Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 3. diel

Rumbelle

Temná charizma

3. diel

      Spájal omrvinky na doske stola, do pravekého chlebového sídliska, potom ich zas rozmiestňoval, bez konkrétnej stratégie, pomedzi kresbu dreva. Snažil sa vytesniť si z mozgu výčitky, ale zároveň aj nápady, čo by bolo keby...

  Tiene sa plazili po úplne iných kúskoch koberca, než bol zvyknutý počas obeda, bolo vidno, že takto po ráne, tu nesedáva a netrávi čas. Hoci momentálne by trávil niečo veľmi rád.  Ulakomiť sa na omrvinkovú skladačku, čo tu zostala ešte od večere však nemal chuť.

  Žalúdok  ako na vode, nielen z hladu, črevá mu doslova skrúcala spomienka na trpké víno Maleficent, ale chcel počkať...Chcel mať zámienku. Chcel toľko vecí!

  Ale ona nechodila.

  Na žiadosť dotlačeného lakťa, dal šancu druhému, prehodil sa na protiľahlú opierku, zaprel hlavu do dlane a nechával sa nevedomky ukolísať šumením rastlín zvonka a iskierkami slnečných paprskov, odrážajúcimi honosné artefakty, ktorých bola dvorana plná.

  Zazdalo sa mu, že sem vplávala nie s úsmevom, ale rovno so smiechom na perách a pomedzi rozviate látky odevu, niekoľkovrstvovej priesvitnej spodničky sukne či to boli široké rukávy, venovala mu pohľad aj trblietky svojich iskrivých dúhoviek. Polepila ich ako pohladenie krížom cez líce z oboch strán.

  Ako vánok sa preniesla k svetlu. Akoby ju sebecky priťahovalo, nárokujúc si bezozvyšku na celú jej bytosť, lebo zo svetla bola zrodená.

   Zaprela sa o obe krídla okna a prehla v páse hruďou smerom dopredu, aby zaklonenou tvárou, len okrajom brady vystavenou žiareniu, čo jej chvíľu predtým sfarbilo pleť do zlatožlta,  nasala teplý ranný vzduch a dovolila vetru uhladiť jej volány i pramene stále ešte rozviatych, po noci neupravených vlasov smerom dozadu.

  Jemná tkanina tenučkého županu lepila sa jej na telo a to odpovedalo pnutím a svojou pevnou hladkou štruktúrou konkurovalo hodvábu...

  Strhol sa.

  Lakeť sa už ledva držal na nohách a vzdal svoju atlasovskú funkciu, hoci šlo o jeho veľaváženú cennú hlavu. Heglo ním, skoro sa čelom, pri páde dotkol až stola. Ale spätil sa včas.

  Ponocovanie, aj ranný výlet si pýtali svoju daň. Telo vypovedávalo poslušnosť, ohlasovalo svoje právo na spánok čoraz naliehavejšie.

  Už-už vstal, keď sa na komnate ozvala kľučka dvier a tie smädno rozďavili svoje drevené pery, aby vypustili chlad z chodby a nasŕkali sa tepla z vnútra miestnosti.

  Prekvapilo ju, že jedno z okien je dokorán. Iste ho večer zabudla zatvoriť. Dobre, že nebol vietor a nenapáchal škody.

  Položila s hrmotom na podlahu vedrá aj metly, ktoré ledva niesla, aby tu poriadila a rýchlo pobehla k obloku. Zamračená, trhnutím narovnala rozoviatu záclonu, popasovala sa s ťažkým závesom, odsunúc ho  k stene a postupne, pristupujúc k ostatným oknám, otvárala ich dokorán, aby sa miestnosť dôkladne vyvetrala a prehriala.

  Díval sa na ňu trochu smutne.

  Nemala tenký županček, ani rozviate vlasy. Bola v domácom odeve, pevne zošnorovaná v sivastej zrebnej šnurovačke s rukávmi vysoko vykasanými, aj tak celými mokrými a rukami červenými, čo práve dodrhla vedľajšiu miestnosť.

  Vlasy pevne spletené okolo hlavy, nedovoľovali ani pramienku, aby sa uvoľnil, len drobné vlnky spotených kučierok na bokoch šteklili ju, márne ich uhládzala, vetru sa zapáčilo hrať sa s nimi. Nebola k nemu zhovievavá, čakalo ju ešte veľa práce.  Prsty stále prikladala k tvári a roztržito umravňovala vlasy.

  Chcela sa vrátiť po náčinie, keď si všimla jeho.
  Sedel za vrchom stola, vo svojom vyvýšenom kresle, v ktorom sa aj tak takmer strácal  a so záujmom a akýmsi prazvláštnym úsmevom ju pozoroval.

  Strhla sa. Zhrozila. Znervóznela.

  Žiadne pohládzajúce trblietky, jej tvár bola vyľakaná, náhle poblednutá, z očí jej hľadel strach a obrázky pripomenutej nočnej návštevy kreslili jej po čele úzkostlivé vrásky.

  A predsa bola krásna. Krajšia, ako sen...

  Pomaly vstal ...a zamrzelo ho, keď videl, ako cúva.

  Mozog sa mu zas zatemnil sklamaním. Nedokázal sa ovládnuť.

  - Kde sa toľko motáš, dievčisko nepodarené?! Celé hodiny čakám na raňajky, ale ty by si ma najradšej nechala  skapať od hladu! – kýval sa na mieste, priživo gestikulujúc.

  - Odpusťte...Nezvyknete raňajkovávať doma, pane. – sklopila oči a hľadala, čím rýchlo zamestnať ruky, aby sa prestali triasť.

  Jej otvorenosť ho ešte viac nahnevala. Odvrávať sa jej zachcelo? To nemôže dovoliť! Je to slúžka! Obyčajná sprostá slúžka! ...Krásna slúžka. Voňavá...

  Menili sa mu farby hodnotenia vo vnútri, keď už krúžil okolo nej a vdychoval jemný, prirodzený  parfém z ruží, čo práve rozmiestnila po chodbách, sviežej zelenej trávy a ovocia, za úsvitu, ešte poláskaného rosou natrhaného a naaranžovaného v komnatách, aby ho mal naporúdzi, kedykoľvek sa mu zažiada.

  - Tak je čas, aby sa všetko zmenilo! Radikálne! – vyprskol, takmer sa dotknúc jej nosa.

  Uhýbala, koľko mohla, ale ani sklopené viečka nedopriali jej pocit bezpečnej skrýše pred týmto prchkým, jedovatým chlapíkom s nevyberanými spôsobmi.

  - Budete si priať priniesť raňajky?  Pripravím vám...- skúsila byť ústretová, aby sa vyhla prípadnej inzultácii, s ktorou nemal problém.

   Nikdy ju neudrel, to je pravda, ale predstavy všetkých tých bolestivých zakvačení o paže, ramená a sácance z každej strany, z ktorých mala telo často samú modrinu, varovali ju pred ním dostatočne a učili ju pokore, neodvrávaniu, hoci sa jej od malička pestovaná ženská hrdosť šľachtičnej búrila v mladom tele.

  Zostávalo jej iba to pretrpieť a zosilnieť. Stať sa pokornejšou, trpezlivejšou, ale nenechať si zlomiť ducha. To nie...

  - Áno, pripravíš! ...ešte dnes ty! – ukázal na dvere a druhou rukou drsne zachytil jej rameno, aby necukla a mohol sa priblížiť k  uchu. – Od zajtra budeš po ruke novej panej domu! – zašepkal tajomne, kým ju odmrštil od seba rovno medzi náradie, cez ktoré nešťastne prepadla. -  Si nešika! ...Bol to krok vedľa, dovliecť si ťa sem, na svoje panstvo! Je načase ukázať ti, ako sa vedie domácnosť! Moja vyvolená ťa to naučí...O tom som presvedčený! Budeš ľutovať každú chvíľku, čo si mi nevyhovela...čo si mi nebola po vôli...čo si si dovolila vzdorovať! – kráčal pomaly, ako predátor zas k nej.

  Nemala odvahu sa ani zodvihnúť. Cúvala po štyroch, po spiatky z miestnosti, až celkom pri dverách sa konečne spamätala a zmizla za nimi.

  Díval sa na to miesto a cítil sa zrazu prázdny. Úplne prázdny.

domiceli