Rumbelle - SO SHE NEEDS... 6. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

6. kapitola

      Plytká voda prevaľujúca sa ospalo po okruhliakoch sa leskla v svite mesiaca a nízke vlnky len  kde-tu lenivo oblízali drevo loďky, spola vytiahnutej na breh. Dvaja muži pozorne hľadeli do nízkeho porastu obďaleč, občas trhnúc hlavou opačným smerom k lodi, či sa lampáš, dávajúci im znamenie, zas zúrivo nerozbliká. Obavy sa dali krájať spolu s tmou, ktorá skrývala ich poblednuté zjazvené tváre.

  Skôr počujúc, ako vidiac ho prichádzať, očividne znervózneli a ponúkali posunkami jeden druhého, kto bude poslom jóbovky.

  Stal si popred nich mierne rozkročmo a pokúsil sa uhádnuť, čo je vo veci, lebo inštinkt piráta, večne na pozore a večne nedôverčivého, ho málokedy sklamal. Tu niečo nehralo...

  Ale Jolly Roger, pokojne zakotvená a kolísaná v pozadí, upokojila ho natoľko, že položil ruku na rameno prvému z nich a vyceril do tmy zuby.

  Pirát tie svoje zaťal.

  - ...pane, z paluby nám dali echo...že sa čosi deje...- skúsil okľukou, zúfalo hľadiac na kolegu, či mu nepomôže vylízať sa z patálie.

  - Vždy sa niečo deje! Aj ja som teraz o krok bližšie k svojej pomste. Mám totiž v rukáve tromf! – zaškeril sa kapitán, potľapkajúc muža trochu drsnejšie, aby mal pocit, že má navrch.

  Pirát sa poošíval.

  - Pane, myslím si, že máte na sebe len vestu...- trhol plecom a poodstúpil o krok dozadu.

  Hook sa nerozpakoval pritiahnuť si ho späť hákom, neriešiac, či ťahá len košeľu alebo aj kožu chudáka.

  - Čo mi tým chceš naznačiť, ty všivák?! – vyštekol mu do vypúlených očí.

  - Váš „tromf...sa ...akosi ...vysypal z balíčka kariet, pane...- zjemňoval výpoveď, aby sa mu ušlo nanajvýš hubovej polievky, nie trest odpykávaný kdesi pri stožiari či na rahne celé hodiny.

   Navyše on je len poslom. To na palube neustrážili väzňa...

  Hook ho surovo odsotil, až sa skopŕcol druhovi k nohám a vytiahol ďalekohľad. Hneď ho zas skryl. Noc si poctivo stráži svoje tajomstvá.

  Zdrapol druhého a vsotil ho na loďku.

  - Zmiznite mi z očí! Obaja! ...Privediete chlapov! ...Je to len slabá ženská! ...Nemôže byť ďaleko...a znova prekutrať celú loď! Dal by som krk za to, že vám len prešla cez rozum, vy banda neschopných potkanov! – kričal ešte za oboma, dúfajúc tajne, že sa nemýli.

  Loďka sa vzďaľovala a Hookovi dochádzala trpezlivosť. Každý okamih znamená menšiu a menšiu šancu, že sa mu plán pomsty podarí.

  Nemal veľkú chuť brúzdať teraz v noci po lese nad zálivom a prekutávať kadejaké nory, ale „tovar“ bol cenný. Musí ju dostať späť! Za každú cenu...

  Surovo polámal o koleno zopár vetiev vyplaveného stromu a pokúsil sa spraviť aspoň malý ohník, kým z paluby prídu posily.

  - Vždy som túžila po teple domova, pán kapitán. – natiahla nad jeho sklonenou postavou fúkajúcou do mdlej pahreby svoje ruky žena.

  Strhol sa a potom nečakanú návštevu na zem rovno pod seba. Ani sa veľmi nebránila. Ani neprotestovala. Dokonca sa mu zazdalo, že sa ovládla, aby nedala najavo bolesť z pádu.

  Plamienky sa odvážili vykuknúť a osvietili tvár. Dobre známu tvár...

  - Ospravedlňujem sa, že som si vopred nepýtala zvolenie...ale nemohla som vás nechať ísť samotného ...do tej jamy levovej. – usmiala sa, ale ten počin neskrášlil jej tvár, naopak, vo svetle len zvýraznil jej poničené časti.

  Uvoľnil zovretie a pomohol jej vstať. Kým si obaja zas sadli.

  - Veľa som čítala. Poznám stavbu lodí aj palácov, ovládam pár kúskov svojich hrdinov. Teda, netušila som, že ich ovládam, ale skúsila som...A vyšlo to!...a nedávno som sa naučila  aj dosť dobre plávať... – dala sa do vysvetľovania skôr, ako sa začal pýtať.

  So záujmom sa na ňu zahľadel. Väčšinu života strávil s podradnými chlapmi, ktorých jediným cieľom bolo utŕžiť korisť a prechlastať ju s ľahkými ženskými v najbližšom prístave. Tých nezaujímali knihy, ani umenie. A vlastne ani jeho nie. Až na umenie...prejsť mu cez rozum.

  - Budem si musieť na teba dávať väčší pozor. – zložil jej poklonu, pridal aj úklon hlavy.

  - Súhlasím! – vystrelila žena a natiahla k nemu ruku. – Prijmite ma medzi svojich mužov a ja budem dávať pozor na vás a vy na mňa! Budeme ako rodina...- dodala mäkšie, ale dočkala sa len výbuchu smiechu.

  Pokorne počkala, kým si doutiera zaslzené oči, kým sa mu návaly smiechu zopárkrát nezopakujú a nesparoduje jej ponuku, aby sa znova a znova rozosmial a patrične na nej nepobavil.

  Keď sa jej zdalo, že sa krotí, popichala trochu do pahreby, aby sa ohník zas rozhorel a sadla si vedľa neho.

  - Sledovala som vás. Až k nej...Poznám ten palác, aj jeho tajomstvá...ON...mi ich kedysi ukázal. Predpokladal, že by sa mi mohli niekedy zísť... Poznám všetky paláce v Začarovanom lese. – pozrela na neho zboku, či vzbudila  patričný záujem.

   - Som pirát! Nie lúpežný rytier, maličká! Snáď si nemyslíš, že sa budem teraz vláčiť  po súši a so ženskou na krkoch lúpiť kráľovské pokladnice...- odpovedal jej stroho.

  - Viem, že ste so mnou mali iný plán, kapitán...ale...ak mi sľúbite, že...ON sa nedozvie, že som nažive, a keď ma necháte nažive...povedzme, mohla by som vám byť užitočná... Viem toho veľa. – snažila sa rozprávať pokojne, ignorujúc jeho opovrhovanie.

  - Mňa nezaujímajú tvoje knižky! Ja mám totiž kopec skúseností a svojmu remeslu rozumiem viac, ako ktorýkoľvek iný pirát v okruhu siedmich morí! – stopol jej plány, žmúriac smerom k lodi, či sa už blíži jeho posádka.

  Dávali si načas. Ani im sa nechcelo pátrať po „čarodejnici“,  ktorá im ušla. Zas sa jej, napriek kapitánovmu výsmechu, začínali obávať...

  - Tak potom iste viete aj to, že Regina sa chystá  uvaliť na Začarovaný les kliatbu a preniesť ho do sveta bez mágie...- začala rýchlo, tušiac, že piráti môžu ich rozhovor každú chvíľu prerušiť.

  - Viem! – odvrkol s potešením, že je na koni a nič nové mu oznámiť nemôže.

  - Ja som neskončila, pán kapitán... – napojila sa na svoju niť prehovoru. - ...do sveta bez mágie, kde si nikto z nás nebude nič pamätať! Ani kto je, ani kým bol, ani čo prežil a čo mal v pláne... Nič!...Vôbec... nič...– spomaľovala reč, aby zdôraznila každé jedno slovko. – Túto maličkosť vám iste zabudla vaša kráľovná pripomenúť, keď vás lákala na odloženie pomsty a jej presun do nového sveta...s čím ste tak blahosklonne súhlasili...- vstala a priložila na oheň, nechajúc Hooka vstrebať jej slová.

  Vyrazilo mu to dych.

domiceli