Rumbelle
Temná
charizma
9. diel
Celý deň búchal dverami, dupal do
parketách, lietal hore-dolu schodmi. Búchal po parketách, dupal po schodoch,
dvere len tak lietali. Nebola by sa čudovala, keby dupe po dverách, vyvalených
a von oknom lietajú parkety, prípadne aj rozbúchané schody...
Už sa prestávala aj strhávať, len skúšala skonštatovať,
či to má silnejúcu, či ochabujúcu intenzitu. Už zotrvačnosť bola však povážlivá.
Skôr ako sa dopracovala k akémukoľvek
výsledku, rozleteli sa dvere aj na jej spálni a celý zadýchaný,
v rukách žmoliac kapucňu k plášťu tam stál ON. Akosi nezvykle nedbalo
nahodený, strhaný, spotený. Roztržitý, celý nesvoj.
Stál, díval sa, zhlboka dýchal a mal
niečo na srdci. Zrejme.
Zatajila dych a keby si môže prikázať,
aby nezbledla zas strachom, tak to aj iste spraví. Skúsila aspoň nežmurkať
vyplašene a dokonca zlepiť spodnú peru s vrchnou bez toho, aby ich
zatiahla kdesi dovnútra úst, ako to mávala vo zvyku, keď bola rozrušená.
Nahodiť úsmev si netrúfla. Ale už to, ako ho
v duchu vyhodnotila a v kútiku duše aj poľutovala, že ho iste
niečo vážne trápi, mu v konečnom dôsledku dodalo odvahy.
- Budeme mať návštevu... Budeš mať
návštevu...- opravil sa. – Maleficent. – dodal a chcel ujsť. Doslova ujsť,
akoby sa už bol, podľa vlastného úsudku, strápnil dosť. Spovedať sa slúžke so svojimi
pracovnými náležitosťami a vôbec...Takéto nové maniere mu boli proti
srsti...Tie výčitky svedomia boli pre neho novinkou.
- Takže zase odchádzate na dlhšie a...slečna
Maleficent ma bude strážiť...ak som správne pochopila vaše slová. – zopakovala
Kráska svojimi slovami a sklopila oči.
Zdalo sa mu to, alebo v jej hlase bola
akási neznáma ľútosť, súvisiaca s jeho odchodom?! ...Škoda, že sa
v ten moment už otočil a tak to nemohol rovno vyčítať z jej
poryvov, ako to mával vo zvyku. Takto to bol iba dohad... ale príjemný dohad.
- Nie! ...Čo si to vôbec o mne
myslíš?!...Ja nemám zapotreby nechávať si svoje poklady strážiť! Mám ich
dostatočne zabezpečené! ...- vyprskol nevraživo. – A... strážiť teba? Kto
by sa už len na teba chcel ulakomiť?! – dodal ešte nevrelejšie, ale vidiac, ako
sa strhla, oľutoval to.
Márne. Vystrelený šíp a vyslovené slová
už ani Boh nezastaví.
- Pozvala si ju... V mojom mene... Bude
to tvoja spoločníčka...- vykoktával aspoň čosi zmierňujúce.
Až teraz sa usmiala. Spoločníčka, to znamená,
že nie väzenkyňa a strážkyňa, ale doprial jej spoločníčku, aby sa necítila
tak sama, keď...
- Takže idete na dlho...- skonštatovala
zároveň smutne, hoci sa aj sama začudovala, prečo.
Nezmohol sa veľmi na slovo, lebo tentokrát si
to prečítal v jej mysli, že sa jej to, že stále niekam odchádza
a necháva ju samú, naozaj, dotklo. Dotýka. Dotýkalo? ...vždy dotýkalo?
– Ja...neviem...Je to...ako to... povedať.
Nikdy neberiem zmluvy, čo uzavriem, späť! Zmluva so mnou, sa nedá zrušiť! Musí
sa dodržať!...- habkal, ale zdráhal sa
jej povedať pravdu. Čudoval sa aj sám sebe, že vôbec niečo ohľadom toho
hovorí...
Ako by jej asi vysvetlil, že ho v noci
čaká stretnutie s Corou, ktorá mu má priniesť srdce kráľa Xaviera
a tým, že na schôdzku príde, aj potvrdiť svoje rozhodnutie, nevydať sa za
princa Henryho, ale spojiť svoj život s...tým JEHO!
Mal v úmysle skryť kráľa. Odstrániť
kráľa. Spraviť ho mocnejším ako ona...Zabiť kráľa. Pripraviť ho o srdce
skôr, aby nedodržala dohodu... Nadopovať Henryho, aby mu Cora neodolala, omámiť
ju, aby si vybrala radšej princa, vyviesť jej niečo, prečo by HO znenávidela,
alebo naopak, ukázať sa jej vo svetle, ktoré by spôsobilo to isté...na nič
neprišiel. Na nič, čo by dokázalo zrušiť jeho vlastnú, neuváženú zmluvu
s Corou.
- Zmluva so mnou je nevypovedateľná...-
povedal nie ako hrdé motto, skôr akosi bolestne.
- Chápem... – odpovedala ticho, nevediac ani
o čo ide, ale cítila, že je to niečo, čo sa HO bytostne dotýka, s čím
nie je celkom zmierený, čo možno...ani nevie práve vyriešiť, možno nechce.
Pozrel sa na ňu mierne a nebadane
prikývol, sklopiac viečka.
– A ďakujem...za spoločníčku. – dodala
s miernym úklonom a snažila sa rýchlo prejsť okolo neho von
z izby, akoby sa jej tam zrazu ťažko dýchalo. Akoby sa pľúcam nedostávalo
potrebného vzduchu a aj srdce jej zvieralo a ...Ušla.
Otočil sa za ňou a díval sa, ako vlajú
volániky na sukni i spodničke a pramienky vlasov, nestíhajú ponáhľajúcej
sa dlhou chodbou, ale teraz zrazu nemal pocit, že sa mu vzďaľuje, práve naopak.
Jeho vnútro sa naplnilo neznámym pocitom, že sú si
bližšie...
domiceli
celá časť pôsobila smutne tak ako aj Rumpel, čo beriem ako plus lebo sa čitateľ viac do toho vžije :) teda aspoň v mojom prípade to platilo :)) habkanie Rumpla, taká nezvyčajná vec, ale predsa, aspoň vo Vašom fanfiku, uskutočniteľná a pekná :)
OdpovedaťOdstrániť