Rumpelstiltskin KRYŠTÁLIKY TMY 10. kapitola

Rumbelle

Kryštáliky tmy

10. kapitola

      Vyjavene pozreli jedna na druhú. Kým mladšia zo žien sa okamžite otočila chrbtom k vchádzajúcemu mužovi a snažila sa za pažami všemožne ukryť si tvár, staršia iba naprázdno klipkala očami a spodná pera sa jej chvela.

  Napriahol obe ruky a švihol nimi dozadu. Tým pohybom zachytil Maleficent do neviditeľných spárov a pribil ju doslova a do písmena o zadnú stenu komnaty.

  - To bola chyba, drahá, myslieť si, že ma dostaneš! – otočil sa k nej a namieril na ňu prst s otázkou.  – Vieš, prečo som ja najbohatší na svete? - zatiahol megalomansky povýšene.

  Kývala raz kladne, raz záporne, nevediac, ktorou odpoveďou by sa mu viac zapáčila.

  - Pretože za chyby sa platí! – vyštekol na ňu a pridal zopár okov, ktoré jej znehybnili každý kúsok tela zvlášť - ...a ty už máš u mňa riadnu sekeru! -

  - Sekeru? Darček?...od teba?! – vycerila zuby čarodejnica, ale bola ihneď svedkom toho, ako sa mu od rozčúlenia mení farba tváre.

  Pochopila.

  - ...ja som netušila, že ťa vytočí, ak sa jej pokúsim pomôcť! – skúsila radšej pokornú obhajobu. – Druhýkrát, keď mi pošleš jedlo, tak ho aspoň uprav sám, alebo  prilož návod na použitie... odkiaľ mám vedieť, čo pozžrieť hneď a s čím sa môžem trošku pomaznať...- vyla nešťastná dračica, okovami čoraz tesnejšie pritláčaná o stenu.

  Díval sa na ňu čudne. Akoby netušil, o čom hovorí.

  Netušil.

  Zameral len jej pohľad smerom dozadu, kde sa triasla polonahá  žena v žalostnom stave. Už dávno nemučil nejaké obete, ale výzor tejto úbožiačky mu dvíhal žalúdok. Znechutene pozrel na o stenu pribitú mučiteľku.

  - To ja nie! To Regina ju takto doriadila! ... Teda nie osobne Regina, ale vlastne ty sám, drahý! – rýchlo sa opravila a vyslúžila si zosilnený tlak, až počula praskať svoje vlastné kosti.

  Belle už nevládala iba bezmocne stáť a čakať, kedy k nej podíde a...

  „Čo bude potom? Ako sa zachová? Čo urobí?...“

  Uvedomila si, že by nezniesla jeho zhrozený pohľad, ani odmietnutie. Ani pocit, že ju už vôbec nemiluje.

  Pomaly spustila ruky z tváre, sťažka preglgla, zatvorila viečka a skôr, ako by jej v tom stihli zabrániť, vrhla sa von otvoreným oblokom.

  Počuli už len zvuk pádu tela, čo sa zrejme roztrieštilo o hladinu.

  Ani jeden z nich nemykol ani brvou.

  - Asi ti ušli raňajky, drahá...- po chvíli ticha sucho skonštatoval, natočiac hlavu zas k Maleficent. – A teraz sa konečne pozhovárame o našej záležitosti. -

  Pričaroval si kreslo a usadil sa oproti svojej vlastnej obeti.

  - Takže, ty si si dovolila pomáhať Regine so zoslaním kliatby bez môjho vedomia?! – začal s výsluchom.

  - Ona ju zoslala aj bez môjho vedomia! – oponovala naivne dračica, mysliac si, že obaja hovoria o kliatbe, ktorou bola postihnutá Kráska.

  Zhlboka sa nadýchol.

  - Tak znova, drahá! Chceš mi tvrdiť, že tu nebola osobne si vyzdvihnúť niektoré, povedzme ingrediencie, aby kliatba mohla byť spustená?! – zatiahol s jedom pomedzi zaťaté zuby, ale nenechal ju odpovedať, len sa naklonil dopredu a zvrieskol. – Ja rozhodnem kedy, ako a prečo bude na Začarovaný les uvalená kliatba! Iba ja!... Ty si prekročila svoje právomoci a postavila si sa proti mne! ...Temnému pánovi a za to ťa stihne trest, drahá...- cedil stále pomedzi zuby a tvár sa mu nebezpečne zmrašťovala.

  Maleficent sa zas vyrovnávalo čelo od prekvapenia.

  - A to, že som sa teraz snažila pomôcť tvojej Belle,  nebude ako poľahčujúca okolnosť?! – zmenila tón na takmer pišťanie. -  Bola by som ti išla oznámiť, ako ju Regina uniesla, aj ako ťa oklamala s tým jej denníkom a podstrčila ti falošné stránky z neho, aj to, že kliatba bozku z pravej lásky už neplatí, ale tá nová je ešte horšia... teda škaredšia na pohľad celkom určite...ale veď ja som len žartovala, keď som ju navádzala na samovraždu...Netušila som, že to aj naozaj urobí a rovno pred tvojimi očami...- skúsila sa čarodejnica pravdou vyhrabávať z maléru, do ktorého sa namočila.

  Tvár mu zbledla. Spomalene ju natočil k obloku a skôr ako otvoril ústa s otázkou, odpovedala mu sama.

  - Ani ty si ju nespoznal, však?! Hrozná príšera z nej bola!...jediné, čo ma teší, že si konečne vyzdravel a nemiluješ ju. ..to preto tak vyzerala. Čím viac pochybuješ, tým menej miluješ, o to väčšia ohava...Mohla z nej byť síce chutná pečienka, ale s takouto škapou by si mi ju iste nepripravil. ...ani po tme a s troškou fantázie...alebo... hádam... hej?! – už po ňom kričala, vidiac ho dlhými krokmi merať komnatu až k oknu, zúfalo sa zapierať o okenice a nakláňať sa do hĺbky.

  Hladina mora, kam až oko dovidelo, bola pokojná, slnko si ticho vyšívalo po nej svoje pravidelné, ničím nikde prerušené línie do striebristo-tyrkisova.

  Iba vnútro mu kričalo. Veľmi kričalo...zúfalo, bezmocne.

  - Skapala dobrovoľne. Sám si bol svedkom...- položila mu na plece ruku verná dračica, využijúca jeho nepozornosť, čarami uvoľnila svoje kovové putá a stala si vedľa neho, akoby sa nič nebolo stalo a nechcel ju pred chvíľkou prinajlepšom zachlomaždiť.

  Natočil k nej tvár.

  V očiach mal bolesť. Nevypovedateľnú, nekonečnú, pretkanú zúfalstvom, že ON sám zapríčinil tú hrôzu...

  Doma ticho vezme puknutú šálku medzi dva prsty, a keď ju bude klásť na vyvýšený piedestál, určený pre to najvzácnejšie zo vzácneho, čo kedy získal, neskrývané slzy odnesú dolu lícom k jej chladnému porcelánovému povrchu jeho výčitky, aby  mu ich zakaždým, keď na ňu pohliadne, lepili zas kdesi medzi zvlhnuté riasy...

    Zostane mu len tá šálka ...a prázdne srdce.

domiceli

Áno, áno, správne ste pochopili...tu môj fanfik KRYŠTÁLIKY TMY končí...

Ďakujem za pozornosť, budem rada, ak zanecháte nejaké komentáre...