OUAT
Pešiaci medzi prstami
65. kapitola
Opát Gavril X
- Vemená nevydojené! Halapirkoši!
Žogani! Kotrby duté! Váľať sa vám zachcelo?! – preberal sa z poobedňajšej siesty
kastelán, mnúc si zduté brucho, vynervovane kopal do všade dookola poskladaných
tiel v snahe prebojovať sa k prévetu, či aspoň bližšie k múru a ďalej od ľudí.
Kade-tade po stoloch, laviciach i mocnejších
poličkách v sekretároch obrubujúcich steny, dosiaľ prázdnych, teraz
konečne majúcich svoje naplnenie, v jednej z najpriestrannejších miestností
kláštorného komplexu, bolo rušno.
Celá komnata na desať lakťov dlhá i široká,
i vysoká začínala bzučať nevôľou. To Rumpelstiltskinovské služobníctvo, čeľaď,
zberba, darmožráči a ich rodinní príslušníci takto kde-tu hŕstka kút po
kúte sa tu zdržiavalo najradšej, oslavujúc každý nový deň, čo prežili veselými
rozhovormi a takmer bezmedzným hodovaním, lebo toľko suchého chleba a vody
denne jakteživ väčšina z nich nezažila. A už asi ani nezažije.
Črevné ťažkosti ustupovali, hlavy bôle
odchádzali a mnísi ich obchádzali... Čo viac si mohli želať.
Ešte keby správcu, čo ich aj tu nakrátko držal, tu v pobočke sídla samotného Pána Najvyššieho, ako zdvorilo nazvali
kláštor vo Fortréz, lebo ďalej nedošli, keby toho malého hubatého mužíčka tu s nimi
nebolo, kláštor by pre nich bol rajom. Ale ani tento očistec nie je na
zahodenie. Všetko lepšie ako peklo Temného hradu, čo ich po nociach mátalo ešte
v spomienkach.
Dvojica mníchov prechádzajúca okolo
otvorených dvier odkiaľ sa ozývali vzdychy a smiech sa len pohoršene prežehnala, vidiac správcu uľavovať si v kúte, lebo ďalej
zas raz nedošiel a pridala do kroku.
Ale hlavne opátovi Gavrilovi
ležala táto cháska poriadne v žalúdku. Akoby nestačilo rodinných tragédií.
Zrútenie syna, jeho bezbrehé vyčíňanie, stratenie Tomiky, predtým tajomne zamdletej, zmiznutie sestry Agáty, zranenie, špehovia na
krku a za krkom špina.
Všetka špina kráľovského marazmu v záhyboch
úbohého sluhu svojho Pána. Čo všetko mal teraz na svojich stareckých pleciach.
A nadýchnuť sa stále nedalo, rany v hrudi vždy pálili a syčali...
Tie trápili najviac.
Snažil sa na to nemyslieť, čo sa mu
občas i darilo, len o tom on sám nevedel, lež o tranzoch, do
ktorých upadal, vedelo zas svoje okolie.
Najčastejšie sedával sám vo svojej
cele, okienko otočené na východ, bez výhľadu, za pevnými kovanými dverami, cez
ktoré nebolo počuť bujarú zábavu nezvaných hostí tmoliacich sa mu vo vrelo milovaných
kláštorných múroch. Ale taká bola prísna klauzula rádu, prijať všetkých chorých
a nemocných, postarať sa o pookriate ich duší i tela.
Kto mohol rátať s kalamitou,
že sa mu sem doteperí celá pevnosť?! Celá celučičká?! Všetko osadenstvo?! A v stave,
ktorý neumožnil prerozdeliť ich do najbližších kláštorných komplexov... beztak
na okolí žiadne neboli.
To preto mu v hlave, v čase
boľavej triezvosti blúdil nepochopiteľný paradox celého jeho života, keďže ešte
nikde nikoho nepočul, aby s takou štedrosťou a taký dlhý čas hostil a choval
svojho úhlavného nepriateľa! Nevyspytateľné sú cesty Božie. „Ale za čo to? Za
čo taký krutý, tvrdý trest?!“... pýtal sa vtedy svedomia a keď mu to
začalo rozprávať, vyratúvať všetky krivdy a hriechy z rováša, prestal
sa radšej pýtať. Lepšie nič nevedieť...
Z oných ponižujúcich pocitov a trápenia
boľavej duše výbuchmi zlosti ho občas zachraňovali stavy zabudnutia na realitu
života pod vplyvom zranení či naopak stavy letargických útlmov a spánku s otvorenými
očami. Oboje oslobodzujúce a tak prepotrebné pre starca.
- Treba konečne urobiť poriadok.
To je jediné, čo vám môžem poradiť. A musíte to urobiť vy. Mňa z toho
vynechajte. – mrmlal si pod fúzy červený škaredý chlapík a mrvil čosi
medzi palcom a ukazovákom.
Kedysi to bol úlomok skla. A ešte predtým fľaštička s parfémom. Potom úlomokz nej. Bolo ich
tu po zemi stále dosť. Jeho chyba. Mal si pozornejšie hľadať zábavku, nemusel
potom vycucávať jeho jedovaté ostré čriepky z prstov.
- Ďakujem ti pekne za radu! –
vystrelil opát z trojnožky, kde už takmer prispával a začal krokovať
miestnosť z jedného konca na druhý a potom priečne. – Kto mi ich sem
privliekol?! Už sa nepamätáš? Dvadsaťosem hladných krkov! Tridsať, ak počítame
samodruhé slúžky a teraz aj tie druhé, naše, čo samodruhé dosiaľ väčšinou,
aj keď zriedkavo sa pritrafilo, neboli!-
Opát dosadol na posteľ, lebo ho
pichlo v rane.
- Mám nápad, ak dovolíte otče. –
vytriasal z dlane pozapichované úlomky Arnolf.
- Buď už radšej ticho. – umlčal ho
rázne Gavril, vstal a presunul sa k stolu.
Stlačil pod návalom novej bolesti
akúsi stočenú rúrku pergamenu.
- Ach, jaj! To malo ísť predsa dávno do Srevrenca.
Vidíš, vidíš, čo robíš! – mních detinsky zošpúlil pery a trasľavými rukami
narovnával poškodené písmo, aby nerovnomerné zhyby na listine neboli tak viditeľné.
Pred očami mu skákali ťažkopádne
litery určené pátrom Metodejovi a Petarovi. Mal pocit, že už dlhšie od
nich nedostal žiadnu správu, hoci dve neprečítané mlčky zízali na neho každý
deň zo sekretára, kam ich šmaril, keď nemal na poslov náladu. Nikdy na nich
nemal náladu.
- Môžem vám, ctihodný otče,
predložiť ten návrh? – zvýšil hlas prchký Arnolf.
Opát na syna zazrel a skúsil hádať,
koho to vo svojej izbe práve hostí. Z premýšľania ho vyrušilo klopkanie na
dvere. Tiché, opatrné.
- Áno! – skríkol zlostne opát a Arnolf,
prepočujúc klopkanie, už-už otváral
ústa, keď sa dvere pomaly otvorili a do miestnosti vplávali dvaja mnísi.
Opátovi zas preblesklo mysľou, že
sa mal stretnúť s nejakou vznešenou dámou, ktorú mu ohlásili...alebo sa s ňou
už stretol? Myšlienka zmizla rýchlo, ako hviezda z padajúcej oblohy. Obloha
z padajúcej hviezdy?! Hviezda padajúca z oblohy?! To vyrieši neskôr.
Keď bude trocha času na bdenie. Teraz sa mu chce spať. Pohol sa k posteli.
Pri dverách hlasnejšie zahmkali
dvaja bratia. Jeden oblečený v hrubej cestovnej sutane a druhý,
kráčajúci nesmelo za ním. Po zdvorilostných gestách prešli rovno k veci.
