Rumpelstiltskin KRYŠTÁLIKY TMY 5. kapitola

Rumbelle

Kryštáliky tmy

5. kapitola

      Odkladajúc zámerne spomalene pokreslenú listinu na kopu iných, neunikli jej slová z nich. Prekvapená čítala:.. „Pozvánka na ples...“ Neveriacky zažmurkala na úhľadné písmenká. Keby raz, ale slovné spojenie svietilo na viacerých papieroch...

  „...že by sa predsa len v jeho arogantnej nekompromisnej tvrdosti, akú občas, ako tam hore vo veži, proklamoval aj v styku s ňou, a ktorú sa len ťažko učila tolerovať a rešpektovať, mýlila? A to extempóre v kadi bolo len obranné gesto nadopované žiarlivosťou a vzťahovačnosťou na jej osobu, o ktorú sa nechcel s nikým, nikdy deliť? ...že by predsa len pochopil, že vzťah dvoch ľudí musí byť založený na kompromisoch?“ ...dojalo ju to.

  Vedel, že si všimla, čo pred chvíľou robil, ale nemienil tomu prikladať veľkú dôležitosť ani to momentálne komentovať a vysvetľovať, prečo náhle zmenil postoj i názor...Pre koho!...Hlavne.

  „Je tak človečo empatická, pochopí aj bez slov...“  nádejal sa, lebo nemusieť nič vysvetľovať, hoci to bolo alibistické, to zvládol. V rečiach bol ešte ťažkým amatérom. Nerád sa blamoval nenachádzaním tých správnych slov.

  - Nechceš sa prejsť? – ukázal na vstupné dvere a natiahol od nej k nim prosebne dlaň v jednoznačnom geste.

  - Je predsa tma...- skúsila oponovať, stále otočená chrbtom, zvedavá skôr, či na pozvánkach figurujú už aj nejaké tie mená.

  Pristúpil rovno k nej, opatrne priložil dlaň medzi lopatky a posunul ju k obloku.

  Dolu sa práve rozsvecovali fakle a desiatky sviečok umne rozostavaných a naaranžovaných okolo chodníkov a strácajúcich sa až kdesi hlboko v útrobách rozľahlej záhrady, vykresľujúc jej zákutia v mäkkých žlto-oranžových farbách.

  - Môj odev...- skúsila ešte raz zaprotestovať, ale v postate to nemyslela vážne. Chvejúce sa prsty na jej obnaženom chrbte oberali ju o akýkoľvek ďalší pokojný a logický argument, aby sa vopred vyhla nebezpečenstvu.

  Radšej ani neprižmúrila viečka, ani nežmurkla, aby sa pocit nezintenzívnil...a splašené bunky jej tela neopätovali mu dotyk. Asi by nebol letmý, taký, aký dokázali  vylúdiť brušká jeho prstov kvôli tomu, že sebaovládanie bolo už asi tiež priklincované o kosť v zadnej časti lebky, ako jej nohy v podlahe.

  - Je priam ideálny...- zašepkal jej tajomne tesne pri uchu a mali obaja čo robiť, aby sa dokázali od seba v ten moment odtrhnúť a povyťahovať klince zo s nimi  nesympatizujúcich pocitov, nenadržiavajúcich ich zblíženiu. Akoby to bola vskutku magická sila a nie len prirodzená ľudská potreba dotýkať sa a byť si blízko, ako to len ide...

  Nejde...Nesmie ísť...!

  Bolo by lepšie okamžite presunúť sa kúzlom kdesi von na chodník a ochladiť nočným povetrím rozbujnelé bunky, ale... opäť to nešlo.

  A nestalo sa to prvýkrát...

  Intervaly sa, dokonca, skracovali.

  S hrôzou si aj ona uvedomila, že kliatba je čoraz silnejšia a zrejme nečaká na poslednú kvapku vo forme bozku. Ich vzájomná náklonnosť oslabuje ho deň po dni a je len otázkou času, kedy sa prekliatie naplní aj bez jej aktívneho pričinenia.

  „Nemal by tak riskovať...“ pomyslela si smutne, venujúc mu ešte zarosený pohľad a so sklonenou hlavou vykročila k dverám.

  „Nemôžem inak, Belle...Priveľmi ťa ľúbim...“ odpovedal jej v duchu, chvíľu počkal, kým sa jeho srdce prestane pýtať von z hrude a radšej zhasol sfúknutím všetky sviečky v miestnosti sám, neriskujúc pripomienku toho, že kúzlo by nevyšlo...

  Ešte nie je čas. Ešte nemá všetko pripravené...ešte musí veľa toho zariadiť!

  Bol povďačný vetru, čo sa tu zjavil. Nastavil mu tvár i celé rozhorúčené telo a nasával jeho chlad, akoby mu to pomohlo ochladiť aj vnútro. Márne.

  Radšej vykročil.

  - Belle?...- zavolal po chvíľke, keď sa mu zdalo, že zvuky, ktoré počuje, nepatria jej, len stromom a kríkom, prípadne kamienkom v podloží.

  -  Belle?! – skúsil razantnejšie stojac už v altánku, kde dúfal bude na neho čakať.

  Odpovedal mu však len šepot ruží.

  Zneistel. Chce sa hrať na skrývačku? ...Chce sa mu vyhnúť, lebo je aj sama priveľmi rozrušená tým chvíľkovým porušením embarga vzájomnej blízkosti, ktorý si dopriali? ...Hnevá sa?! ...Cíti sa vinná a nechce provokovať?! ...Šla vôbec do záhrady?! ...stovky otázok kopili sa mu pod nohami a poháňali rýchlejšie a rýchlejšie prehľadávať jednotlivé zákutia a labyrinty.

  - Belle! – už skríkol, ignorujúc pokoj noci, aj ten jej, ignorujúc, že ju tým môže vystrašiť.

  Nič.

  Len vietor, akoby sa mu smial...

domiceli