OUAT
Pešiaci medzi prstami
61. kapitola
Skladanie účtov
Gaston Lonič sa prebral z mrákot.
Všetko bolo zahalené do ružového oparu. Pohľadom sa kĺzal dookola a všade videl
to isté – mníšky. Nahé mníšky s prirastenými k hlavám ružovými
čepcami. A netopiere. Ružové netopiere. Hlavy s krídlami. Mníšky
škriekali, smiali sa, skláňali nad ním, netopiere krúžili mu nad hlavou ako
aureola.
V ušiach začínalo klokotať,
potom hučať. Stále viac. Zmätený sa pokúsil posadiť sa. Vstať, utekať... Nohy
mal však uviaznuté v akejsi hmote. Ružovej, mazľavej, ktorá bublala po
celej podlahe.
S vypätím posledných síl sa
snažil vyslobodiť sa z tohto ružového pekla. Strašného, lepkavého a slizkého
zajatia. Do nosa mu vrážala prenikavá vôňa. Pri pohľade na svoje rozleptané
šaty a kožu pod nimi bezvládne klesol na kolená.
Všetko ho pálilo. Zvonka, zvnútra.
Mníšky a netopiere dávno zmizli. Zaborený v tuhnúcej mazľavine snažil
sa predierať sa ňou k dverám. Ale opar mu nedával vedieť, kde sú. Bol to
len pokus sa hýbať.
Nahmatal stenu. Kameň, drevo, kov.
Dvere!
- Dočerta! – zaúpäl, keď zistil, že sú zamknuté.
Do
počínajúcim šialenstvom zaslzených očí sa kovovo rehotali pevné dvere, ktorými Gaston
neprestajne zúfalo triasol, čo mu sily stačili.
- Otvor!
Otvor!...zabijem ťa, počuješ?! – chrčal a klesal na kolená, stáčajúc sa do
klbka.
Husté vlasy mu nasávali maz a oťažené
lepili sa o líca, vyhlodávajúc v nich diery, keď sa naposledy pokúšal
vstať a hľadať únikovú cestu.
V hlave mu hučalo už tak, že
by si ju najradšej celú ponoril do tuhnúcej tekutiny na podlahe. Nevládal.
Zvalil sa na kamenný výklenok pod vysoko osadeným malým okienkom a vedomie
mu zastrela blahodarná tma...
Celá cela bola ponorená do tmy. No
Gaston vedel, že nie je noc, lebo zhora, z malého zamrežovaného otvoru v stene
dopadal do stredu miestnosti úzky pás blednúceho svetla. Vyzeral ako meč
zabodnutý do hrude nepriateľa.
Pomrvil sa. Ležal na tvrdej lavici
po krk poprikrývaný sivou chlpatou tkaninou plnou fľakov a rozožratých dier.
Skúsil pohnúť perami, ale bránilo mu akési lepkavé svinstvo napatlané po celom
ich obvode.
- Už som si myslel, že sa ani
nepreberiete. – pristúpil k jeho lôžku páter Ignatyj a podával mu
malú medenú nádobku. – Vypite to, Gaston. –
S nedôverou rozoznával pátrove
črty ohyzdnej tváre a skúsil aj jeho úmysly. Nešlo ani jedno z toho.
Pachuť v ústach a horúčosť, ktorú bolo treba hasiť v útrobách nasmerovával
mu rozum smerom k nádobke v mužových rukách. Nech už je v nej akékoľvek
svinstvo.
Chcel sa načiahnuť, no pravú ruku
si vôbec necítil. Ešte raz skúsil vystrieť prsty na nej, ale márne. Druhou teda
zo seba strhol chlpatú prikrývku a hrôzou zahmlievajúcimi sa očami hľadel
na kýpeť obalený hrubou vrstvou plátna. Na niektorých miestach ešte stále
presakovala tmavá krv.
Gaston vedel, že starý mních čosi
hovorí, ale nebol schopný ho počúvať. Iba prvá jeho veta sa mu obvíjala okolo uší.
- Bola už takmer do pol lakťa
mŕtva, musel som vám ju odrezať... –
- Nemám ruku! Nemám pravú ruku! –
reval mladý muž hystericky a ľavou habkal okolo malého kýptika, bojac sa i dotknúť.
Bál sa, že nebude cítiť nič. Bál sa, že bude cítiť niečo strašné.
- Ruku! ...nemám ruku! Ty diabol! – škriekal a v mysli sa mu
chaoticky vynárali obrazy dvoch zdravých rúk.
Ľavá s mačiatkom na prévete. Nič viac. Pravá ruka. Ruka, ktorou vždy nežne
hladieval ženy. Pravá ruka, ktorou ochraňoval sestru. Pravá ruka, ktorou dvíhal
čaše vína. Tá pravá ruka, ktorou vedel tak razantne hodiť kocky. Pravá ruka,
ktorá tak nerada držala pero a s takou láskou sa vyžívala v chladivom
zovretí meča... jeho pravá ruka, ktorá bola po ruke, keď rúk žien nebolo...
táto ruka už nie je?! Práve táto?! Neexistuje?! ...a už nikdy nebude?!...
Kým sa Gaston spamätával z mátožných
predstáv, Ignatyj mu znovu navlhčoval pery hnedou masťou.
- Sviniar, - zašepkal zlomený,
akoby to nepatrilo nikomu, len si na niečo matne spomenul. – Sviň... - povedal
vzápätí hlasnejšie a z posledných síl prevrhol pátrovi misku s liečivou
kašou na jeho sutanu.
Potom bezvládne znovu padol na
tvrdé lôžko.
Starý, vyžitý, skúsený páter
zakyvkal hlavou.
- Teraz, keď vidím, že ste takmer
bezvládny, môžem všetko uviesť na pravú mieru bez toho ...aby som sa bál o holý
život. – rozhovoril sa Ignatyj a pripravoval novú dávku liečiv. – Takže prvý
šok máme za sebou. Toho som sa, popravde, obával najviac. Neviem, prečo vy, obyčajní smeteľníci,
ako by som to nazval... tak lipnete na fyzične. Ruku, ruku... Kýpeť sa zahojí a poznám
dobrého kováča, ten vám spraví takú protézu, jedna radosť. Aj nôž do nej vie
zabudovať. Aj hák, keby ste chceli. Dve radosti! Tri radosti! Ruku máme vybavenú...
– nadýchol sa mních neopatrne rozmeľnených byliniek a začal prskať.
- Nemám ruku...- povzdychol si
nevnímajúci jeho reči Gaston a radšej silno prižmúril oči. Uši nešlo. – ...pravú ruku, ktorá tak nežne hladila ňadrá žien...- roznežňoval sa pateticky.
Ignatyj stiahol obočie.
- Cecok sa dá chytiť aj do ľavej!
Aj to ostatné. Nie nadarmo ľahké ženy učia: „Urob si to druhou rukou, máš to
ako od cudzieho!“... Mal by si mi ďakovať, že ti túto skúsenosť umožním. A bodka!
– ďobol mažiarom silnejšie ako chcel, až mu v jeho vlastnej ruke zabrnelo.
- ...pravá ruka, ktorou som chránil
svoju sestričku... ach, čo je teraz s ňou... – šepotilo z lôžka.
Ignatyj zaváhal, či chce sebecky
počuť o ruke, či o sestre. Zvolil to druhé.
- Tak, Tomika... Tomiku násilím držal v pevnosti
mladý Rumpelstiltskin. – nadvihol sa a presypal byliny do inej nádoby. –
Podarilo sa jej však ujsť a pri našich kláštorných hradbách ju vtedy polomŕtvu našiel náš opát Gavril.
Chudera, nevedela, kam sa to ani dostala... blúznila a dokonca sa chcela
vrátiť späť do toho pekla. Rumpel je diabol. Nie ja či váš otec! My sme sa jej
ujali. S mojou pomocou sme ju vytrhli z pazúrov smrti i šialenstva.
– s predstieranou ľútosťou komentoval svoje rozprávanie. – Nikto sa nesmel
dozvedieť, že sa tu opätovne skrýva. Najmä vy nie. Aj tak ste mali dosť svojich
problémov. Otec vás pridobre pozná. Máte horúcu krv. Vyzvali by ste ho na súboj,
vtrhli mu do pevnosti, zrovnali ju zo zemou, alebo mu vypálili rybník, alebo zmrazili účet v kráľovskej vazalskej pokladnici... alebo...
skrátka bál sa vašej pomsty, vedel, ako lipnete na tej chudinke neduživej...
Opát sa pokúsil vyhnúť priamemu konfliktu s Rumpelstiltskinovcami. Pre
kláštor by to znamenalo istú katastrofu. –
Ignatyj znovu strkal Gastonovi pod
nos mastný pohár a on, rezignovane, s prižmúrenými očami usrkával ku
podivu horúcu tekutinu. Nevládal veľmi telesne a obával sa, že ani
premýšľať, tak si iba usporadúval holé fakty. Skúsil počúvať pozornejšie.
