Rumpelstiltskin KRYŠTÁLIKY TMY 6. kapitola

Rumbelle

Kryštáliky tmy

6. kapitola

      Dívala sa na ňu s patričnou škodoradosťou a zadosťučinením.

  „Keď to nejde podobrotky...tak to pôjde inak!“ praskla malým jazdeckým bičíkom, zatiaľ doprázdna, aby sa trochu, predsa len upokojila. Pohľad na tak dokonalú bytosť jej sebavedomiu spôsoboval dosť značnú ujmu... Najradšej by sa do tej pôvabnej tváričky podpísala koženými literami svojej pomôcky na krotenie koní, ale...

  ...ale veď koniec-koncov môže!

  Jej mozgom preletela zvrátená myšlienka. Rozosmiala sa na plné hrdlo, náhle sa spätila, zamyslela. Pričarovala si útlu knižku po matke, ktorú jej veľkoryso, zrejme v slabej chvíli  nechal a chvíľu zaujato listovala. Nad jednou z husto popísaných dvojstránok sa jej pery zvlnili úsmevom a oči zažiarili zlovestnými bleskami.

  Nezaváhala ani okamih.

  - Je čas vstávať, drahá! – skríkla a nadôvažok niekoľkokrát švihla bičom, aby svojim slovám dodala patričnú váhu.

  Žena doteraz ležiaca bez pohnutia na prični oproti nej sa trochu zachvela a pomaličky sa narovnávala do polosedu, zastanúc na polceste, opretá o lakte, aj v šere vidiac, že nie je doma, ale...

  - Nedala by si si so mnou raňajky? – spýtala sa úlysne kráľovná s rukami vbok.

  - Otrávené jablká by som asi ťažko strávila...- odpovedala jej len na pol úst Kráska, vidiac bič a knihu kúziel v rukách honosne odetej ženy nad ňou a zúfalo sa obzerala okolo seba, či to nie je len sen. Nočná mora...

  Pamätala si len to, ako vyšla do záhrady a spravila prvý krok, prižmúriac oči, aby jej prudký vietor, čo sa tam zrazu zjavil, nenafúkal do nich prach z cesty.

  A teraz: cela? A kráľovná ako väzniteľka?!

  - Prečo nám stále ubližuješ? – otočila sa smelo na ňu, očakávajúc priamu odpoveď.

  - Ale ja?! – vykríkla urazene Regina, chytiac sa za hruď v geste tak podobnom, ako v nadsázke robil On sám. Vidno, že bola kedysi jeho žiačkou. Zrejme pozornou žiačkou... – Nevďak svetom vládne, drahá! Veru, nevďak! – natrčila na ňu koniec bičíka. - Keby som ťa včera nebola prichýlila, ktovie, ako by to s mocou tvojho milovaného dopadlo?! Z večera do rána je dlhá chvíľa pre dvoch citmi do prasknutia naliatych ľudí! – nahla sa až k nej a pozrela priamo do očí.

  Bola tam. Večná láska. Len čo vyslovila jeho meno, oči Krásky sa zatrblietali prapodivným leskom a tvár jej skrásnela.

  - ...keby si na mňa nezoslala kliatbu, nemusela by si sa strachovať o jeho moc! Aj tak neverím, že tvoje obavy sú úprimné! – odvetila jej ostro.

  Regina sa vzpriamila.

  - Never! – odfrkla, klopkajúc si bičíkom po knižke v druhej ruke. – Uznávam, konala som zbrklo a skomplikovala tým veľa vecí, ale aj ja som len človek! Síce výnimočný, obdarený veľkou mocou, ale to vieš, som len žena a tým sa občas stávajú nepríjemnosti... však, drahá...ako napríklad ty a tvoj tajný denníček...- usmiala sa podlo a pozrela na Belle zboku, ako jej slová zapôsobili.

  Tá sa však pousmiala.

  - Nie je tajný a nie je v ňom nič, čo by tajné bolo. – odpovedala jej pokojne.

  - A si si istá? – začala kráľovná merať dlhými krokmi celu, aby z okienka oproti zachytila kúzelnú guľu, čo si privolala a prejdúc nad ňou párkrát dlaňou, natrčila ju ku Kráske.

  - To...by si neurobila?! – zaúpäla tá skôr, ako do nej nazrela, predstaviac si, čo asi kráľovná spravila s jej denníkom, ktorý bol vskutku len nevinným záznamníkom jej činností na zámku a plný len nepodstatných poznámok ohľadom problémov s vedením domácnosti.

  Nie. Už nebol...

  Regina jej otázku ignorovala. Zamerala sa na pohľad , ktorú sa jej otvoril v kúzelnej guli.

  - Ale, ale...je to jedovatý tvor ten náš milovaný Rumpelstiltskin! – škerila sa kráľovná do gule a komentovala zhrozenej Kráske, čo v nej práve vidí. -...si predstav drahá, že poničil toľko okrasných drevín a ruží už v záhrade a to si naivne myslel, že sa mu len skrývaš...o čo horšie dopadlo niekoľko kusov nábytku v pevnosti, keď spozoroval, že ani tam nikde nie si. ...a teraz, zlatý klinec nášho programu...- urobila dramatickú pauzu. - Počuješ? ...Stláča kľučku na dverách... práve vchádza do tvojej spálne...no, no, no...trochu ju rozhadzuje...ale, ale...čo to tu máme pod vankúšikom? Nebodaj denníček? Vskutku, je to on... – otočila guľu ku Kráske, aby sama videla, čo sa ďalej bude diať.

  - „Môj drahý priateľ...“- tvárila sa kráľovná, že odčítava zo stránky v denníku, ktorý Rumpel práve otváral, zvedavý, čo v ňom nájde.

  - Nikdy som nič také nenapísala...- ozvala sa prekvapená Belle, tiež neveriacky čítajúc, svojím vlastným písmom krasopisne vykreslené slová, ktoré práve vyslovila Regina.

  - Ja viem, drahá...- žmurkla na ňu kráľovná, spokojná so svojím dielom skazy. – Ani týchto pár slov, ani to ostatné, dopodrobna opisujúce tvoju nehynúcu túžbu po...po...a vieš čo?! Môžeš si pokojne vybrať, kto bude JEHO sokom! – namierila zas na ňu bič, namiesto prstu.

  Kráska sa nezmohla na slovo. Tie, ktoré spolu s NÍM čítala zo svojho denníka ju obrali o zdravý rozum i úsudok, hoci to bola len znôška sprostých lží a klamstiev.

  Kráľovná ju s úľubou pozorovala.

  - Vlastne máš pravdu. Nebudeme ho nateraz menovať. Čo ak by nám ho nebodaj zachlomaždil a celé by to napokon nevyšlo. Necháme ho byť tajomným neznámym, ktorý ti zlomil srdce... – rozhodla sa obozretná kráľovná.

  - Ani to nevyjde! – oponovala jej kráska. – Neuverí tomu. Verí mne a...ľúbi ma. – dokončila, ale istota sa triasla v tých slovách zachytená len na vlásku.

  Kráľovná sa rozosmiala.

  - Pramálo poznáš mužov, drahá! Už teraz je polovica jeho pevnosti v ruinách, ako vidíš a to si ešte zďaleka neuvedomil všetky dôsledky. Celé tie dni, čo si ho klamala...iste i podvádzala, čo býval preč...a nakoniec ťa obviní, že ho pripravuješ o moc rafinovanejším spôsobom, ako by to šlo bozkom z pravej lásky! – zaafektovala, pošlúc priestoru vzdušný bozk. – Rozzúri sa! Rozčúli! Bude šalieť od zlosti!...a na pokraji šialenstva sa mu jeho moc zmnohonásobí a konečne spolu dokončíme naše veľdielo skazy! – dvihla ruky dohora a už takmer revala. – Nebudú nijaké dobré konce! Nikdy, nijaké!...- nieslo sa ozvenou po celom jej paláci.

domiceli