OUAT - Pešiaci medzi prstami... 28. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

28. kapitola

Nitky obhajoby

           - Konečne sa prebral z bezvedomia, - oznamoval mladý Luban, otvárajúc dvere pred šľachticmi, vedúc ich hore po schodoch, po ktorých len pred chvíľou zišli.

    - Dozvieme sa, o čo vlastne šlo, prečo a kto nás v kláštore prepadol, či mal prepadnúť, lebo samotného prepadnutia sme sa nakoniec ani nedočkali a prečo vlastne sme ho museli opustiť a prečo práve tajnou chodbou... – polemizoval najmladší, ktorého vždy trápilo najviac otázok, čo mali zaujímať aj ostatných a paradoxne, akoby nezaujímali.

  Pripadal si tak akosi hrozne hlúpo. Keby tu aspoň bol Gaston. Ten sa ho vždy zastal. Kto ale teraz?!

    - Áno, áno, -  pritakával nahlas premýšľajúcemu Simonovi, hľadiac však namrzene vôkol  seba, starý Orfy  a bolo jasné, že ho ani spoly ucha nepočúva.

    - Sem. Pozor na hlavu, - upozorňoval prítomných Luban a otvoril dvere do úzkej chodby.

    Ku skupinke mužov sa nečakane dotasil zadychčaný Simonov chrt a cez Lubanove nohy sa predieral k svojmu pánovi. Preľaknutý mladík si z celej sily treskol hlavu o zárubňu, napriek tomu, že ju dobre poznal. Žlté javorové hviezdičky sa mi zaligotali pred očami, narážajúc rozbesnene jedna do druhej.

    - Psisko oštarné ! -

    - Ááá... tu vidííítééé...- šumelo spoza rohu za  strácajúcim sa psom.

    - Otec vám chce iste niečo dôležité povedať. Je taký slabý... ale výslovne ma žiadal... dosť slabo a ledva  rozpráva... aby som vás okamžite priviedol...- otriasal sa Luban s rukou na čele, očami silno zažmúrenými, len zdvihnutým, mykajúcim sa malíčkom ukazujúc smer šľachticom k Sorin-Dorelovým súkromným komnatám. Musel sa trochu zastaviť a spamätať z nečakanej hviezdnej vojny.

    - ...vznešený profil kráááľovskééého veľ... – prehrmel okolo nich znova Pufík vlečúci za obojok udrapeného, alebo skôr nedobrovoľne zamotaného, chudáka Kasna.

    - Potichu. Prosím vás! – predral sa do čela zástupu znova Luban a otvoril ďalšie dvere. Obozretne však zastal, ustúpil o krôčik vzad premerajúc si výšku zárubne  a v mžiku vypočítavajúc uhol sklonu, smer rýchlosti protivzduchu, eliminujúc, alebo radšej preventívne pripočítavajúc nečakané náhody typu strčenie, štuchnutie a toho smradľavého čokla zapriahnutého do  miniatúrneho povozu.

    S tým všetkým však nerátal Simon, príliš zabraný do svojich konšpirácií a nechtiac vrazil do syna pána pevnosti.

    Hviezdne vojny. Epizóda druhá.

   - Berte ohľad na... – zavyl inzultovaný Luban.

   - No, konečne! – zahrmelo z rozhádzanej postele uprostred komnaty nečakane nevrelo. – To musíte tak trepať do dverí?! Ozaj to celý hrad musí vedieť o našej tajnej schôdzke?! Kde toľko trčíte? Luban, nepovedal som ti, synu nehodný ...ty si zasa pil, potom že ťa bolí hlava, keď ju tak vehementne stískaš... kde som prestal? ...že „okamžite“! – osopil sa Sorin-Dorel na svojho syna a fľochol naňho nevraživý pohľad.

    Ten si však už s úľavou prikladal na čelo navlhčenú handru z misy pri peľasti postele a otcova rozhorčenosť ho dôkladne míňala.

-  To je ocot. – jemnejšie, už zúčastnenejšie k trápeniu svojho potomka zašepkal správca.

    - Veď to nejdem piť, - zasŕkal Luban, ale ako mával vo zvyku oblizol špičkou jazyka tekutinu v jarčekoch stekajúcu mu dolu tvárou. Zasŕkal hlasnejšie.

    - Pán správca, sme tu..., - snažil sa Simon čo najúctivejšie upozorniť starca teraz bolestne hľadiaceho na synovo utrpenie, na svoju prítomnosť. Márne.

    - Pán správca ,  - ozval sa Orfy, prepočujúc Simonov úvod,  obzrúc sa po všetkých svojich spoločníkoch, či súhlasia s tým, aby bol práve on hovorcom. Šľachtici sa zatvárili ľahostajne a Orfy pokračoval.

