Rumpelstiltskin KRYŠTÁLIKY TMY 8. kapitola

Rumbelle

Kryštáliky tmy

8. kapitola

      Už pohyb hlavy a šípy zreničiek, čo akoby cestou, zámerne spomalenou, rezali jedom napustenými hrotmi vzduch ku Kráske, bol nepríjemný. Chvíľu si ju premeriavala, zavŕtavajúc sa do nej, až Belle takmer fyzicky cítila oné šípy, ako jej prerývajú vnútro, kožu a vychádzajú druhou stranou von, aj keď bola schúlená už v klbku. Potom sa  pery Reginy pohli a začali z nich vychádzať zlovestné zoskupenia slov.

  Cítila, že sa chveje, že sa trasie na celom tele, že aj zvnútra, akoby ju niečo fyzicky znepokojovalo. Radšej od strachu privrela oči a sklonila hlavu ku kolenám.

  Šum utíchol, bolo počuť klopot kráľovniných kovových podpätkov. Klopot sa približoval.

  - Pozri sa na mňa! – rozkázala a bičíkom si od nervozity klopkala po roztvorenej dlani.

  Belle poslúchla a pomaly zodvihla k nej svoju bledú tvár.

  Kráľovná zmeravela, nozdry sa jej zachveli, oči zúžili.

  - Aby parom páral všetku tú čistú lásku! – podložila Kráske ukazovák pod bradu a nahla sa až k nej, aby lepšie videla, nerozpakujúc sa ho zatláčať do jemnej kože.

  Pozrela si ju spredu, natočila na bok i krk si pozorne premerala.

  - No, keď neprší, aspoň kvapká...teda dúfam, že v najbližšom čase bude...- zamrmlala si, zjavne nie celkom spokojná s výsledkom, predsa len očakávala čosi viac.
  Otočila sa svojej obeti chrbtom a pohybom ruky zahalila do dymu seba i Belle.

    Otriasla sa, akoby to bol zlý sen. Nebol. Čiastočky dymu zmizli, v ich rozmazanom závoji spoznávala nábytok a drahocenné predmety, ktoré postupne odhaľovali, ale márne sa úfala, že ju kráľovná preniesla späť do zámku Temného pána. Komnata, v ktorej stála, bola síce krásna a honosne zariadená, ale nebola to ani jedna z jeho komnát.

  - Prečo som tu?  zavolala do prázdna, lebo jej väzniteľky v izbe nebolo.

  Ozval sa len ozvenou znásobený smiech a až po chvíli aj dunivé slová.

  - Pretože v cele nemám zrkadlá! ...- ozvala sa ozvena kráľovniným hlasom. - Tu je jedno z najvzácnejších v mojom zámku. Zrkadlo pravdy...Pokojne sa v ňom vynadívaj na seba, koľko len chceš a nezabudni sa ho spýtať, kto je najkrajší na zemi...- zatiahol ku koncu ironický Reginin hlas.

  Belle nechápavo pokývala hlavou a znova sa pozorne obzrela po miestnosti. Na jednej zo stien, pod hrubým zamatovým akoby plášťom, sa črtalo niečo, čo pripomínalo závesné zrkadlo.

  Podišla k nemu a stiahla látku.

  Ešte sledovala, ako sa jej skladá k nohám, kým zodvihla oči k lesklému rámu obkolesujúcemu vzácne zrkadlo.

  Chvíľu nevidela nič mimoriadne, len svoju poblednutú tvár, ale keď sa zahľadela pozornejšie...

  Pootvorila ústa a priložila  studenú, trasúcu sa dlaň k jednému z líc.

  Pod celou čeľusťou, kdesi za ucho, tiahla sa škaredá zvrásnená koža, ako zle zahojené, stále nevstrebanou krvou naliate jazvy, kde tu „vyzdobené“ chrastami a rozmokvanými pľuzgiermi a strácala sa kdesi vo vlasoch, aby sa zas vynorila z druhej strany a pohltila kus ramena i kľúčnej kosti.

  - Ochorela som? - zaúpäla Kráska.

  Zrkadlo sa však v ten moment, keď doznela otázka, zahmlilo a keď sa zas objavil v ňom obraz, nebola to už ona sama, ale akýsi postarší muž, akoby odliaty z kovu či zo skla, alebo z oboch materiálov zároveň.

  - To nie je choroba. Márne budeš vo svojej niekedy krásnej hlave hľadať lieky a bylinky na ňu. Tie túto pliagu nezastavia...tie nie... – odpovedalo jej zrkadlo a zmĺklo...

  ...a znova sa zahmlilo a znova sa v ňom videla sama, s pleťou, ako si až teraz všimla, poškodenou na viacerých miestach.

  - Hlupaňa! – vyprsklo za ňou. – Lepšiu otázku si mu položiť už nevedela?! – s dešpektom si  kráľovná, doteraz ju z utajenia za závesom pozorujúca, okríkla a stala si vedľa nej, položiac jej prsty na vlasy, zabárajúc nechty takmer ku koži, ťahala ich, ako hrebeň až k ich končekom.

  Belle sa neodvážila v ten moment ani pohnúť.

  - Nevadí. Nie, nevadí... – povedala Regina predstierane mäkkým hlasom, akoby ju šla upokojiť. – Ja sama ti prezradím, čo ťa teraz čaká a neminie. – fúkla jej do jazvy na krku a usmiala sa spokojnosťou. – Keďže bozk z pravej lásky nefungoval, ako som predpokladala, nielenže ho o moc neobral, kvôli tvojmu hnusnému sebaovládaniu, ale vy dvaja by ste boli schopní takto, bez naplnenia lásky, vegetovať si spokojne a asketicky až do smrti...- striasla sa hnevom. - ...ale na to ja nemám čas! Tŕpnuť, kedy naberie silu pomstiť sa mi a nájsť si ma, aj keby som sa skryla v inom svete. Nie, nie, nie. Ja si chcem konečne užívať život. Viem, ako spustiť kliatbu a jeho už k tomu nepotrebujem. -

  - Takže si ma jej zbavila? – ožila Kráska a predstava, že ho môže konečne poláskať a ...

  Odpovedal jej kráľovnin jedovatý smiech.

  - Vidíš, aká som dobrá? Aká mierna? Aká empatická k ľudským túžbam a vášňam?...afektovala, ale z očí jej sršal jed. – Hej, môžeš si ho bozkávať, koľko len chceš! – priblížila sa až ku Kráskinej tvári a oči jej zaklipkali od šťastia. – ...len či aj on bude chcieť bozkávať teba! – skríkla a nešetrne ženu opäť natočila k zrkadlu.

  Dívala sa z neho jej tvár, len čelo mala teraz zvrásnené ako slnkom ošľahaná starena a v záhyboch sa perlilo čosi slizké, zelenkasté a tam, kde sa mokom naliata kvapka spustila dolu tvárou, zostávala brázda, ako rozoraná zem.

  Kráska zhíkla od hrôzy. Takmer svoju tvár už nespoznávala.

  - Choď domov, Kráska...späť k NEMU...- pokynula jej kráľovná a ukázala na dvere. – Kým tam dôjdeš, budeš vyzerať ako storočný dub, tomu ver! Každý okamih, v ktorom ON zapochybuje o svojej láske k tebe, ti pribudne ďalšia vráska, alebo jazva, alebo rana... čo ja viem, ako to vlastne funguje...- takmer sa zachádzala od smiechu. – Hlavné je, že to funguje určite! ...Vidíš sama. Jeho láska nie je taká veľká, ako tá tvoja! Ty si ho o moc dokázala oberať už len svojou prítomnosťou!...ale šlo to pomaly. Keby aj jeho láska k tebe bola taká silná, nová kliatba by ti neublížila, drahá! Ale...ON pochybuje! ...ON sa snaží zabudnúť...vyrvať si ťa zo srdca! ...- takmer tancovala po izbe, prskajúc okolo seba blen.

  Kráska na ňu hľadela a jediné, čo jej prelietalo teraz hlavou, bola ľútosť. Nie nad tým, že postupne stráca svoju krásu, ale nad tým, že jeho láska...aj sa bála domyslieť.

  Ešte raz pozrela do Zrkadla pravdy.

 Ak ju nemiloval doteraz, do ohavy, čo sa na ňu cez slzy v očiach dívala zo zrkadla, sa ťažko zamiluje...

  ...tou pravou láskou...

domiceli