Rumpelstiltskin KRYŠTÁLIKY TMY 7. kapitola

Tak dnes ešte jedna BONUSová, 

pretože tu 4 dni nebudem. 

Idem navštíviť POĽSKO, čím touto cestou pozdravujem fanúšikov môjho FF z tejto krajiny.

Pokračovanie FF Kryštáliky tmy, 8. kapitola -  bude 8.8....:-)

Rumbelle

Kryštáliky tmy

7. kapitola

      Kam až siaha samé dno v myšlienkach jedného muža?! Koľko treba slov, aby ho k tomu dnu stiahli a pretlačili bahnom, čo mu ponapĺňa všetky zákutia špinou a nepreniknuteľnou tmou, cez ktorú sa už k nemu nedostane nič?! Ničovaté nič.

  O čo lepšie by bolo prázdno?! Samota?! Možno clivá a rovnako ťaživá, ale...

  Pozdvihol potemnelé dúhovky od stránky, čo sa mu stále chvela v dlani, hoci sa mu prsty na nej už kŕčovito zatvárali a uväzňovali ju v svojich kostnatých mrežiach, oddeľujúc ju kúsok po kúsku od matrice, ku ktorej bola dosiaľ prišitá, nedajúc jej viac nadýchnuť ani uzrieť svetlo.

  Bolestivo skučala svojou papierovou rečou, ale jej hlas s prosbou o milosť zanikal v škrabote znásilňujúcich ju nechtov, nechávajúcich svoje nenapraviteľné, hlboko vniknuté  stopy v riadkoch úbohého lynčovaného papiera

  Vzbĺkla medzi ryhami článkov prstov a čiarami dlane, ako preschnutý jesenný list, skrehla vo svojej horúčosti na sivý lupeň, čo sa v mžiku rozpadol na tisíce nepostrehnuteľných čiastočiek popola a...

  ...zostala mu rozmazaná v dlani.

  Drsne ju priložil k hrudi, nehľadiac na to, že mu cez ňu idú popruhy s kovovými prackami a gombíky z rovnakého materiálu. Pomaly tlačil ruku o prsia a ťahal ju krížom cez ne, rozodierajúc kožu na nej do krvi.

  Necítil bolesť rozorvanej dlane, prehlušila ju tá zvnútra.

  Bola to dlaň s jej portrétom...

  Vyskočil, ako naozaj popálený, vrhol sa k oknu a prudko roztvoril okenice.

  Ani vietor sa teraz neodvážil zaprieť sa mu do spotenej tváre a uhladiť rozcuchané vlasy.

  Stál a díval sa do noci.

  Meravý, stuhnutý, akoby aj mimika vzdala svoj údel a nechala v tvári len neurčitý výraz ako posledný pozdrav ... nie, nie, posledný...ako prvý pozdrav práve prichádzajúcemu dňu.

  Nebu sa dolu, pod obrím bruchom tmy rozvaleným ešte všade na svete, drsne roztrhla panva  skoro po celej šírke horizontu a cez ňu sa ponáhľali prvé lúče slnka.

  Až teraz prižmúril svetlom zatiahnuté oči.

  Až teraz ich potiahol viečkami a nechal, nech sa spamätajú zo šoku.

  Až teraz vedel, čo chce.

  Viečka sa pomaly dvíhali a do čŕt tváre sa vracala citlivosť. Akoby sa všetky svaly chceli prebudiť v jeden moment. Tvár sa mu rozochvela a posledné kvapky potu triasli sa, každá väzniac v sebe už jeden kryštálik ukradnutý  svetlu.

  Pery ich však predbehli a skôr, ako mozog skúsil niečo namietnuť, vykríkli do čoraz viac sa blankytom, ako paradoxne netypicky priezračnou plodovou vodou, zaplavovaným svetom, svoju túžbu.

-         Belle! ...Vráť sa späť! ...Milujem ťa!...-

  Nenávistne fľochla na Krásku pokorne sediacu na prični, len so smútkom v dúhovkách, ktorý drzo vyhrýzal dieru do jej nádeje.

  Zdvihla hlavu ku kráľovnej, otočenej k nej chrbtom, ktorá sa jej zrazu zdala roztržitejšia a akási nesvoja. Chvela sa. Triasla sa. Kývalo s ňou do všetkých strán a za výkrik, ktorý vylúdila,  by sa nehanbili ani harpye.

  Niečo ju očividne nahnevalo...

   Prečo inak by vzácnu guľu šmarila o zem a s vycerenými zaťatými zubami sa dívala, ako sa triešti na tisíce kryštálikov.

  Otvorila ústa od údivu. V každučkom jednom z nich sa črtala jeho tvár. JEHO tvár!

  Márne po nich kráľovná dupala čižmičkami, otáčajúc sa roztržito do všetkých strán, ale len čo jej dlhá vlečka rozmetávala ich po dlažbe.

  Díval sa odtiaľ...odtiaľ...aj odtiaľ. Díval sa z každého rohu. Odvšadiaľ. Ako výčitka jej ďalšej prehry.

  Rozmeľňovala kryštáliky na biely piesok, ale nemala dosť síl šliapnuť na každý jeden z nich, tak v zlosti vyriekla zaklínadlo,  časti niekdajšej kryštáľovej gule sa vzniesli a malým, zamrežovaným okienkom vyprskovali von z cely, nezabudnúc však cinknúť o mreže a navzdory kráľovnej zanechať odkaz, ktorý guľa videla naposledy.

  „...Belle...Milujem ťa...milujem...vráť sa...Belle...“ tisíce rovnakých odkazov.

  Kráľovná si roztvorené dlane tlačila na uši a z pier jej šla pena.

  Belle sa skrútila do klbka, očakávajúc pohromu.

  Dočkala sa.

domiceli