Rumbelle - SO SHE NEEDS... 7. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

7. kapitola

      Neveril jej o nič viac, ako na začiatku. Bolo mu proti srsti pripustiť si, že namiesto zbrane, na ktorej hodlal s potešením stlačiť spúšť, už má v rukách  iba zhmotnený do výčitky výsledok jej použitia.

  V spojitosti s minulosťou, mu to zrazu prišlo až smiešne. Veď vlastne skončil ako ulita pre JEHO bývalé milenky Milah, Cora, Belle...a dokonca sa tam našlo miesto aj pre JEHO vlastného syna. Niekto tam hore, musí mať zvrátený zmysel pre humor...

  Paradoxne ho nenapadol Boh, ale Regina.

  Možno by bolo dobre, za to, čo mu teraz vyviedla, pozmeniť trochu aj jej plán. Trochu ho skomplikovať, trochu polien nahádzať pod nohy...Musí sa nad tým, naozaj, vážne zamyslieť. Aj keď sa bude musieť spojiť so samotným peklom, toto jej nedaruje...

  Paradoxne ho nenapadol Satan, ale Rumpelstiltskin.

  Znechutením ho striaslo.

  Z neplodných konšpiračných teórií ho vytrhol smiech, ozývajúci sa zo zadnej paluby.

  Sedela obkrúžená niekoľkými pirátmi, s doslova dokorán otvorenými ústami na svojich škaredých škraniach, čo počúvali príbehy, ktoré im zas s tajomným nasadením rozprávala.

  - Banda lenivá! Okamžite si choďte po svojej robote! – zrúkol a surovo zdrapol Belle za rameno, vytiahnuc ju z lán, na ktorých sedela.

  Otočila k nemu pokojnú tvár. Trhol hlavou dozadu. Nikdy si asi nezvykne na jej znetvorenie.

  - Toto je pirátska loď, maličká! A toto boli kedysi obávaní piráti! – mykal hákom smerom, kde už nikto nebol.

  Všetci sa rozpŕchli ako krysy, ani jedného z nich nenapadlo, zastať sa dámy.

  - ...a ty nie si Šeherezáda, aby si mi ich tu zabávala rozprávočkami pre malé deti!  Ty si môj väzeň a ľutujem privilégií, ktoré som ti v slabej chvíľke udelil! – narážal na možnosť, voľne sa pohybovať po palube.

  Usmievala sa. Dala mu tým jasne najavo, že svoje väzenie vníma, ako väzenie,  lebo z lode na šírom mori, aj tak nemá kam ujsť. A ani nechce. Povedala mu to jasne.

  - Z kuchyne ma vyhodili. – skúsila sa obrániť, tušiac, kam by ju, ako ženu, s patričnou prednáškou o primárnej funkcii varechy v kultúre každej sukne,  najradšej poslal.

  - Tak obšívaj plachty! – nedal sa.

  - Keby ste tu mali náčinie, už ani vy nechodíte bez dvoch gombíkov, kapitán. – pritiahla mu odcerené  klopy na veste a povzdychla si.
  Aj by mu vlastne rada vyhovela...

  Bežný, pokojný život jej zrazu chýbal. Zrazu, ako by ho videla v inom svetle.

  Tak veľmi kedysi túžila po dobrodružstve a hrdinských činoch a teraz, keď mohla byť svedkom aj priamym účastníkom  divých pirátskych manévrov, zúrivých útokov a prepadov a dívať sa smrti priamo, rovno do očí, uvedomila si, čo všetko vlastne stráca a že tento život, plný nepredvídateľných náhod a nečakaných zvratov, kde cieľom je len získať korisť alebo umrieť a ani nevedieť prečo a za koho...ju vlastne nenapĺňal.

  - Pirát si vždy cestu nájde, alebo spraví! – odvrkol, neznášajúc výhovorky a to, že sa doňho niekto naváža.

  Tým viac – ženská sukňa, hoci bola v nohaviciach a figúru v nich mala vskutku dobrú.

  Povzdychla. Nemala chuť ísť do kuchyne a vyžobrávať zopár kostí, alebo poleno, aby z nich stružlikala oné gombíky, čo mal, pravdepodobne, svojou narážkou na mysli.

  - Veď práve... – skúsila ho primäť, aby s ňou začal viac komunikovať, nie iba zazerať od kormidla a žmúriť oči či mraštiť čelo zakaždým, keď sa mu priplietla do výhľadu. - ...čo je vašou cestou, pán kapitán? Aký cieľ má taký pirát? ...s odpustením, ale mne tie bohapusté vraždy nevinných ľudí a okrádanie úbožiakov, čo majú vopred strach, len čo sa v diaľke zjaví vaša čierna vlajka, a už sa ani nepokúšajú o obranu  nepripadá veľmi ako hrdinstvo. – dvihla vzdorne bradu.

  - Ja viem... ty dávaš prednosť zbabelcom! – roztiahol pery do zlovestného úškrnu, tešiac sa, že ju zrejme urazil, ako mal v úmysle.

  Neurazil, len zranil.

  - ON má aspoň jasný cieľ... Nájsť si syna! – vrátila mu pokojne, ale potichšie.

  - A ja mám cieľ nájsť JEHO a zabiť HO! Zbaviť svet odporného zbabelého červa, ktorý nevedel prehrávať so cťou a prijať porážku, ako správny chlap! A ty, maličká, mi v tom buď pomôžeš, alebo skapeš spolu s ním! ...Alebo oboje!... – natrčil jej pred nos svoj hák. – Vyber si „svoju cestu“! – doložil cynicky ako rozkaz, zvrtol sa a odkráčal preč.

  Nechápala jeho hnev. Jeho pohnútky k nemu. Jeho náhlu zmenu nálady, len čo, čo i len okrajovo,  spomenula JEHO.

  Obviňovať ho z „dobrých skutkov“, akože altruisticky chce zbavovať svet zla, nemienila. Bol to pirát. Takéto veci piráti nemajú v popise práce. Tu pôjde o čosi iné, osobnejšie. Bola si istá...

  Ale každý z posádky, keď skrútila reč na kapitána, sa radšej nenápadne odvrátil, alebo len doširoka otvoril oči a brady sa im roztriasli rozpakmi.

  Oddanosť kapitánovi bola posvätná. A hoci im táto v tvári škaredá žena, čo poznala tie najfantastickejšie príbehy, aké kedy počuli a vedela dochutiť kuchárove šlichty na poživateľnú stravu, bola vcelku sympatická, radšej by položili život, ale kapitánovo tajomstvo by brali so sebou do hlbín morského dna, kde raz skončia ich telesné schránky, ak nebudú vysychať kdesi pri vstupných bránach miest na pranieroch, pokiaľ by padli do rúk vojakom.

  Zrejme ani od neho samotného sa nedozvie pravdu. Má ju hlboko uzamknutú rovno v útrobách srdca...a pumpuje mu doň nenávisť a túžbu po pomste.

domiceli