- Rumpel sa asi tak pred mesiacom
vrátil zo Srevrenca, - pokračoval, akoby nezúčastnene Ignatyj. - ...a priviedol
so sebou do pevnosti Il Pergo ďalšie mladé dievča. Bola to podľa popisu akási mladá
kňažná, ktorá sa tu mala zdokonaliť. Po kláštornej výchove aj zasvätením zrejme
do tajov tej šľachtickej, čo znamená ...neviem. – škaredo sa zaškeril starec. - Neviem, kde sa
to hadie plemeno naučí všetkým tým grifom, ako opantávať nás mužov, ako nás
pripraviť o rozum, peniaze i to ostatné! Skrátka a dobre, venujem sa alchýmii i mágii
desiatky, možno stovky rokov, ale toto tajomstvo sa mi odhaliť nepodarilo ...a
testoval som kopu vzoriek, veru, veru...- lascívne sa zalizol starý muž.
„Čo to tu trepe?! Vôbec tomu
nerozumiem...“ pomaly už zápasil s Ignatyjovimi pochabými rečami mladý
muž.
- Ale počúvate ma vôbec?! – spýtal sa
zamračený páter a uprel oči na hlavou metajúceho mladíka, prerušiac tak
jeho zmätené myšlienkové pochody.
- ...mladé dievča...- výdychom odpovedal
Gaston a zazdalo sa mu, že jedna malá ružová mníška sa vrátila. Skúsil ju odohnať,
ale páter mu zachytil ruku. A kýpeť.
- No a toto „mladé dievča“, - zopakoval
chytenú niť prehovoru, na chvíľu stíchol a zas sa slastne zalizol nad novou
vzorkou.
- Čo „mladé dievča?!“ – zachrčal Gregor,
lebo mníška ho už šimorila ružovým čepcom na spánkoch.
Ignatyl sa pomrvil a vyprskol.
- To dievča si si ty mal zobrať za
ženu! –
Keď videl,
ako sa Gastonovi rozšírili zreničky, dodal na vysvetlenie.
- Samozrejme,
až po riadnom preškolení v Rumpelstiltskinovskej pevnosti! Aby ťa
oslabili, mali pod kontrolou a neskôr sa ťa i zbavili, ktovie, možno,
skrátka a dobre, - použil svoje obľúbené ukončovacie zaklínadlo. –
Nasadili by ju! ...a že si už „nešťastne ženatý“, akoby si skúsil namietať, nie je pre takých ako sú oni protiargument, to
dúfam chápeš. Kdeže je tvojej prvej ženy koniec?! Há?! Nik nevie. Ale všetci
vedia, že je fuč! ...že ťa opustila. Ahá, ty ešte asi nie... naivný...- striasol sa
Ignatyj. – Ona, tá druhá by im nenápadne zabezpečovala... – pokračoval páter,
ale bol prerušený.
- Komu
im?! –
- Komu,
komu, komu... Predsa nepriateľom kráľovstva. Im! Rumpelstiltskinovcom!
Gostidragovi! A potom je tu ešte váš ctený brat Arnolf Lebrossi...-
Gaston sa
snažil vnímať všetko, čo starý páter hovorí, ale ani s vynaložením najväčšej
námahy a nadľudského úsilia sa mu to celkom nedarilo. Pri slovách. „váš
ctený brat...“ zabodol svoj pohľad do pátrovho jediného vidomého oka.
Ten s radosťou
vysvetľoval ďalej, cítiac sa zrazu užitočným a dôležitým informátorom, ale
obozretne sa zdržiaval ďalej od lôžka i svojho náhle sa priveľmi
preberajúceho a rozvášneného pacienta. Lysohlávky mal zo zmesi liečiv už
vysadiť. Neskoro.
- ...aj pred
ním, pred vaším bratom, musel Gavril schovávať Tomiku. Prekazila mu totiž pomerne
veľmi pekný plán a obával sa, keď sa náhodou dozvedel o jej citoch k Rumplovi,
že mu prekazí aj ďalšie... Viete predsa, aké sú ženy. A zvlášť tie dobré,
čo na cestu spásy a obrodenia vezmú aj vás a Tomika takou bola, Boh
jej daj slávu a odpustenie večné... A to Arnolf nepotreboval. Nepotreboval
mäkkýša Rumpla! Práve naopak. Žiadne zmierenie a dobrodružstvo pri
obžinkoch. Oheň nepriateľstva jedných voči druhým trebalo zachovať.
Rozdúchavať! – rozohňoval sa starec, až takmer sám plápolal.
- Radšej
ju zlikvidoval. Sestru. Nevlastnú... alebo vlastnú? ...opýtam sa neskôr opáta. Mám medzery. Ale späť k merytu veci... Podarilo sa mu... napriek našej ostražitosti... Skrátka a dobre, do
kláštornej veže sa votrel jeden z jeho posluhovačov a otrávil vodu v Tomikinej
izbe. Sestra Agáta práve dokonávala, keď som ju našiel. Preto som vedel, že už
ani Tomike nič nepomôže. Veľmi dobre poznám tento jed. Prudký a zákerný. Vyvoláva
na prvý pohľad chorobu, bežnú, obyčajnú morovú nákazu... umelo vytvorenú... preto
som musel obe telá rýchlo odstrániť, aby po nich ani stopy nezostalo. –
obhajoval sa a vyzeral skoro ako kajúcnik.
Jeden by
mu aj uveril dobré úmysly. Nie však Gaston. Ten mlčal. Mlčal dlho. Ale
premýšľať nad počutým sa mu už nedarilo. Bolelo to. Priveľmi. Tomika, kýpeť,
újdená žena, klamstvá, intrigy.
- Prečo...
sa to...všetko... muselo stať? – neskrýval svoju rozorvanosť už ani pred
Ignatyjom.
- Nerozumieš tomu? Tomika vedela, že Arnolf tajne, za otcovým chrbtom, paktuje s Rumpelstiltskinovcami!
Vedela aj to, že otec chcel dať Rumpla aj celú jeho famíliu kvôli tebe
vyvraždiť. Nenápadne, samozrejme. Nejaká tá nákaza, je vždy po ruke... pozrel
sa na svoje, chemikáliami a pokusmi rozožraté dlane alchymista. – Ale vybral
si na tento plán práve Arnolfa! Úplne nevhodne, netušiac, že je s nimi na
jednej lodi, špinavec nevďačný! Ten starý senilný blázon netušil o ich spojenectve
a zbytočne sa potom čudoval nad Arnolfovou nesplnenou úlohou. Arnolf a Rumpel
si však medzitým stvorili svoju vlastnú zbraň. Proti tebe! Najdôležitejšiemu
ohnivku reťaze! Máš blízko ku kráľovi! Ty jediný! To „mladé dievča“! ...ale
Tomika, v tom čase, ako rukojemníčka uväznená v Il Pergo, sa aj o tom
dozvedela a prešla tým dvom cez rozum, keď sa jej aj s kňažkou,
neviem ako, podarilo tajne ujsť. – pokrútil nechápavo páter hlavou. – Do kláštora
sa však dostala len sama. „Mladé dievča“ je fuč. Zmizlo. Vyparilo sa... Nie je.
– kýval stále, sklamaný, že ani on nevie všetko, ale pre Gastona mal ešte jeden
tromf.
Sadol si
sťažka na trojnožku pri lôžku, pacol si po hranatých tučných kolenách a viditeľne
pookrial.
- A keď
Arnolf Lebrossi prišiel pred týždňom do kláštora aj s... – do nádychu mu skočil
Gaston.
- Čože? Už
týždeň?! – prebral sa z letargie Gaston.
Vnútro mu
rozhlodávali mučivé myšlienky. To, čo sa dozvedel od Ignatyja, vnášalo do jeho
duše desivý nepokoj. Ako to mohol všetko prehliadnuť?! On?! Celé mesiace už
pracuje na odkrytí sprisahania proti jeho veličenstvu kráľovi Gregorovi II. Celé
mesiace sa presúva z miesta na miesto. Hľadá stopy, informátorov, hniezda
odporu, zradcov, akékoľvek náznaky vzbury. Celé mesiace tápa. Vodia ho za nos
ako malé decko?! A navyše jeho vlastní?! Ľudia jemu blízki, z jeho okolia,
z jeho rodiny?!
A kráľ
čaká. Kráľ čaká... Lenže aj to...bohviekde... Čo má robiť?! Čo bude robiť
teraz, keď toto všetko vie. A je bezmocný. A je bezruký!...
„Procedamus
in pace...“ šepkali špinavé steny vôkol neho. Alebo páter.
Domiceli,
Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára