Rumbelle - SO SHE NEEDS... 8. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

8. kapitola

      Táto výprava sa jej zdala zvláštna... Čím boli bližšie k palácu Snehulienky a princa Krasoňa, tým nemej pirátov ich nasledovalo. Nechával ich v závese a pod múrmi pevnosti, vysoko na skale, zastali s Hookom už iba sami dvaja.

  Nepýtala sa. Neriešila, kto poslal poštového holuba na palubu so správou a mapkou, ktoré mu vyčarovali úsmev na tvári ani podivuhodnú fľašku, ktorá prišla s nimi.

  - Napätá? – podrypol.

  - Toto má byť akási iniciačná skúška pre vstup medzi vás, pirátov? ...akože test obratnosti, výdrže, sily... Vybral si najmierulovnejší palác v celom Začarovanom lese, takže ma zrejme podceňuješ...- odpovedala mu trochu nevrelo, dráždená jeho úškľabkom, ktorý mu akosi stále neschádzal z pier.

  Neodpovedal. Zubami vytrhol uzáver na fľaške a odpil polovicu. Druhú jej podal.

  Zamračila sa, alkohol jej nikdy nevoňal, ale poslúchla. Pirát sa musí správať ako pirát.

  Nebol to alkohol...A nebol tu zrazu ani Hook. A dokonca ani ona sama.

  - Výborne! – ozval sa hlas kúsok od nej. – Sme neviditeľní, tak teraz sa predveď. Kadiaľ vedie najkratšia cesta do väzenia? – poklopkal jej na rameno.

  - To si mal rovno zaklopkať na bránu vo svojej pravej podobe! – neodpustila si ironickú poznámku.

  - Začínam ťa mať rád, Belle. Aj tie tvoje trápne závery, maličká, ale teraz už nezdržiavaj...počkaj...- urobil nejaké ťahy rukou, zrejme podľa návodu v správe. - ...takto je to lepšie. Neboj, je to iba o nás dvoch. Pre ostatných sme vzduch. – prikývol si a dal sa do šplhania na skalu.

  Opäť ho videla, zrejme aj on ju. Nadýchla sa a vyrazila za ním.

  Potom to už bolo na jej ženskej logike.

  Najkratšia cesta do paláca viedla cez zadné vchody pre služobníctvo. Tú ešte kratšiu, cez ústia prévetov a stoky na odpadky vzdala, hoci by ju Hookovi rada dopriala.

  Chlad prinesený zvonka bol zrazu horúci oproti tunelom v skale, ktoré viedli do jej útrob, kde boli väzenské cely. Takmer všetky prázdne.

  - Vravela som ti, že toto sú tí najmilší ľudia na svete. Ak aj zajali nejakého tvojho druha, ktorého si sa vybral vyslobodiť, iste už s nimi sedí v hodovnej sieni a zabáva ich príbehmi. Každého majú radi. So všetkými  vychádzajú...- šepkala Belle, ale nemusela, nikto ich nevidel ani nepočul.

  - So všetkými nie, maličká, ver mi...- díval sa Hook nedočkavo dopredu, do tmy.

  Nešlo jej do hlavy, prečo sú vo väzení. Čo cenné by sa mohlo ukrývať práve na tomto mieste. Kapitánom však bol Hook...ktorý jej však pripadal rovnako nesvoj, ako ona sama.

  - Sme pri cieli. – vytiahol hákom akúsi mapku spoza opasku a prederavil ju na jednom mieste. – Podľa Reginy ma tam čaká prekvapenie. Vraj, "veľké prekvapenie!" - odcitoval zo správy.

  Diera vypĺňala nejaký priestor na konci tunela, ktorým šli. Vojakov strážiacich postupne pribúdalo, ale boli pokojní, len si plnili svoju povinnosť a čakali, kým ich prídu stráže vystriedať. Nemali tušenia o prazvláštnej návšteve, ktorá sa zneviditeľnená zakrádala okolo nich.

  Za poslednou zákrutou sa rozprestrel trochu väčší priestor, len matne osvetlený fakľami. Tu už vojakov nebolo. Iba občas sem jeden z nich napochodoval, zažmúril do diaľky a vidiac, že nič podozrivého nevidí, akoby mu odľahlo, zvrtol sa a stal si na svoje staré miesto.

  Naozaj tam nebolo nič zaujímavé. Koniec chodby bol uzavretý mrežami nerovnakej veľkosti, akoby boli vyrobené u obrovských sloních klov ešte  kedysi dávno, na počiatkoch vekov. Všetko hralo v oranžových až červených farbách, ale slabé osvetlenie tlmilo a dovnútra, za husté mreže, vidno aj tak nebolo.

  Pokynul jej, aby vykročili.

  Nemala dobrý pocit.

  Srdce sa jej zovrelo, dych sa skracoval každým krokom, akoby tam ubúdalo vzduchu. Aj nohy mala zrazu ťažšie, paže nevládnejšie, každý ďalší krok bol namáhavejší.

  Pozrela bokom na Hooka, či to pociťuje rovnako. Zrejme hej, lebo sa mračil a kútikmi úst mu mykalo.

  Vpredu za mrežami niečo zašušťalo.

  Strhli sa a zastali, pozrúc na seba v tom istom momente. Dvihli však spontánne a takmer simultánne hrdo hlavy. Piráti sa nesmú báť! Nikdy, ničoho...ani neznáma.

  Odvážila sa položiť ruku na jednu z mreží. Bola studená, slizká, potiahnutá akoby práve zodratou kožou, čo tu, vo vlhku podzemia, nemala šancu nikdy obschnúť.

  V ten okamih, ako sa jej dotkla,  sa zvnútra ozval chrapčavý výdych, jasne však vyslovujúci jedno jediné slovo.

  - Belle...-

  Hook zdrapil mrežu a medzierkou nakukol dnu.

  V kúte, v polosede, s hlavou na hrudi pokrytou chuchvalcami dávno nečesaných vlasov  bol pravdepodobne muž. Dobre známy muž...

  - Rumpel...- odpovedala prekvapene za neho.

domiceli