, kým sa nepodarený podriadený popasuje s prisilno pritiahnutými povrazmi.

  Telo sa ani potom nehýbalo. Zostalo v polohe, ako predtým, len končeky prstov na nohách i rukách sa zachveli, čo však stačilo chlapovi s ostrým nožom v rukách, aby vyskočil a zúfalo priblblo pozrel na svojho kapitána.

  - Zmiznite mi z očí! Practe sa! - vytrhol mu svoj nôž z ruky a namieril ho pod nos natvrdlému námorníkovi s hompáľajúcim sa vedrom v ruke. – Chcem silný vývar a ešte silnejšie víno!...Nie! Vykutrite tam čosi lepšie...Toto je totiž vzácna návšteva...- zatiahol cynicky a kopol do dverí, utlmiac dupot omilostených v útrobách lode miznúcich pirátov.

  Chvíľu ešte stál a díval sa na ženu pod sebou. Na mokré, polepené klbo posledných síl a do najhlbšieho bahna zadlávenej ľudskosti, ktorú začínala zmáhať triaška.

  Zastokol hák za handru a pretrhnúc uzol na nej, stiahol ju žene z tváre.

  Pomaličky natočila k nemu dokaličenú  tvár a nadvihla trochu viečka.

  Aj pootvorila ústa, ale nevyšlo z nich ani slovo. Zrak sa jej zakalil a utrápené telo opäť pohltili mdloby.

  Cítila pomalé, opakujúce sa  pohyby od slúch k sánke a krížom cez čelo, aj silnú alkoholovú vôňu páleného ovocia. Bála sa otvoriť oči, aby opatrné dotyky nevyplašila a nenahradili ich zas drsné ruky chlapov, čo ju zviazali, len čo precitla a prosila o trochu vody.

  Stále mala v ústach sucho, ale len čo ich trochu pootvorila, vlialo sa jej do nich čosi teplé a mimoriadne chutné, po toľkých litroch ľadovej slanej triešte.

  - No, tak...otvor oči...viem, že si už hore! – zaznelo jej tesne pri hlave s druhou várkou teplého nápoja a rozbilo jej nádej, že je doma, v teplej hodvábnej posteli, pri...

   Radšej zaťala pery do seba a ešte silnejšie privrela viečka.

  - Nehraj to tu na mňa. Nemám čas robiť ti opatrovateľku!...Ak sa ti nepáči moja starostlivosť, stačí povedať! Zavolám späť svojich „jemných“ chlapcov!  - ozvalo sa sarkasticky a čiasi ruka plazila sa jej pod krk a dvíhala ju hore, do polosedu.

  Zachytila neznámu mužskú vôňu a lesklý povrch odevu, o ktorý bola pritláčaná.

  Opatrne pootvorila viečka a v hmle výhľadu začala rozoznávať tvár akéhosi neznámeho muža.

  Až keď sa jej pred tvárou zjavil veľký hák, aby jej, čo možno najviac nežne, odložil padnutý prameň vlasov z čela, dozadu, k ostatným, oči sa jej roztvorili dokorán a z pier vyšlo zhrozene.

  - Hook... -

  - Kapitán Hook, ak dovolíš, maličká. – opravil ju prísne pirát a natrčil svoj hák, urobiac ním akúsi čudnú piruetu, ako poklonu, kým druhou rukou stisol ju pevnejšie za rameno, aby sa nemykala a nevykĺzla mu z náručia.

  Dívali sa jeden druhému bez slov do očí a hoci chceli každý z nich pôvodne povedať, čo majú na srdci, neboli zrazu toho schopní.

  Videla pred sebou muža, ktorý sa o ňu práve, ktovie prečo, príkladne postaral, ale vediac, kto to je, stratila slová, aby mu za skutok poďakovala.

  Videl pred sebou ženu, čímsi prepojenú s jeho úhlavným nepriateľom, ale vidiac, aká je vystrašená a v akom zúboženom stave je jej tvár i celé telo, stratil náladu ukázať jej, kto je teraz jej pánom a ako s ňou a potom s ním, zatočí.

  Pomaly vysunul svoju pažu spoza jej krku a opatrne ju uložil späť na drsný vankúš.

  Schúlila sa opäť do klbka a pritlačila k stene, skryjúc si tvár kdesi k hrudi za paže,  ako malé dieťa, veriace, že práve zmizlo.

  Vstal. Vzal prikrývku, ale radšej ju položil len k jej telu na kraj prične a cúvol od lôžka.

  - Pozhovárame sa neskôr. Keď ...sa vyliečiš, maličká. - snažil sa pôsobiť prísne a stroho, ale sám videl, respektíve počul, že to nie je celkom to pravé orechové od "pána situácie".

  Keď odchádzal, počul za chrbtom, ako sa rozplakala.

  Zaťal prsty zdravej ruky do dlane.

  - Mňa nedojmeš...- precedil medzi zuby a tresol dverami.

domiceli