OUAT - Pešiaci medzi prstami... 50. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

50. kapitola

Opát Gavril VII

-          Otec! – vyšlo z práve prebratého Gastona.

  Nad ním stál starý tučný páter s rukami zopätými nad vypuklým bruchom, skôr hľadaním pohodlia ako modlitbou. Jeho veľká plešatá hlava s iba občasnými zabudnutými ostrovčekmi chumáčov vlasov, bola stuhnutá, akoby v nej žili iba dva nervózne terčíky očí sliediace neprestajne, kmitavo po izbe a nešetrne sa zabodávajúce do muža natiahnutého na dlhej prični, vzorne pozakrývaného teplými prikrývkami. Starý páter mlčal.

  - Otec? – zašepkal neveriacky ešte raz muž na prični a zažmúril oči, aby za viečkami našiel obrázky posledných hodín. Dní? Týždňov?...

  Gavril sa prebral z letargie. Obával sa, že muž upadne zas do mdlôb a on mu nebude môcť vyjaviť, čo má na duši.

  - Ako si mohol byť taký neopatrný?! Tebe vôbec nezáleží na dobrom mene našej rodiny?!  Veď ty vlastne zneužívaš moje postavenie na krytie svojich, pre mňa už nepochopiteľných, večne rebelantských akcií! Mal by si si konečne uvedomiť, kam patríš, kde je tvoje miesto v systéme a nevytŕčať z davu, tak, ako nám to káže Pán. Len on vie, čo je pre našu dušu najlepšie. – čas na nádych.

  Gastonove viečka sa trochu zachveli, ale odmietli odokryť oči.

  - ...a najmä nezaťažovať moju hlavu starosťami o tú tvoju. V mojom veku by som si už mal len spokojne hovieť a prijímať milosrdenstvo Božie skrz spomienky na plodný život...- "...až priveľmi plodný."

   Zháčil sa opát, dajúc si na malý okamih do súvisu svoj stav a neasketický spôsob jeho užívania. Radšej preskočil späť k výčitkám.

  - Doteraz som si naivne myslel, že si dospelý muž, stojaci už rázne a pevne na vlastných nohách. Muž, ktorý vie, že jeho pravé a jediné, Božou milosťou tak dané, miesto je po boku jeho veličenstva, kráľa, Jeho jasnosti Gregora II., pod ochranou jeho a Božej milosti, lebo len On vie, čo je pre nás... – Gavril obradne zdvihol dva prsty, ale rýchlo si uvedomil, že nie je na kázni, ale pri lôžku svojho ťažko skúšaného syna.

  Nedorážal ho tak jeho stav, ani v ňom nevzbudzoval štipku ľútosti, a to ani ruka v žalostnom stave, ale to, že sa zase iste vezie v nejakom nebezpečenstve, o ktorom on nemá ani len potuchy. A on chce mať potuchy o všetkom. O všetkom, čo sa v kráľovstve deje. Čo sa deje nielen v kráľovstve, ale ani mimo neho! O všetkom! To rozožieralo jeho ješitnú myseľ To, že on nevie o jeho plánoch nič. Už vlastne dlho nič.

  „A nebolo to to, čo si chcel?!... čo si mu, chudákovi pred maličkou chvíľkou vyčítal, že by to presne takto malo byť?!“  zapáralo do Gavrilovej mysle svedomie.

  - ...len to náš škrie, že si zase v nemilosti! – pokračoval nahlas vo svojich myšlienkach. – Ako si to vôbec predstavuješ?!... spomenúť si na mňa, keď ťa núdza prikvačí. Milosrdenstvo Božie je síce bezhraničné, ale moje nervy nie! Veď ...veď ty si neuvedomuješ, že ma môžeš skompromitovať?! Znemožniť?! Ohroziť moje neohroziteľné postavenie?! Koľko ma stálo námahy... Uvedomuješ si to vôbec?! – natiahol páter ruku a potrmácal Gastonovou.

  Akurát tou boľavou. Celou sa ozval zúrivý bolestný ston.

  - Oteeec! –

  Starý opát sa namiesto ospravedlnenia zvrtol radšej na podrážke a nervózne pochodoval po kutici, ruky zakliesnené na konci chrbta. Úporne premýšľal, čo by ešte povedal na dodanie si dôležitosti a zvýraznenie prekérnosti celej situácie. Aký argument použiť, aby ho jeho syn konečne zasvätil do svojich plánov. „O to ti ide?!“

  - Otec. – zasipel Gaston, vyrovnávajúci si otcovým monológom  rozkmásané vlastné myšlienky.

  Jeho repliky poznal už naspamäť. Boli ich vždy plné prehovory. Návšteva, čo návšteva, a predsa vedel, že otec ho má rád. A vedel aj to, že teraz mu ide tiež len o jeho dobro. Len to akosi nevie a nikdy ani nevedel dať najavo. Ale on to vie...že vie.

  - Otec. –

  - Máš ty vôbec súdnosť?! – skočil mu do úsmevu, ktorý začal rozžiarovať ubolenú tvár opát. – Na rozheganom povoze, nehodnom ani fajky dymu ťa dovlečú polomŕtveho k nejakému šarlatánovi v dedine a nebyť kupcov z Limarky, zdochneš tam ako prašivý pes! –

  To už sa ctihodný opát prestal ovládať a s rukami od seba ostro kritizoval nielen syna, ale zahrnul do toho aj celú vnútropolitickú situáciu a sociálne obyvateľstva rozvrstvenie v podhradí. Nikto mu nebol hodný.

  - No, vskutku, peknú reputáciu mi ty robíš! ...si ty robíš! Vybľakovať na pol mestečka celé svoje curriculum vitae ...a brať nadarmo meno... moje, svoje, kráľovo i jej výsosti kráľovnej a moje...- nestačil už pomaly s dychom.

  V tomto okamžiku si však nebol celkom istý, či sa tam to jeho naozaj vyskytlo, ale zapasovalo a v amoku mu schuti vykričal všetko, čo sa mu nanosilo na jazyk.

  - ...aby ťa obyčajní kupci viezli ku mne... pod moju svätú strechu. Odpusť Bože, pod tvoju. – vykrútil zrak k povale, ale Boh mlčal, tak opát pokračoval. – ...na toto posvätné miesto, ako som už bol býval povedal. Teba! Uprchlíka! Truncus! Vieš, čo ma to stálo? Sebazapretia?! ...a aj hmotných darov... a modlitieb ...a odpustkov a modlitieb, tých najviac! Veru, veru... len ja viem, čo je pre vašu dušu, ich duše a spásu jej a ich najlepšie...!

  - Otec?! –

  - Vieš ty vôbec, že si v nemilosti?! Po celej provincii sliedia Gostidragovi muži. Zacítili príležitosť ako mrcinu...- stíšil hlas, lebo mu pohľad utkvel na zúboženej synovej ruke, čo sa už ničím nepodobala na silnú mužnú, ale pokračoval. - ...a keď ťa chytia, môžeš sa tešiť na proces! Je jedno, ktorej zo strán ťa podhodia, ako...mrcinu... - neodolal, ale už trochu ľutoval. - Očití svedkovia, a je jedno, či praví, ľaví, či stredopraví, tým chcem naznačiť, že možnosť podplatenia je veľmi veľká, tak tí dosvedčia, že ťa videli s kráľovnou a jej suitou vychádzať z kráľovského paláca! Tajne. A vieš ty vôbec, že kráľovnej nieto?!... že sa po nej zem zľahla?! ...a že mala sama zľahnúť, nie zem?! Vieš ty z koľkých vrážd môžeš byť obvinený?! – opäť spomalil, nevediac v rýchlosti porátať, koľko potomkov to už má jeho veličenstvo Gregor II.

  Hoci sú to len dcéry a dcéry, to sú len nič. Diery.

  - Na každom strome už iste visí zatykač. - zafantazíroval si predstavený kláštora. Vedel si to živo predstaviť. - A na ňom meno. Tvoje meno! Ó, Bože, odpusť nehodnému! Naše staré, krásne, peľhané  meno je poškvrnené! Pošpinené! Rozvláčené po kadejakých smradľavých stokách bezbožnosti! Hanba ti, synu... – zakvílil Gavril.

  - Otec! –

  Gaston sa pomrvil a ľavou rukou sa načiahol po plechovom pohári na zemi. Opát v rýchlosti odkopol nočník pod posteľ. 

  Ohlušujúcu bolesť v pravej polovici tela sa mladík snažil potlačiť, čo mu sily a stisnuté zuby dovolili, ale starý opát akoby prehliadal dnes svojho syna. Ale len chvíľu.

  Ohol svoje nepoddajné, pyšné údy, vydoloval zo sekretára víno a naplnil Gastonovi čašu. Zlostne tresol krčah na stolec pri posteli. Začul slabé puknutie, ale nádoba zostala pokope. Asi vyšlo spod prikrývok.

  Zničený muž si nedočkavo lial sladkastý mok dolu hrdlom a s úľavou cítil, ako mu rozohrieva celú hruď. Víno. To bol momentálne jediný prostriedok na utíšenie neznesiteľnej už bolesti. Bolesti z odhnívajúcej končatiny, aj bolesti raneného srdca, čo bolo našťastie skryté v útrobách tela. Ktovie, či by sa ruke nepodobalo.

  Nalieval sa vínom už niekoľko dní a svet okolo neho sa začínal krásne rozmazávať. Nezaujímal ho. A už vôbec nie moralizátorské prednášky svojho otca, ktorými ho častoval, odkedy bol prišiel do opátstva. Odkedy ho sem priviezli. Na to sa, ale nepamätá.

  - Otec? –

  - Zostaň ležať! Neopováž sa vstať! Tu... Tu si...tu sa ti nič nestane. Ale nech ťa Boh opatruje, keď ťa uvidím v kláštore! Tam nech tvoja noha radšej nevkročí. –

  Gavril sa odknísal von z miestnosti, slúžiacej ako hosťovská izba pre poslov, či pre ponocných pocestných, teraz určená za nenápadný príbytok muža, v ktorom nikto nesmel spoznať jeho syna, lebo...lebo bol psancom. Najskôr musí vyzistiť, ako sa veci majú. Ktorá strane je tá víťazná v tomto spore, o ktorom stále nič netušil.

  Skôr ako zmizol v chladných chodbách, otočil sa ešte k synovi.

  - Nikdy! Dobre si to zapamätaj! Múló tempore! – odriekal, hoci ani netušil, čo tým chcel povedať. Ani, čo vlastne povedal...

Domiceli, Fra Vargelico