Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 8. diel

Rumbelle

Temná charizma

8. diel

      V odľahlej časti záhrady prerastenej popínavými kríkmi, naťahanými po stromoch, čo tvorili tajuplné prírodné zákutia, s mäkkou, slnkom ešte nespálenou trávou, skryté pred ľudským, aj JEHO okom, našla konečne pokoj a ticho, ktoré tak potrebovala. Chodievala sem aj inokedy, občas, keď nebýval doma, s knižkami, ale viac premýšľala, ako čítala.O ňom...o sebe...o nich...

  Netušila, že vždy vie, kde je a neraz ju sem tajne aj sleduje. Spolu s ňou tu sedí celé hodiny a mlčí, hoci...

  Dnes si priniesol aj karafu s vínom, sadol si oproti nej, odhodlaný opäť bez slova byť iba svedkom, ako sa jej v tieni budú dlho sušiť práve zmyté vlasy, ako jej tvár bude hľadať skulinky, kadiaľ sem prenikne slnko, aby mu vystavila svoju pleť, ešte boľavú, poznačenú jeho horúcou dlaňou.

  Mrzelo ho, že v megalomanskej ješitnej snahe predviesť sa, jej spôsobil popáleniny a bol by ich rád vyliečil jediným dotykom, ale nemal odvahu.

  Nalial si ďalší dúšok do hrdla a sťažka preglgol.

  - Nevravel si mi náhodou, že od alkoholu sa pomaly osprostieva, drahý? – spýtala sa práve prikvitnutá dračica, radšej rovnako zneviditeľnená, ako on.

  - Nech...ja mám času dosť...- zamumlal a odpil si znova, prevrátiac prázdny krčah dolu dnom, či ešte nejaká kvapka, náhodou,  nevypadne.

  Zadívala sa súcitne na neho a v najlepšom úmysle mu chápavo položila ruku na plece. Strhol sa ako popálený.

  - Môžeš dať tú ruku dolu?! – osopil sa na ňu.

  - Môžem... – žmurkla...- ...ale netrúfla som si...-  sadla si ťažkopádne k nemu, hoci sa v tom momente odsunul do bezpečnej vzdialenosti.

  - Odkiaľ si tu zase vykvasila, dočerta? ...čo som ja nejaký kliešť, aby si ma stále vytáčala?!...- snažil sa brániť si svoje súkromie a intímne posedenie s kráskou, ktoré mu síce úľavu neprinesie, ale toto sú jediné chvíle, kedy na neho nehľadí so strachom, netrasie sa, nebledne, nevyhýba sa mu pohľadom, dokonca niekedy, keď hľadí jeho smerom, ani netušiac, že tam vôbec je, vnútro sa mu trasie a vpíjajúc jej pohľad, predstavuje si, že v týchto prchavých okamihoch myslí práve na neho.

  - Vieš, aké sú rozdiely medzi vami mužmi a ženami? – položila dračica filozofickú otázku, vidiac jeho rozpoloženie.

  - Vzrušujúce...- odpovedal jej rovno, zahliadnuc, ako si povolila šnúrku na košeli a odhalila obe ramená s očividnými stopami po jeho zovretí, aby aj tie, skúpe paprsky slnka, trochu prehriali.

  - ...tak to si musel byť riadne vášnivý... tie modriny ešte chápem, prudká predohra, ale popáleniny na lícach?! ....Chceš ju zabiť?! – zahľadela sa na jej plecia i nezahojenú, pľuzgierikmi posypanú tvár, dokonca neveriacky vstala a pozrela sa aj zblízka, či dobre vidí. – Pre mňa - za mňa...ako ťa poznám, keby aj vymrú všetky ženy na svete, ty by si dva týždne len chlastal a potom si skrotil nejaké iné zvieratko. – mávla rukou a stala si nad neho, aby sa mu pripomenula, že by konečne mohla byť na rade aj sama.

  - Nedá sa skrotiť! – vyprskol doslova nešťastne a odsotil Maleficent, lebo mu zastala výhľad.

  - Takže misia „žiarlivosť“ asi nedopadla najlepšie... Budem musieť viac pohnúť rozumom...- ponúkla sa, ako dobrá priateľka.

  - Obávam sa, drahá, že ty aj keby si vzala svoj rozum do hrsti, tak budeš mať prázdne dlane. – neodpustil si.

  - Dobre, tak tu len seď a čakaj, kým ti na dvere nezaklope staroba! ...To ťa iste vylieči! Skončíš ako melón! Bruško rastie, stonka schne! ...Čochvíľa bude príťažlivosť zemská silnejšia ako príťažlivosť ženská! A ty vykapeš po meči aj po praslici! – vrátila mu. - Ja som ti chcela len pomôcť! Rozdiel medzi mužmi a ženami je totižto v tom, že my, ženy, si dokážeme porozumieť...keby tvoja kráska našla vo mne úprimnú priateľku, mohla by sa mi zdôveriť a potom by si vedel, čo jej chýba, ako sa cíti, čo potrebuje, ako to preferuje... a vôbec. – nadchýnala sa svojimi ponukami, zachádzajúc už prihlboko.

  Díval sa na ňu a nerozumel. Nebolo dňa, slova, pohľadu, ktorým by jej neublížil a ona stále stojí na jeho strane....teraz síce zas  v jeho výhľade na krásku, ale...

  - To by si ...pre mňa ...urobila?! – spýtal sa ticho, takmer pokorne.

 - Nie! ...Ty už si pre mňa vzduch! ...- rozhodila rukami a otočila sa mu radšej chrbtom, aby jej lož neprekukol. - ...tiež bez neho neviem žiť...- domrmlala ticho, ale počul ju.

  Usmial sa. S námahou, s končatinami zmalátnenými  alkoholom, vstal, podopierajúc sa o všetko dookola, podišiel k nej a objal ju.

  To nečakala.

  Vedela, že to bolo len priateľské objatie, že mozog práve podmytý vínom vyhodnotil situáciu práve takto a zajtrajšok jej všetko vráti, respektíve skôr vyvráti aj s vianočnými pupáčkami! ...  a rýchlo hľadala výhovorku, aby to tak nebolelo.

  - Ja nie som dievča na jednu noc!...Toľko času, fakt, nemám...- odsunula sa od neho, hoci nerada a dostávajúc pod kontrolu svoje rozrušenie, brnkala do volánikov a afektovane mrvila tvárou. Bola smiešna, taká nesvoja, ale bol rád, že tu je...

  - Choď už... – naznačil jej po chvíli rukou. – Pošlem ti... trebárs, akože v jej mene, pozvánku...-  vystrúhal nesmelý úsmev.

  Prikývla.

  - Nie som dutá ako pec na chleba, aby si mi všetko podával po lopate. – ohradila sa.

  Zatváril sa, že váha nad odpoveďou.

  - Drž mi palce...- poprosil úprimne.

  - To sa ti... ale... bude blbo tá pozvánka  písať... – skryla svoje do pästí, žmurkla, ako mávala vo zvyku a roztiahla ústa do širokánskeho úsmevu.

  - Maleficent?! – zavolal ešte na ňu, kým nezmizla.

  Otočila sa.

  - Čo budeš robiť, keď tebe staroba zaklope na dvere? – vrátil jej štuchanec.

  - Utečiem jej oknom, drahý!...-  nedala sa.

domiceli