Rumbelle
Temná
charizma
6. diel
Obrovská sála bola preplnená ľuďmi.
Plesnivejúce tapisérie po vlhkých stenách
sa vlnili spolu s nedočkavým davom, sviečky sťahovali svoje plamene
a bili sa o životodarný vzduch so stovkami prišelcov
a zvedavcov, čo chceli byť svedkami zázraku, alebo popravy.
Po včerajšej preflámovanej plesovej noci dosť
radikálne vpísanej do mnohých tvárí, nebolo celkom ľahko čitateľné, ktorú
z možností by videli dnes radšej. Konečne sa ale v tomto potuchnutom,
chudobnom kráľovstve však čosi dialo.
Kráľ Xavier, sediaci na tróne, na vyvýšenej
plošine vzadu miestnosti, obklopený vysokými zamračenými mladíkmi, ako svojou
strážou, hoci šlo o piatich jeho vlastných synov sa tváril znepokojene
a jeho nervozitu zdôrazňovali trhané pohyby a pohľady po tvárach
prítomných, akoby v každom videl buď potenciálneho nepriateľa, alebo
posmeškára. Vo väčšine figúrok v podpalubí
dosť jasne svetielkovali obe polohy...
Jeho najmladší syn, princ Henry, sa skúšal mierne
usmievať, bol nedočkavý a úprimne veril žene, ktorá mu včera pri tanci neváhala
povedať pravdu o príčinách zásnubného plesu a bola mu tým nesmierne
sympatická, ale z jeho tváre sa dala skôr vyčítať istá submisívna
podriadenosť a neveľká zdedená inteligencia. Iba to, že bol kráľovským
synom, bolo jeho plusom pre vydajachtivé ženy zo šľachtických rodín, tiež
svojím neskorým narodením, popredbehované šťastnejšími staršími súrodencami,
odsúdených, že sa nikdy nestanú kráľovnami. Tak aspoň nestratiť úroveň
a stav...
Mal v úmysle pretlačiť sa čo najviac
dopredu a aby svoju spoločníčku nestratil, zdrapol ju nad zápästím a doslova ťahal
za sebou. Ospravedlňovala sa aj za neho, hoci si vyslúžila len nevrelé
zazeranie a občas i riadny štuchanec. Až keď po niekoľkýkrát zasŕkala
od bolesti, konečne zastal a otočil sa k nej.
- Vzdycháte mi tu ako jalovica pred otelením,
drahá! – vyprskol jej do tváre a v ten moment mal pred sebou
chodníček voľný.
S takým nevychovaným negalantným grobianom
nechcel mať nikto z okolostojacich nič do činenia.
S uspokojením sa zaškeril.
- Tušiac, že mi tu utvoria koridor, brýzgam
vám s potešením už od dverí! – trhol ňou a vysunul ju pred seba,
zakvačiac sa jej do ramien. – To aby si lepšie videla... To aby si lepšie
počula...- zachrčal nepríjemne a bol by dodal...“To aby som ťa mohol lepšie
zjesť!“ a prisal by sa jej pahltne najradšej kdesi do šije, ktorá sa tak nádherne chvela
zaklieštená v jeho zovretí, ale očumovačov bolo priveľa a on nechcel
budiť až takú pozornosť.
Radšej si aj kapucňu plášťa prehodil cez
hlavu a skryl v nej skoro celú svoju tvár.
Po stupienkoch k trónu práve vystupovala
žena v ohnivočernvených plesových šatách, s rukami zviazanými za
chrbtom, aby strážam cestou z cely vo veži neušla.
Kráska si všimla, ako sa pokojne otočila
k davu, dokonca zdvihla hrdo bradu a hoci bola bledá, takmer biela
ako stena, už teraz pôsobila ako skutočná kráľovná.
Princezničky okolo popri nej vyzerali ako
sivé neduživé myšky.
- Je krásna...- pootočila Belle hlavu
k svojmu väzniteľovi a pocítila, ako sa jeho prsty zabodnuté
v jej ramenách uvoľnili a rozochveli. Jeho zrak však v ten moment
smeroval k žene pred trónom, priamym pohľadom ju hypnotizoval, alebo ona jeho.
Naozaj sa na seba dívali, nájduc sa bez problémov v obrovskom dave. Vyzeralo to, že sú tu
v sále len oni dvaja.Ostatní ich nezaujímajú. Sú vzduch...
Rumpelstiltskin podvihol kútik úst
a pomaly prižmúril viečka, akoby jej tým dával pokyn, že môže začať s vopred
nacvičeným divadielkom pre toto senzácie chtivé stádo.
- Vraveli ste niečo, drahá? – zašepkal po
chvíľke bez toho, aby na ňu pozrel. – To viete, keď vidím svoju vyvolenú,
ostatné ženy, aj so svojimi nudnými poznámkami pre mňa prestanú existovať...ale
máte pravdu. Je krásna...V porovnaní s vami ostatnými, je ako perla medzi
fazuľami! – zhlboka sa nadýchol a prižmúril oči smerom k žene
v červenom, čo si práve sadala ku kolovrátku.
- Vy ste čítali pamäti grófa Jeoffrey de
Peyrac de Morens d'Irristru, Lorda z Toulouse a Aquitanie? – spýtala sa prekvapená kráska, spoznajúc
hlášku "o perle a fazuliach" práve z tohto diela, ktoré patrilo
k romantickej dvornej, rytierskej literatúre, ale určite nie
k dielam, ktoré čítavajú muži.
- Veľký sympaťák, zjazvený, krivý vedec,
hudobník, filozof, milovník umenia a krásnych žien...ten muž mi bol dosť
podobný, nezdá sa vám? Apropó, myslíte si, že by si bol získal svoju Angeliku, bez
zmluvy so mnou? ...ste naivná, drahá. – pomrvil nosom a zabodol do nej
konečne svoj pohľad.
Koleso kolovrátku sa však práve rozbehlo
a každý netrpezlivo čakal, či sa medzi prstami ženy za ním zjaví žiara
zlata...
Kráska tiež. Stala si dokonca na špičky, čím
sa odhaleným plecom dostala takmer k jeho perám. Nechal si zájsť chuť.
Sklamalo ho, že mu nevenovala ďalej
pozornosť. Zazdalo sa mu, že ju na chvíľu, na maličkú chvíľku zaujal. Mámenie.
Sen. Lož. Zosilnil tlak na ramená, ale zaťala pokorne zuby.
Davom to zašumelo. Dav sa rozvlnil, pohmýril,
každý sa snažil v susedovej tvári vidieť prekvapenie, obdobné tomu svojmu.
Len jeho viac zaujímal jej nežný profil, nie
to, že Cora víťazoslávne podala kráľovi kus zlatej priadze a namiesto, aby
sa poklonila pred kráľovským majestátom, vypla sa, ako práve korunovaná
kráľovná.
Princ Henry sa vrhol na kolená
a uchopiac jej ruku, neobratne požiadal ju o ňu.
Až vtedy sa kráska pootočila na svojho pána
a udivilo ju trochu, že nesleduje dianie na kráľovskom pódiu, ale pohľad
má prilepený o ňu, akoby vôbec nebol duchom prítomný.
Konečne sa striasol, keď sa dav rozšumel ešte
viac, naoko sa tešiac z udalostí pred svojím tisícookým zrakom. Len naoko.
- Zdá sa mi, pane, že vás práve niekto
predbehol. – skrútila pery do seba a trochu cukla dozadu.
Zavrtel hlavou.
- To malé neduživé princiatko?! Pche...Žartuješ?!
Urážaš ma?! Nikto nemôže konkurovať mne! Rumpelstiltskinovi!...iba ja
z nej môžem učiniť skutočnú kráľovnú! Nikto iný! Iba ja!...- zatrmácal
ňou, náhle ju skrútil do plášťa a obaja zmizli pred zrakmi kráľovských
hostí, ktorým sa dnes už nič nezdalo čudné.
Po tom, ako sa kráľovnou má stať obyčajná,
sprostá, chudobná, mlynárova dcéra!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára