Rumbelle
Kryštáliky tmy
9. kapitola
Únavou sa jej podlamovali kolená. Plášť
stiahnutý až do tváre sťažoval jej beztak namáhavú chôdzu. Šla sama, šla pešo,
šla mimo ľudských obydlí.
Aké bolo jej prekvapenie, keď sa náhle,
vykročiac z lesa, ocitla na morskom brehu. Nocou ešte stále navlhnuté
kamene, vyplazujúce sa z vody, ostro sa jej zabodávali do podrážok, už
zošliapaných úmornou cestou. Cestou späť. Len čo sa štrk zmenil na drobné
kamienky a tie na jemný piesok, vyzula si topánky, či to, čo z nich a hodvábnych
pančúch zostalo a ponorila ubolené nohy do chladivých príbrežných vlniek.
Keby tak šlo ponoriť aj dušu...
V rozplývajúcom sa rannom opare uvidela
kúsok od brehu, na skale sa vypínať pevnosť. Stiahla si kapucňu hlbšie, aby ju
nebodaj odtiaľ nezazreli.
Pozorne sa dívala tým smerom a zdalo sa
jej, že hrad je opustený. Nikde ani svetielka. Žiaden dym a ráno bolo
chladné a nedoliehali sem ani iné zvuky prezrádzajúce, že tam niekde žijú
ľudia...
„To nemusia byť ľudia...“ napadlo jej razom a spomenula
si, ako jej vravieval o pevnosti na brehu mora, kde... „Maleficent! Toto
bude hrad, kde „odpratal Maleficent!“ skrsla jej iskierka nádeje.
Nerozhodovala sa dlho. Odhodila plášť,
povolila šnurovačku, strhla vrchnú sukňu a rozhorúčená nádejou, vrhla sa
do ľadových vĺn.
- To čo za zdochlinu mi tu zas vyplavilo
more?! – dívala sa sotva ešte prebudená žena z okna pevnosti na podivnú
kôpku pod oknami, na skalnom útese, okolo ktorej viala biela látka. – Figu
zdochlina, ono to lezie!... Raňajky do postele?! Dúfam, že to bude mať aspoň zo
desať funtov a pekne obalených tukovou vrstvou! – zalizla sa
a ponáhľala k dolným komnatám otvoriť okno.
Spokojne sa usadila vzadu na akomsi vyvýšenom
výklenku a obhrýzala si od nedočkavosti nechty, ako predjedlo. Trochu aj
zaváhala, či „návštevu“ neprivítať v dračom prestrojení, ale škoda námahy
a navyše vystrašené obete produkujú do svalov kadejaké svinstvo a to
jej potom zbytočne dráždi žalúdok.
Z posledných síl sa doštverala
k oknu, s úľavou zisťujúc, že je otvorené dokorán, ale zápach, čo sa
šíril zvnútra, potvrdzoval skôr jej prvotnú verziu, že hrad je buď neobývaný,
alebo je to naozaj nanútená sluja pre dávnu rodinnú „priateľku.“
- Dovoľ, aby som ťa...aby som si do teba
kopla! ...Fúúúj, to je čo?! – vystrčila sa z šera kúta Maleficent, ale
vidiac stav ženy, čo sa práve vyšplhala a dopadla na jej podlahu,
najradšej by opäť cúvla.
- Rada...ťa...tiež...vidím...Maleficent. –
vstávala a pokúšala sa narovnať Belle, dokonca našla v sebe ešte aj
dosť síl na úsmev.
Strapatá žena oproti nej pomykala nozdrami,
neveriacky zažmurkala očami a natrčila pred seba prst.
- Hej, som Belle. Tá Belle, ktorú si poznala
z dvora Temného pána. – povedala namiesto nej, vidiac jej úplne hlúpy
pohľad a hoci sa už ledva držala na nohách, pokúšala sa stáť vzpriamene
a hrdo.
- Mačka zježená – ježko zmačkaný! Čo si mu vyviedla,
keď ťa takto ten odľud doriadil?! – konečne sa čarodejnici podarilo otvoriť
zájdenými slinami olepené ústa.
Belle sklopila zrak. Aké kruté poznanie, že
naozaj za jej výzor môže ON sám, osobne. Keby ju naozaj miloval, keby jeho
láska bola pravá, keby...
Maleficent však ďalej nahlas lamentovala nad
svojimi raňajkami.
- Teda, darovanému koňovi na zuby nehľaď, ale
ak mi ťa poslal, ako prídavok stravy, tak ťa mal aspoň raz použiť, drahá! ...Fuj.
Stále panna, stále vlhká, navyše nakazená nejakou pliagou! Ten netvor si myslí,
že som zviera, keď mi posiela pomyje?! – zalamovala rukami s hrôzou si
obzerajúc niekdajšiu Krásku. - ...poviem ti, len raz som sa ulakomila
a pažravo zožrala akéhosi malomocného a ten, namiesto toho, aby sa mi
pokorne rozkladal ďalej v mojich útrobách, mi spôsobil takú črevnú
hnačku...ja som na prévet bežala tak rýchlo a tak často, že som sa
normálne cestou stretávala! – napriahla znechutene dlane pred seba, ochotná
podstúpiť radšej dobrovoľnú hladovku, ale toto sústo teda do tlamy nevloží.
- Prišla som ťa poprosiť...o pomoc...o
radu...- zašepkala Belle, ktorej odpadol kameň zo srdca, že na tanieri dnes
neskončí.
- Prepáč, drahá...- odvážila sa dotknúť sa
jej aspoň prameňa vlasov nalepeného cez tvár, či pľuzgiere pod ním nie sú len
maskovaním, ale zostal jej celý trs v rukách. - ...nuž, padanie vlasov
zastaví len podlaha...- zakončila obhliadku, vypustiac morskou vodou
a chaluhami polepené vlasy z prstov. – Ja ti pomôcť neviem. Nemôžem.
Nechcem...- oprášila si ruky a otrela ich o zadok sukne.
Zúbožená Belle na ňu pozrela s plačom na
krajíčku.
- No, nezízaj na mňa! – odpovedala jej psiemu
pohľadu. – ...potom by ma, ako HO poznám, zaiste stihol ten najhorší zážitok v živote!
...keby som sa ráno prebudila mŕtva! – vysvetlila jej.
Belle chápala. Netušila, v akom
rozpoložení sa teraz ON nachádza, ako veľmi sa hnevá na podstrčený denník, ale
musela to aspoň skúsiť. Musí sa dozvedieť pravdu! Fúknuť do mizernej iskierky nádeje, že ak sa
dozvie, že stránky boli len podstrčené, tak...možno...
- Regina ma zbavila kliatby pravého bozku,
ale uvalila...na mňa...túto. – začala so spoveďou, hoci sa dračica nepýtala.
- Tak tým si mala začať, drahá! – ožila tá. –
Ak je v tom naša milovaná Regina, tak ti s radosťou pomôžem! – zaťala
ruky vbok.
Belle prikývla a nechala sa Maleficent
znova dôkladne šacovať, keď okolo nej krúžila ako hladná hyena.
- Je tak ohavne krásne morbídna, keď
vymyslela toto zverstvo...- teraz už spokojne pozerala na znetvorenú Krásku,
len čo jej dovysvetľovala všetky Reginine nástrahy a pokusy, čo prežila. –
Ak tomu dobre rozumiem a ja poznám túto kliatbu, tak on ťa buď prestáva
milovať, alebo ťa ani nemiloval, podľa toho, ako práve vyzeráš...- zatlieskala
si pri predstave, ako sa náhle rozšírili jej šance získať si Temného pána.
- Dúfala som, že ty mu všetko
vysvetlíš...ja...nemám odvahu ukázať sa mu na oči...v tomto stave. – ledva zo
seba dostávala slová a za každým ju pichlo pri srdci pri predstave, že už
ho možno nikdy neuvidí...
- Ale samozrejme, drahá! Bude mi cťou pomôcť
bývalej favoritke, zvlášť, keď vyzerá ako rozmočená kopa hnoja
a spríjemniť jej posledné chvíľky života na tomto ohavnom svete... Hodláš
spáchať samovraždu, však?! – uisťovala sa. - ...a potom...potom budem mať malé
bezvýznamné plus na rováši a ON si vyberie mňa... za úslužnosť. Vernosť,
nekonečnú lásku...- zasnívala sa.
- Vieš aký je rozdiel medzi zle doliehajúcimi
dverami a ženskými ústami, drahá? – ozvalo sa z opačnej strany
miestnosti. – Nijaký! Keď ich chceš zavrieť, musíš poriadne tresnúť! – zreval.
Vo verajách obrích rozmerov stál ON.
Rumpelstiltskin.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára