Rumbelle - SO SHE NEEDS... 1. kapitola

Rumbelle

So she needs...

pokračovanie FF

(Kryštáliky tmy)

1. kapitola

      Do monotónneho pukotania dreva sa ozvalo nástojčivé. Drzé, hlučné, rázne. Šľaktriafajúce!...

  Pre mozog, čo sa práve hľadal kdesi po ceste od poslednej taverny po mólo, v škárach namokvanej dlažby, pod pažami spotených druhov, prípadne v slinách zmiešaných s krvou možno ani nie vlastnej potýčky s publikom,  to bol krok späť, ak nie definitívne zmazanie mapy, beztak rozmočenej v galónoch alkoholu.
  Všetky prístavy, každá krčma, pajzel, taverna majú identické priečelia a ich útroby vás vypľujú just do toho istého portálu kam patríte a nech sa aj zúfalo zapriete o veraje, vždy sa nájde dobromyseľný kopanec do zadku, čo postrčí na cestu...domov.

  Domov?...

  Kde majú námorníci domov?!...

  Ani sa nenamáhal skúšať reštartovať opätovnú navigáciu. Načo vedieť kde bol, keď je aj tak späť! Na svojej vlastnej lodi...ale istý si celkom nebol. Dať do chodu všetky zmysly, bude chcieť ešte čas a pár vybíjacích tekutých klinov.

  Zopakoval si nadávky najhrubšieho zrna, ktoré mu zostali najbližšie, verné, ešte stále, respektíve permanentne, byvakujúce na podnebí, pridal zopár štipľavo okorenených slovies na adresu strojcu pribíjania klincov do jeho stále neobjavenej schránky na mozog, čo aj tak asi túto noc ešte netrafil späť a trhol závorou na kajute, nechajúc sa vtlačiť do steny za dverami, aby ho vyžehlila a utriasla rozbláznené orgány na svoje miesta.

  - Náš muž cez palubu je hore! – zrúklo to do šera smradľavej kutice.

  Priveľa slov s nejednoznačným významom. Riešenie mal však pohotovo na jazyku hneď. Tradičné. Klasické. Najpoužívanejšie...

  - Utopte ho...nemám chuť na opletačky s výkupným. Zostalo predsa ešte z minula... – zliepal slová a vytláčal podriadeného zo svojho súkromia.

  - Pane, je to žena... – skúsil škaredý, rapavý muž s ledabolo uviazanou šatkou na prázdnej hlave, pridržiac sa lascívne obrovskou labou v rozkroku, očakávajúc kapitánov záujem. Prípadne presun kompetencií na posádku.

  - Utopte ju dvakrát! ...uvidíte, niekomu tým iste učiníte dobrý skutok...Ak ju hneď nezačali hľadať,  tak za ňu dostaneme ...akurát tak starú belu!...- rozrehotal sa, ale bolesť hlavy nesúhlasila s otrasmi od smiechu, tak radšej prestal.

  - Počkaj, poč...kaj! ...nedovliekol som si ju včera...ja sám?! – zachytil odchádzajúceho muža ochotného vyplniť rozkaz bezozbytku za košeľu a vďaka jej pevnému materiálu sa mu podarilo zas sa zviechať z prične, kam pred chvíľou bezvládne dopadol.

  Muž ho prichytil a zmraštil nos nad jeho dychom a zasychajúcim špinavým potom medzi trsmi brady v olepenej tvári.

  - To ťažko, pane! ...Ako vás poznám, máte v merku iný typ samičiek...Túto skôr vyplavilo z nejakého cintorína... Ale žije a volá meno, ktoré by vás mohlo zaujímať...- pokúšal sa úslužný chlapík narovnávať pracky a súčasti odevu svojho kapitána, nerozpakujúc sa kymácať ním a drsne ho otáčať do strán.

  Pripleskol si ruku na čelo, hľadajúc zas mapu včerajšieho dňa. Ale nijaká márnica ani cintorín sa mu nezobrazovali, iba ten, čo mal teraz v ústach. Pomrvil suchými perami.

  - Rum! – objednal si a luskol.

  Chlap stuhol,  prestal s naprávaním a napratávaním  muža do ľudskej podoby preľaknutý, že kapitán už o prekvapení vie a on schytá, že ho s tým len zbytočne otravuje.

  - ...Rumpel ... pane...- odpovedal mu tichšie a ustúpil radšej o krok.

  Dobre urobil. Čiernovlasý muž sa v ten moment prebral z letargie i opica radšej dobrovoľne od neho odskackala a vrhol sa na námorníka nebezpečne ho prikujúc o stenu, nerozpakujúc sa, že mu medzi lopatkami skonala kovová lampa, plná horúceho oleja.

  - Zopakuj to, ak máš odvahu! ...Ako sa vôbec odvažuješ ...to meno... v mojej prítomnosti, na mojej lodi... vypustiť z tej hnusnej rapavej tlamy, ty darebák?! – zatlačil mu prstami do všetkých otvorov v tvári a chudák bol rád, že na to nepoužil druhú...končatinu, zakončenú hákom.

  - ...to...tá ženská...volá ...stále...jeho meno...- zachrchlal medzi peniacu sa krv, čo mu už vychádzala z pier.

  Hook povolil tlak.
  Prižmúril oči a zahľadel sa kdesi...do minulosti.

  - Čo ...robí ...na ...mojej ...lodi?! – spýtal sa prísne, dávajúc dôraz na každé slovo,  skrúcajúceho sa muža, ťahajúc ho hákom za popruh cez rameno zas do výšky svojich očí.

  - Keď sme... včera plávali ...okolo útesu s hradnou pevnosťou...skočilo ...to... z okna! Mysleli ste si, že dáky šľachtic, čo sa nám ho oplatí premeniť na výkupné...kázali ste...vyloviť...- vysvetľoval pokorne podriadený, ale Hooka to už nezaujímalo.

  Dlhými krokmi meral cestu smerom dolu, do najhlbšieho podpalubia, zvedavý na svoj nový tovar.

domiceli