OUAT
Pešiaci medzi prstami
66. kapitola
Sťahovanie nádorov
Miestnosťou sa ozval typický nespokojný
výdych slovutného pána kastelána.
- Papule nevymáchané, nesvedomité, čo
sa hádam teraz ja tu mám roztrhať?! Aha ju! ...k vám...do
Il Perga by rada... zavítala by...bla-bla-bla... očakávajte ma... s pozdravom úctivým... fuksľa jedna vyškerená... batožinu vopred... ženská otravná... Čo
zízate?! – stíhal vybavovať nečakanú poštu aj svojich podriadených niekoľkými
razantnými kopancami, aby sa aspoň trochu upokojil. Beztak list skončil v trhancoch
pod jeho nohami.
Držiac v hnevom roztrasených
rukách posledné útržky niekdajšej husto popísanej listiny, okríkol dvoch
najbližšie stojacich mužov, ktorí sa tu len náhodou prikmotrili a nevedomky
začali zízať na hompáľajúcu sa roztlčenú pečať trčiacu na konci zbytku pergamenu.
Z nesúrodého prejavu
porozumeli iba nadávkam. Iba správca momentálne tušil, čo mu dáva na známosť
sám mladý pán Rumpelstiltskin, autor tohto odkazu. Jediný, ktorého onehdá
nenašli, keď sa na vozy nakladalo odpoly poskapíňané, na akýsi neduh, Il Pergovské
osadenstvo Temného hradu, ba niektorí ho i oplakali a iní to
oslávili. Potom oplakávali prví a teraz plačú tí, čo si mysleli, že dobre
bude na furt. Dobre už bolo... Amen. Tma.
- Dvíhajte rite! Pán volá! Chronta rozbujačená,
podagrou oplesknutá! Potrebujú nás už doma. Čas na návrat! ... “Na zemi sú tvoje
hviezdy a slnko vystúpilo nad hory“...tejto šifre nie celkom rozumel, ale,
že to šifra je, mu bolo nad ono slnko aj hviezdy jasné. Cestou domov sa
zamyslí, alebo nakope zopár sluhov a bude pokoj.
Cez stisnuté zuby už len krotko
nešťastne vrčal, lebo myšlienka, že sa má vrátiť medzi polorozpadnuté múry
starej rodinnej pevnosti sa ani jemu nijako zvlášť nepáčila. Hulákať po
sprostákoch a trúbach mohol a vedel aj tu.
Ale list mladého pána hovoril
jasne...- „Príde veľavážená...“ a tak
je treba, aby jej okrem všadeprítomných
komárov a ohryzených kostí, zväčša dobytka, robil spoločnosť aj niekto
iný. Politické záujmy, je to jasné. Veľavážená je dôležitá...
Kastelán zostal so svojím hnevom v komnate
sám. Ešte raz sa mrzuto pozrel na kusy rozšklbaného pergamenu pod nohami, zlosť
sa mu z hlavy presunula do pravej ruky a tá skončila vborená do sekretára,
čo mal za chrbtom. Triesky v nej porieši neskôr.
- Šľak aby ho...ju...ich...! –
rozkopol dvere a vytrielil z komnaty pozoháňať čo najskôr všetkých,
teraz už iste dobre a dôkladne poschovávaných Rumpelstiltskinovcov.
Opát, ktorý práve, akoby nenápadne
prechádzal sa chodbou v tomto trakte, zmizol pred rúhavým zrakom tohto nechutného
vulgárneho mužíčka v najbližšej cele.
„Zdá sa, že „moja správa“ vyrazila
pánovi správcovi dych.“ usmial sa spokojne a pomädlil si ešte spokojnejšie
ruky.
– Len ja viem, čo je pre ...spásu
najlepšie! – nevydržal a rozosmial sa skoro nahlas. – Nech sa len pracú
kade ľahšie, dobytok jeden bezbožný! - od správcu sa kadečomu priučil.
Jeden hriešik hore-dolu. Sám sebe
sa vyspovedá, odpustky odpredá, modlitby...Modlitby ho ochránia.
Oprel sa o dvere a musel zase
raz uznať, že bez starého pátra Ignatyja, by sa tu nezaobišiel. A nech už
bol tento pochabý čarodejník akýkoľvek, nevďačník a bohurúhač, nik by
nedokázal napodobniť tvar Rumpelstiltskinovskej pečate tak, ako on. Aj keď, pravda je,
originál nikdy nikto nevidel.
Zrejme ani správca nie, o čom svedčí
jeho nechápavý pohľad na listinu, keď mu ju priniesli a kázali prelomiť
pečať. Ľúto mu bolo. Veci, na rozdiel od ľudí, nerád lámal.
Skúšal čítať skrz rúrku, ale videl
len svojich a posla prekrúcajúceho očami. Takmer si neotvorený list nechal
na pamiatku a kochal sa ním ešte pár dní, keby nie duchaprítomnosti pátra
Nikolaja, prezlečeného za poslíčka z Il Pergovskej oblasti, stačilo ho
vyváľať vzadu za chlievami kláštora, aby vyznel vierohodne, ktorý mu ho
vytrhol, cez koleno prelomil a potom ochkajúc na tržnú ranu vykrivkal
sťažovať sa Ignatyjovi, z akého šľaktrafeného matroša to ten starý blázon vyrobil onen vosk...
Správcovi sa jeho arzenál nadávok
celkom páčil, tak mu i odpustil, že mu zničil hračku.
Opát, keď všetko podozrivo utíchlo,
nasmeroval si to späť do svojich rozložitých ciel.
- Ach, drahý Bartolomej, konečne
ste tu...! – ozvalo sa znenazdania od malého okna, kde na mäkkými vankúšmi
vystlanej súkromnej lavici sedela stará pani Rumpelstiltskinová, Peribleptia
osobne.
Opát Gavril s povzdychom sklopil
zrak a pomaličky sa približoval k žene, aby ju rýchlo vyviedol z omylu.
Matka rodu len civela do prázdna a na tvári
sa jej zjavil nebadaný úškľabok, vzdialene pripomínajúci úsmev, keď jej pohybujúce
sa neustále nozdry, zachytili puch prichádzajúceho.
Hlboká starecká prepadlina v pravom
líci nedovoľovala tvári nadobúdať akékoľvek jemné rysy či iné mačkovité šelmy.
Celá jej tvár zdala sa v mihotavom svetle fakle, nesmierne nesúmerná,
čiastočne aj vďaka vypadnutým už zubom a čiastočne kvôli kŕču, ktorý z času-
na čas trápil jej sánku.
Hľadela nezúčastnene na opátovu
sutanu, presne do jej stredu, kde bol vydúvajúci sa uzol povrazu na inom vydúvajúcom sa uzle a presne k tomu
miestu nečakane, nostalgicky sa zhlboka nadýchnuc, natiahla svoju pažu.
- Poď sem...ku mne, môj drahý... –
zašepkala takmer nečujne a bezfarebné dúhovky sa jej nebadane dvihli
dohora. Zostali iba žlté bielka.
- Pamätáš, vtedy... keď sme sa
naposledy...- na okamih sa odmlčala, vyťahujúc čosi, čo jej zabehlo z hlbín
poloprázdnych úst, akoby však čakala, že jej vetu niekto medzitým dokončí.
Avšak opát, prečítajúc si v jej
slepých očiach jednoznačný záujem so strachom vybehol z vlastnej cely.
- ...hrali mikádo? – dokončila Peribleptia
a smutne zložila ruky do lona, pátrajúc v jeho záhyboch po práve stratenej rasci, čo
jej v krku uviazla ešte od raňajok.
Tá pachuť rozhryznutého semena jej pripomenula
domov.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára