OUAT
Pešiaci medzi prstami
59. kapitola
Tu je kráľovná...
Hradnú kaplnku osvetľuje intímne
svetlo hádam tisícky sviec. Na sivo-hnedom drapľavom kameni kľačí zhrbená
postava, hľadí do sotva badateľných žiliek mramoru a chce plakať. Mal
by plakať. A nemôže. Je to kráľ.
Závoje smútku vejú nad jeho telom a trápia
žiaľom stiahnuté srdce. Nikdy ju nemal skutočne rád. A ani teraz nedokáže
nič cítiť. Ani ľútosť. Ani výčitky svedomia. Neprichádzajú žiadne pocity nad
stratou kráľovnej. Jeho vnútro je mŕtvejšie ako ona.
Môže sa aspoň kajať. Mal by sa?!
Skúsi. Skúsi?!
Miloval len raz v živote. Miloval a potom sníval. Len
pár dní je tomu, čo miloval zas a teraz zas sníva.
- Odpusťte Ionesa, že nechávam vás
samú...- preglgol, ale na zvyšok akejsi básne, z ktorej mu utkvel v pamäti
len prvý verš, si beztak nespomenul.
Pokladal za vhodné povedať aspoň
toto. A povedať to nahlas. Aj keď tu bol tiež sám.
Žiadne pocity nad stratou životnej
družky, a predsa v srdci žiaľ. Žiaľ vyvolaný spomienkami.
- ...pre hŕstku tichých
snov a ešte tichších nocí...- spomenul si.
Spomenul
si na dávne časy. Na intimitu kláštorných stien, na ticho, teplo, tekutiny, i tíšenie
bolesti, keď nocou, alebo ľadovým ránom musel sa vracať opäť sám. Opäť k nej.
Opäť od nej. Od tej, ktorú jedinú miloval... K tej ktorú nemiloval, aj keď miloval. Občas.
- ...pre
hŕstku rozprávok, ktoré ma zase sklamú...- šepkal si v duchu rečou
neznámeho básnika.
Niečo silné
ho nútilo postaviť sa a ujsť. Niekde do úplnej samoty a tam snívať.
Snívať o prekrásnej rusovlasej žene. Žene, ktorá kedysi dávno ovládla jeho
mladé rozbujačené dvadsaťpäťročné srdce. Žene, ktorá sa mu oddávala dlhé
mesiace. Žene, pre ktorú bol ochotný viesť vojnu! A nielen ochotný! Krásnej žene, ktorá mu vnikla
do života a on jej to potom vracal aj s úrokmi.
- Odpusťte, Ionesa, mi tieto tiché
chvíle, - predsa len našiel pár slov na kajanie sa.
A ďalej pokračoval v snívaní o
žene, ktorá mu zmizla zo života tak náhle ako oblúk dúhy na belasej oblohe.
Vznešenej žene, ktorá patrila inému mužovi. Inému monarchovi. Žene, ktorá bola
jeho a predsa mu nepatrila. Žene, ktorá splodila nový život a s tým
ho zviazali putom manželským, hoci...
- … v nich večnosť núka sa a
rozchod nezabolí... – povzdychol.
Tak túžil, aby ich stretnutia boli
večné alebo aspoň rozchody krátke. Márne.
Oči mu padli na bledý chladný kameň. Na okamih v ňom uvidel Ionesu. No, jej tvár sa razom zmenila na onú ženu. „Mea,
Réva!“ A rozplynul sa a zostal zas len mdlý portrét jeho právoplatnej
manželky.
- … a oči zavrú sa a krv nám
zoschne v žile. – smutne prikývol.
Koľko ho stálo námahy plodiť s ňou
potomstvo a za viečkami, zvnútra mať vykreslenú inú...
- Odpusťte, Ionesa, mi tieto mŕtve
riadky, ...život mi uniká a novej sily niet, ...pre smútok samoty, tak
nekonečne sladký...- zas sa nezdržal a sen mu na okamih zakalil úprimné
slová rozlúčky dopovanej neúprimnou snahou o pokánie.
„Ach, Ionesa. Ešte si nemusela
umrieť. Nemala. Čo je to za opovážlivosť, há?!... To si si možno ani
nezaslúžila... Aj keď som miloval tvoju matku, nikdy som nezabúdal ani na teba.
Viď naše deti. Teda dcéry...“ premietal si v duchu, ale rebríček sa mu
nedarilo zostaviť. Klamal sám seba.
Ale teraz už aspoň nedokázal
zastaviť tok horúcich sĺz. Rozplakal sa. Konečne. Plakal. Ale nie preto, že
kráľovnú zastihol taký krutý osud. Plakal sám nad sebou. Nad tým, ako sa celý
život musel pretvarovať a ako celý zvyšok života bude robiť presne to
isté.
Kráľ zdvihol hlavu zo zasoplenej už
hrude. Zažmurkal. Z očí mu vypadli posledné slzy.
- Odpusťte, Ionesa, mi tieto slová
hmlisté,…ja lúčiť neviem sa. Keď stečú slzy dneška a vaše „odpúšťam“ raz nájdem
v padlom liste… uspokojil sám seba, že keď to takto pekne niekto napísal, tak
aj to tak bude.
Postavil sa a so vzpriamenou
hlavou vychádzal dlhými krokmi z kaplnky. Za chrbtom ležala v honosnej
krypte jeho žena. Manželka. Matka jeho detí. Dcéra jeho milenky. Potomok
úhlavného nepriateľa.
Všetko možné, ale nebol to kus jeho
života, ktorého strata bolí...
Domiceli, Fra Vargelico
Ďakujem Marcelovi Herzovi za krásnu báseň, ktorú som si dovolila
použiť...Ospravedlňujem sa. J
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára