Rumbelle - SO SHE NEEDS... 9. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

9. kapitola

      Bol smiešny, ako sa trhane začal rozosmievať, pobavený tým, čo videl.

  Temný pán, strašný, vševládny, nepremožiteľný Temný pán...zlomený a uväznený. Obávaný, nevyspytateľný, krutý...zbavený svojej moci... Namyslený, ješitný, egocentrický...na samom dne, v prachu, ponížený a úbohý vo svojej ničotnosti.

  Uvedomila si, že Hookov hrdelný smiech počuje len ona. Muž v kúte...

  ...tam už nebol!

  Strhla sa, keď sa zvnútra zavesil o mreže, držiac sa presne tých miest, kde mala sama ruky, netušiac však, že ich tam má. S nosom vystrčeným von a očami za viečkami vyzeral, akoby nasával vzduch pred celou. Bola len piaď od neho, s hrôzou dokorán otvorenými očami i ústami.

  - Nerob si nádeje, maličká. Nevidí ťa a ani nepočuje. – oprel sa plecom o mreže Hook a prekrížil ruky na prsiach. – Horšie je, že rovnako neviditeľné a tým pádom nefunkčné, sú i moje zbrane. Naša drahá Regina dobre vedela, prečo ma sem posiela v tomto hlúpom skupenstve, bodaj ju čert vzal!-  odpľul si sklamane.

  Nevnímala jeho slová. Dívala sa do tváre muža, teraz v hroznom stave, zanedbanej, špinavej, unavenej, skrývajúcej v záhyboch nespočetných vrások bolesť a beznádej...

  - Belle... – zopakoval zas nežnejšie, ale o to smutnejšie a akoby sa trochu pousmial. Smutne pousmial...

  - Je to zver! Vždy som tvrdil, že má viac zo zvieraťa, ako z človeka! Nevidí ťa, nepočuje, ale, pravdepodobne, ťa zavetril, bastard! – švihol rukou smerom k jeho, do medzery natlačenej tvári, ale prešla len mrežou, ako nič.

  Zaklial.

  Sklonila hlavu a zaťala pery. Ten pohľad ju bolel. Nemohla pochopiť, ako sa mohol do takejto situácie dostať a nemohla sa ani dívať na jeho utrpenie...

  Preskakoval zrakom z jedného na druhého a došlo mu, že odhodlanie tejto ženy zbaviť sa minulého života, je len planá ilúzia. Jeho aj jej.  Je ním zmanipulovaná, ovládaná, je v jeho moci, aj keď on ani netuší, že tu je...že vôbec žije.

  Jediné, čomu nemôže uveriť, je neodškriepiteľný fakt, že ho stále miluje! Aj potom všetkom, čo jej urobil...To nikdy nepochopí.

  Ale dobre vedieť.

  - Tu sme skončili. Je čas vypadnúť a dotiahnuť môj plán do úspešného konca. – odlepil sa od mreží, s úľubou si premeriavajúc svojho úhlavného nepriateľa, aby mu spomienka na jeho bezmocné zúfalstvo obšťastňovala čakanie na deň pomsty, radšej cúval. – Pohni sa! Dvaja sú málo na družinu. Nerád by som míňal sily na boj so strážami a riskoval, že skončím v jednej cele s tým monštrom. – skríkol po nej.

  Hodiny tu vo väzení plynuli pomaly. Regina si dávala načas. Možno ho chcela trochu viac vytrestať a spustenie kliatby náročky odkladala, možno ešte všetko nie je pripravené, možno sa zas niekde objavil zádrhel...Musel byť trpezlivý...

  Teraz, skoro na konci cesty, keď je už tak blízko, aby konečne opäť našiel svojho syna, teraz sa nevzdá.

  Opúšťal predchádzajúci život. Vysporiadaval sa s ním po svojom. Nekonečné hodiny prázdnoty a samoty. Neustále  ticho, chlad a prievan. Bolesť, ako v agónii, kedy sa mu premieľali hlavou všetky udalosti života, zväčša tie, na ktoré nebol práve pyšný...a kdesi v diaľke jedno jediné svetielko. Len jedno jediné...Malé, slabé, ale svetlo. Možno len iskierka.

  - Belle...- zašepkal márne.

  Neozve sa svojím veselým smiechom. Nevykukne a nežmurkne na neho spoza verají. Nevráti mu pár mäkkých slov...

  Už nikdy ...sa neozve, nepozrie, nedotkne sa ho...

  - Belle... – vyriekol tichšie, mäkšie, boľavejšie.

  A vtom mu do nozdier vošla vôňa. Najkrajšia vôňa, vykutraná asi kdesi zo samého dna srdca. Jej vôňa... Pocítil ju tak intenzívne, akoby stála priamo pri ňom. Akoby sa mu tvárou takmer dotýkala jeho tváre a on si mohol bahniť v tej opojnej vôni jej mladosti a krásy. Jej dobroty a ...a lásky. A za zatvorenými viečkami ju zas vidieť...

  Stiahol ruky z mreží, sklonil hlavu a rozvzlykal sa.

  - ... ako veľmi som ťa ľúbil...navždy ťa budem milovať...moja Belle...- doznievalo v šumení jeho krokov po piesku dna cely, kým sa došuchtal k miestu v kúte jaskyne, čo sa stala jeho väzením, neklesol na kolená a neschúlil sa do klbka, ako zranené zviera, pripravené na smrť, čo bude pre neho vykúpením.

  - Teatrálne. Bol by som i slzu vyronil, ale minuli sa mi už dávno! – okomentoval Hook dianie pred sebou a netrpezlivo sa pohol späť k Belle, aby ju primäl na odchod. Podobrotky, alebo násilím.

  Trhol jej ramenom a natočil si ju k sebe.

  Aké však bolo jeho prekvapenie, keď tvár, čo sa na neho dívala spod slzami potiahnutých očí bola krásna ako obrázok,  bez najmenšej jazvičky.

  Pohliadol  k mrežiam.

  - Aj tak ti to nepomôže, ty sviniar! Je pekné vidieť, že aj ty vieš milovať, hoci by som dal aj druhú ruku do stávky za to, že niečoho takého nie si schopný! O to viac ma tešia tvoje muky. Vyžer si ich! Dotla! ...Pre teba je už mŕtva...- zakričal tým smerom... "A takou aj zostane, o to sa postarám.“  doložil v duchu.

   Necitlivo sotil ženu pred seba, ochotný ju aj inzultovať, keby sa bránila odchodu.

  Nebránila sa. Poslušne kráčala smerom von, preč od jeho nešťastia, nechajúc si nateraz len to svoje, zmierená s osudom. Pripravená však bojovať o ten JEHO. Len ešte netušila ako. Ako zabráni Hookovi, aby ho zabil, keď je teraz taký bezmocný...

  Keď bude bezmocným aj v tom druhom, paralelnom svete, po prevalení sa kliatby.

domiceli