Rumpelstiltskin - TEMNÁ CHARIZMA... 2. diel

Rumbelle

Temná charizma

2. diel 

      - Zase si skončil len u mýtnej brány, drahý?! – zadkom doslova natrčeným k návšteve, zakutraná zvyškom tela v perinách, odpovedala rozospatá žena, prebudená nie veľmi pozorným správaním sa svojej nepozvanej návštevy. Navyše na svitaní. Už chápe, prečo sa popravy konajú práve v tomto čase. Je to také altruistické, ľudomilné...Komu by sa chcelo žiť, takto zavčasu...

  Odpovedal jej pohár tresknutý o stenu a hrmot stoličky.

  A just sa neprevalí na druhý bok. Scenár pozná, hoci libreto bude, ako vždy, maximálne strohé. Pravdepodobne, nepovie ani slovo, porozbíja pár kusov porcelánu, vyvŕši sa na nábytku, pričaruje si víno, ju aj tak neponúkne a pred obedom odíde, akoby tu vôbec nebol.

  - Už sa cítim ako kurie oko! – zamrmlala si do vankúša. – Kvôli tebe, aby som bola vo dne v noci na nohách! – zívla a zatiahla prikrývku viac cez hlavu, neprestávajúc však ďalej šomrať. - ... a mal by si aj menej piť! Už si horší ako to sprosté slnko! Vždy večer niekde zapadneš a ráno zas odniekiaľ vylezieš! ...ja by som len bola konečne rada, keby sa proces, čo sa týka zastávky v mojej spálni, obrátil... – rozmazávalo sa v perí, aj tak jej nevenoval pozornosť.

  Mal dosť vlastných myšlienok.

  - Ty musíš byť vlastne šťastná žena! – zadrel nečakane, až ju to prekvapilo.

  Prevrhla sa k nemu a prudko sa posadila.

  - No, to musím!- zadívala sa do jeho strhanej tváre, ktorá v nijakom skupenstve nedoporučovala námietky. Hlavne, čo sa týkalo pozdvihovania jeho ega a ješitnej márnivosti, že ju vôbec poctil svojou návštevou.

  -  ...a čože ti je tak zrazu do reči? – neodolala ponuke, že ju tentokrát, dokonca,  aj oslovil. Hoci zas na opačnom konci jej sna, nadránom...

  Tváril sa, že premýšľa, pritom, vidiac ju rozospatú a prirodzenú, s tým svojím prihlúplym výrazom na tvári, ktorý si naordinovala, aby oklamala nepriateľa a už sa ho nedokázala zbaviť, iba oľutoval, že tu vlastne je.

  Posledných pár hodín mu pripadá ako v zlom sne. Kazí, na čo siahne. Potuteľne sa usmial, nepokladajúc posledné „siahnutia“ za zas tak hrozné a nepríjemné. Chvíľu mal pocit, že jej telo dokonca odpovedá...kým to všetko nezmietla apokalypsa prebudenia dračích rozmerov. A deštrukcia jeho ega zrejme pokračovala, keď je tu a potrebuje radu od nej.

  - Tam v rohu na komode je týždňové víno. Ráč si z neho cucnúť, nech ti zmizne ten hlúpy nadržaný výraz z tváre, kým sa ustrojím. – zakývala strapatou hlavou a čo možno najodvážnejšie sa vysúvala zo svojho lôžka.

  Radšej sa otočil k tomu vínu.

  - Si čarodejník, prečo neskúsiš nápoj lásky... Tvoje slabiny by ti boli konečne povďačné. Takto ti semeno vráža na mozog a si čoraz neznesiteľnejší...– menila na sebe kúzlami odevy, ale ani s jedným nebola spokojná. - ...chápem, uspávacie prášky, ktorými ju po večeroch tajne nalievaš, sú vhodné akurát tak na zistenie skrytých závad, aby si nekupoval mačku vo vreci...Videl si už jej mačku? – zaiskrili Maleficent oči.

  On svoje prekrútil.

  - Spáva v nočnej košeli... – odpovedal odveci, predstaviac si metre belostnej látky, do ktorých sa včera zúfalo zamotávala a pritom iba odhaľovala dokonalé telo, na ktoré pritláčala jemnú látku, ako druhú kožu.

  - Pokiaľ nie je zašitá v duchne, by to nemal byť problém! – stiahla živôtik o čosi viac, ale hneď si to zas rozmyslela. – A prečo nezmeníš revír? – usmiala sa a vytlačila prsia, takmer jej vypadli z korzetu.

  - Pretože v obore už mám len zdochliny a kusy na odstrel! – vstal a zamieril k vínu.

  - A mňa! – dodala sebavedomo, tváriac sa, že narážku nepochopila.  – Žiaľ, vo veciach pravej lásky sme obaja bezmocní, to vieš rovnako dobre ako ja, tak neviem, prečo strácaš čas a nenájdeš si samičku, čo by ťa žrala. – hodila si do úst čosi, čo sa na jedlo ani nepodobalo. - ...doslova, aj do písmena, aj s chlpmi...- vybrala si trs štetín z raňajšieho sústa z úst a vyfrnkla ich von oknom.

  Cukol, predstaviac si, čo by žrala najradšej ona sama. Koho.

  Žmurkla na neho, ako vždy.

  Nepochodila, ako vždy.

  - Musí byť niečo, ako ju donútiť ma ľúbiť! – nalial si do hrdla riadny dúšok a oľutoval.

  - To bol ocot, drahý,  k tlačenke na cibuli. Tá sa mi minula.  Víno je v rohu na komode, som povedala. – usmievala sa, ako sa skrúcal. – Apropó, začínaš hneď zle. „Donútiť“...- vybrala slovko, ktoré ju však zaujalo. – Ale máš pravdu, to by šlo...  – podala mu karafu s vínom.

  Zabudol na šialenú bolesť v hrdle po octe a netrpezlivo čakal.

  - Žiarlivosť. To je cesta k láske. Vzbuď v nej žiarlivosť a potom uvidíš... – zabodla si ruky vbok, očakávajúc, že radou zabije dve muchy jednou ranou, ak si ako objekt žiarlivosti vyberie práve ju.

  Prepočítala sa.

  - Zabudni! Na teba by nežiarlili ani tí pažraví primáti v indických záhradách, aj keby som do teba prednostne tlačil rovno rajské jablká!...- odstrčil ju necitlivo aj slovne a stal si k oknu, nechajúc si prvé lúče zabodnúť sa mu do tváre.
 - Musia to byť práve jablká? - zalizla sa okolo celých pier.
-  Lepšie by bodli vidly, máš pravdu, drahá! - vystrúhal jej poklonu, oprúc sa o parapetu, ale ihneď nadviazal vlastnou konšpiračnou teóriou,  ako zužitkovať jej radu.

  - Práve včera v noci som uzavrel jeden výnosný kontrakt s mladou, krásnou mlynárovou dcérenkou, čo by sa rada stať kráľovnou...čo ho tak trochu upraviť na svadobnú zmluvu? ...so mnou, osobne?! – doširoka sa usmial a nevadilo mu, že víno má presne rovnakú chuť, ako ten ocot.

  Dívala sa nechápavo. Ako obyčajne. Nemohla brať jedným uchom dnu a druhým von, to, čo práve počula. To by radšej dala prednosť krompáču na rovnakom mieste, ako tomuto, že zas obišiel jej oboru, na čo, bola viac-menej zvyknutá, ale zas nejaká obyčajná smrteľníčka ako konkurencia?! Pche! Fuj!

  - Vravím ti, prestaň piť, drahý! – vytrhla mu z rúk poloplný pohár aj karafu. - ...lebo skončíš ako dvere! Namazaný si nevrzneš! – schladila ho, vydrúlajúc z pohára aj z karafy všetko sama.

  „No, a čo?!“  pripleskla sa pod bránu svojej periny, ignorujúc jeho ďalšie plány, v ktorých nefigurovala.

 

domiceli