- Drahý náš otče, sme pripravení na
cestu, ale tuto môj brat, páter Nikolai má k vám jednu... chcel by vám
niečo... No, neostýchaj sa, brate, iď...vrav, čo ti kvári nesmrteľnú dušu. –
pobádal ho starší z mníchov, drgajúc ho na posmelenie do chrbta.
Znechutený Arnolf podal opátovi
znovu zrulovaný rukopis, čo si práve dôkladne bol prečítal, akoby vytušil, že
práve toto treba chudákovi otcovi pripomenúť. Ani sa veľmi nemýlil. Alebo predsa?
Opát listinu prijal, poďakoval a šmaril medzi ostatné do sekretára.
- Prichádzam za vami, ctihodný
otče, ako posol, v mene všetkých našich bratov, čo... ktorí, viete...
bývajú tiež v západnom krídle spolu s... Rumpelstiltskinovcami, ak
dovolíte...- mních sa nadýchol.
Opát sa v momente zvrtol a zastavil
sa až pri okne. Tam, ako keby ho osvietilo. Tvár sa mu vyjasnila a vnuknutie
ju prežiarilo spokojnosťou.
- Je mi to celkom už jasné. Načo
slová? Všetko je jasné. – vyriekol tvrdo a zaťal na chvíľu zuby. – Odkážte
bratom, že páni z Il Pergo a ich doprovod sa tu už nezdržia. Ani
chvíľu. –
Tváre pod vyholenými hlavami sa
rozjasnili úľavou tiež. Mladší z mníchov konečne prestal strapkať koniec
povrazu, ktorý mal opásaný pod vydutým bruškom a mäkko, s nádejou v hlase
sa takmer plačlivo opýtal.
– Chcete tým naznačiť, drahý otče
náš prevelebný, že Rumpelstiltskinovci sa rozhodli opustiť náš kláštor? -
- Chcem tým naznačiť, že ja som sa
rozhodol, že tú bandu bezbožnú, darmožrácku a nehodnú tu už nechcem
vidieť! Láska k blížnemu má svoje medze! A medze sú dávno za nami! Nepreorateľné. Jasne stanovené, kameňmi vyrúbené! – dupkal jedovito
nohami opát a ohrýzal si palec.
Arnolf Lebrossi hundravo zasiahol.
– To sa sotva podarí! Banda to síce
možno je, ale šľachtického pôvodu! Oni sú tu doma. – zaškeril sa na celú ohavnú
tlamu. - Zabúdate, otče, na koho pozemkoch stojí Fortrézsky kláštor. Komu patrí
stále nevysporiadaná pôda pod vašimi nohami. Alebo sa už našli darcovské
listiny starého Krušovada?! Tvoj cirkevný post by mohol náhle, po nezhodách s týmto
váženým rodom začať nebezpečne kolísať...
– podpichoval, dobre poznajúc celú vec.
„Až podozrivo dobre...“
zaregistroval starý opát. Nemal pocit, ani vedomosť, že by sa pred synom bol
kedy o týchto náležitostiach zmieňoval. Pred týmto synom veru nie... Tu
niečo nehralo. Tu niečo nehrá!
- Nehrá tu niečo?! – nahol sa k trojici
mužov pred sebou, aby trochu získal čas na premyslenie si celej záležitosti.
- Stále tu niečo hrá! Stále
spievajú! Revú, tancujú, smilnia, hrešia, kradnú a všetko dokopy... stále... Rušia naše
bohabojné modlitby, naše pokánie, náš celibát, asketický spôsob života, bo sme si taký dobrovoľne
zvolili...- zaprisahával sa starší z mníchov a zúfalo hľadal útočisko
v malom okienku, skrz ktoré presvital kúsok neba.
Gavril na oboch mužov zagánil a zavrčal, ťahajúc šnúru ťažkého
zvonca.
- Zožeňte ihneď brata Ignatyja a bez
meškania ho priveďte za mnou do knižnice! Dáme spolu reč... – tvár sa mu
roztiahla v úsmeve, tentoraz ironickom. – Keď to vyšlo s komediantmi,
vyjde to aj s touto lichvou! – nedával si už páter obrúsok pred ústa.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára