Rumbelle - SO SHE NEEDS... 5. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

5. kapitola

      Nerozpakoval sa urobiť si sám pohodlie. Nízky, brokátom potiahnutý diván bol tak akurát a nohy skončili na príručnom stolíku. Okolo sa kotúľali prevrhnuté jablká a doznieval hrmot kovového podnosu.

  V ten moment sa zjavila, rozprsknúc obrie krídla dvier a vykrúcajúc sa zámerne v bokoch, s hlavou hrdo dvihnutou, tiahla rovno k nepozvanej návšteve.

  - Si ešte väčší nevychovaný barbar, ako naposledy, Hook! – vystrelila po podnose a spätným kúzlom vsiakla späť naň svoje obľúbené, krvavočervené jablká, navŕšiac ich zas do pyramídy, v ktorej boli dovtedy. Jedno z nich z rozmaru namierila jemu do stredu čela.

  Zachytil ho a pokojne doň zahryzol, nechajúc prskajúcu šumivú šťavu zoznámiť sa s čiernou bradou a vsiaknuť smädno do nej.

  - Prepáč, odvykol som posielať oznámenia o svojich návštevách. A čakať na tvoje pozvanie sa mi už tiež odnechcelo! – strhol nohy zo stola a zaprel sa o ne lakťami, obzerajúc si svoj  hák. – Pokiaľ viem, dlžíš mi ešte protislužbu...- žmurkol frivolne na kráľovnú.

  Sklonila hlavu a  namiesto otázky,  zadívala sa naňho prísne spod zamračeného obočia.

  - Ďakujem za opýtanie, ja sa mám dobre, ale rád by som vedel, ako je na tom náš starý známy... - nedal sa vykoľajiť ani vystrašiť Hook. - Dopočul som sa, že namiesto toho, aby si mi oznámila spôsob, ako ho dostať, kuješ s ním nejaké nové pykle ...a to sa mi prestáva páčiť! – stál už tesne pri nej, takmer sa nosom dotýkal jej líca a vdychujúc vôňu, na ktorú si potrpela, pokračoval. – Naším cieľom, ak sa dobre pamätám, bolo zničiť našich nepriateľov...alebo si zmenila názor?! ...radšej by si mala ten hrozný parfum. Páchne ako potuchnutá márnica plná odležaných mŕtvol...- vychrstol cynicky, vediac, čo skrýva v rodinnej hrobke pod palácom.
   Nastokol nedojedené jablko na hák, namieril ho k jej toaletnému stolíku a v elegantnom oblúku, presným hodom zrušil niekoľko luxusných nádobiek.

  Zodvihla kútik úst, napriek tomu, že ju dokrvi urazil. Ženská márnivosť je najzraniteľnejšia. Je to rozbuška, s ktorou sa neradno zahrávať a on to dobre vedel.

  - ON ?! ...ako sa má? – urobila afektované gesto, ktorým  napodobnila Temného pána. – Trúchli, chudáčik...- zodvihla aj druhý kútik úst.

  - Ale, ale...nechceš mi snáď tvrdiť, že sa ti ho podarilo rozplakať. A ja som pri tom nebol...tsc...tsc...tsc. – neveril jej ani slovo.

  Všimla si to. Dešpekt, s ktorým s ňou jednal. Opovrhovanie, neúcta...

  To ju definitívne rozhodilo. Prestala sa ovládať a v komnate sa náhle zotmelo aj zablýskalo zároveň.

  - Neopovažuj sa mi vyčítať, že neplním dané slovo! Ja...som kráľovná! Najmocnejšia zo všetkých...to čo chvíľa každý z vás pocíti na vlastnej koži! ...- rozhadzovala rukami a metala blesky, ničiac si interiér, aby sa aspoň trochu upokojila.

  - Jedinú kožu, ktorú chcem cítiť, je tá Krokodílova! Pekne stiahnutá a mŕtvolne ľadová! – vrátil jej odpoveď, hoci sa nič nepýtala.

  Naoko sa upokojila. Spôsobne si sadla do kresla a preložila nohu cez nohu. Ešte chvíľu mlčala, kým sa rozhovorila.

  - O nič neprídeš, kapitán. Chystám niečo veľkolepé, famózne. Niečo, čo nám všetkým obráti život na ruby...a zruší všetky dobré konce! – zasnívala sa.

  Stále na ňu hľadel nedôverčivo.

  - Dostaneš ho! ...ale nie hneď! ... Ešte ho totiž chvíľu potrebujem. Potom...tam, na druhej strane si s ním môžeš urobiť, čo chceš. – mykla rukou, akoby zaháňala muchu. - Uvedom si láskavo, že tu je neporaziteľný, ale...tam, kam sa chystám uvrhnúť túto sprepadenú ríšu, bude obyčajným smrteľníkom! – nadchýnala sa. – Zatiaľ ti musí stačiť, že je na tom psychicky dosť zle. Prišiel o svoju...povedzme lásku a nesie to dosť, dosť, dosť  ťažko...- škodoradostne sa pousmiala.

  Naklonil hlavu k plecu. Značnej časti jej výpovede nerozumel, ale záver ho zaujal.

  - Prečo mám taký neodbytný pocit, že sú za tým tvoje pestované nechty? – prekrížil si ruky na hrudi.

  - Dobrý postreh, pirát! – vstala a prešla k nemu, pochváliť sa mu z očí do očí. – Ja som na našu dohodu nezabudla. Skúsila som kliatbu pravého bozku. Mal ho pripraviť o čarodejnú moc. Rýchlo a hneď...A navždy! – odmlčala sa, predstaviac si, aké by to bolo. - ... ale...trochu sa to skomplikovalo. Vie sa ovládať! Sakramentsky dobre sa vie ovládať! – od jedu si odtrhla niekoľko drahých kameňov z korzetu, ako doň zaborila prsty.

  Šmarila ich o zem a dívala sa, ako tam takmer veselo podskakujú, namiesto toho, aby sa roztrieštili na drobné úlomky, pripomínajúc jeho idiotský smiech malého decka. Akoby sa jej vysmieval...

  - To vieš, - sledoval jej pohľad. – Drahé kamene sú tvrdý oriešok, rovnako ako náš drahý krokodíl...- zatiahol zas ironicky, doberajúc si jej neschopnosť.

  - Nevzdala som sa! Nikdy sa nevzdám pomsty! – odšmarila úbohé lesklé kamienky z dosahu očí, kdesi do hĺbky pod oknom paláca.

  Stala si k oknu a počkala, kým pristúpi k nej.

  - Siahla som mu na jedinú vzácnu vec, ktorú si cenil viac ako...vlastne necenil. – uspokojene sa zadívala na hladinu mora, kde sa v diaľke kymácala Hookova loď.

  Opatrne na ňu zboku pozrel, či si nevšimne, koho „hostí“ vo svojom podpalubí. Prišiel by o moment prekvapenia aj istú výhodu. Z jej slov sa však utvrdil v tom, že netuší pravdu.

  - Uvrhla som na tú chuderku, preferovanú, novú kliatbu, aby sa menila v závislosti so silou jeho lásky...na monštrum....Spočiatku to síce vyzeralo, že ju naozaj ľúbi, ale...na vlastné oči som videla, ako zaváhal, ako uveril podvrhu, že ho jeho vyvolená podvádza a búúúm...škoda, že si ju nevidel. Musel to byť krásny pohľad, ako, vraj, skočila z veže, uvedomiac si, že ON ju už nemiluje! ...že ju možno nikdy nemiloval! A pozor, zlatý klinec môjho divadelného extempóre...- urobila dramatickú pauzu. – On videl, ako sa zabila. Pred očami...do konca svojho biedneho života to bude mať pred očami! – teraz sa už smiala na plné hrdlo.

  Znechutený na ňu hľadel, predstaviac si chuderu na  dne  jeho kajuty.

domiceli