    - Pán správca,  – ešte chvíľu zaváhal, akoby stratil niť alebo ju vôbec nevedel nájsť. – Teda, pán správca, vo chvíli, ako sme zvedeli, lebo žiaľ, naše povinnosti... – opäť zaváhal a obzrel sa po prítomných, či nebudú jeho slová vyvracať. 

  Uvedomiac si, že sa nemajú k reči s veľkým nádychom, predpokladajúc dlhú vetu, pokračoval obšírne, ako mával vo zvyku pri prejavoch.

  - Pán správca provincie našej jedinej, začnem, s vaším dovolením, ešte raz. Ako sme zvedeli, lebo, ako som už bol býval spomínal, naše povinnosti nám v tú, hoci to bola dosť vážna, ba nebojím sa povedať, kľúčovo významná chvíľa, teda naše povinnosti nám vôbec, ale vskutku vôbec, za žiadnych okolností nepripustiac našu nepripravenosť alebo nebodaj nezáujem, či ľahostajnosť, teda nám nedovoľovali, opakujem, prikladajúc tomu dôraz, nedovoľovali byť priamymi účastníkmi onoho zistenia, teda, že srevrenský kláštor bol, nevieme síce presne, lebo nám to nebolo vyjavené, totiž oznam bol stručný, lebo situácia vtedy vôbec, ale vôbec nedovoľovala nejaké obšírne podávanie informácií, hoci si dovolím pripomenúť, že z môjho pohľadu a najmä s ohľadom na dnešnú situáciu by to boli informácie vskutku cenné, teda, vtedy sme a vlastne ani teraz ich, tie informácie mám na mysli, teda vtedy sme ich nemali a dnes ich tiež nemáme, ale keď sa tak nad tým zamyslím, to nie je to, čo som chcel povedať, teda, de facto, to teraz nie je dôležité, hoci si práve odporujem, lebo som bol býval povedal, že vtedy, teda aj teraz, by boli užitočné, a teda dôležité, teda teraz sú nepodstatné, tie informácie, vlastne tá jedna informácia, ktorú tu spomínam, ako raz dôležitú a raz nedôležitú, skrátka podľa toho, z akého uhľa pohľadu to berieme, prepáčte nie uhľa ale uhla, lebo uhľa by bolo niečo, čo vzniká spaľovaním dreva, mám na mysli výrobu dreveného uhlia, ktorá je dosť dôležitým artiklom nášho hospodárstva, ale v tom kláštore sa iste toto palivo nevyužíva, lebo tam bola dosť veľká zima, najmä v podzemí, čo mi tu prítomní páni iste dosvedčia, hoci nebýva zvykom ani na iných hradoch, odhliadnuc od toho, že tu vôbec nejde o hrad, ide o kláštor, hoci by sa dalo povedať, že stavby sú to napohľad približne, ale naozaj len približne podobné, na druhý pohľad, lebo na ten prvý sú si podobné, ako som spomínal, tak na ten druhý pohľad už iste nájdeme nejaké tie rozdiely, ja by som spomenul napríklad také rozdiely, skrátka rozdiely, čo sú rozdielmi a iste nie sú podstatné, lebo podstatná je tu iná vec, preto,  no, radšej sa nebudem zdržiavať rozdielmi, ale poviem radšej nejaké tie spoločné znaky, napríklad to, že ani na hradoch ani v kláštoroch vôbec, ale vôbec nikde, aspoň čo moje vedomosti siahajú, nebýva zvykom kúriť v podzemí, preto je tam taká zima. – Orfy sa nadýchol.

    Páni prestúpili z nohy na nohu. Arnolf si prestal vyšparovať špinu spoza nechtov a zdvihol zrak, či ho niekto nebodaj nepozoruje. Luban s odporom žmýkal handru a Simon premýšľal, či má prekladať Orfiho slová, alebo týmto skutkom pobúri starého muža ako ostatne svojou pre všetkých mladíckou nerozvážnosťou a slovami vždy. A všetkých. Zahryzol si do jazyka a ustúpil o krok dozadu. To bol akoby pokyn pre Orfiho pokračovať.

    Ten mal však momentálne inú prácu. S pohľadom blúdiacim po koberci hľadal stratenú niť.

    Luban si pricapil mokrý vecheť na čelo, Arnolf  zabodol špičku dýky pod necht a Simon vytiahol zuby zo zakrvaveného jazyka a rýchlo prehovoril.

    - Pán správca, keď srevrenský kláštor obkľúčili nepriatelia, ako nám bolo ctihodnými sestrami oznámené, my všetci, ako nás tu vidíte... aj tí, ktorých nevidíte... -

    - Gaston Lonič a  kráľovský spovedník, - doplnil výpočet Arnolf s rukou s natiahnutými prstami pred sebou obzerajúc si práve dokončenú očistu.

    - Ďakujem, pán Lebrossi, - uklonil sa mierne smerom k spokojne sa tváriacemu čističovi mladík  a pokračoval.

  - My všetci, tu spomenutí, sme vzali Jeho Výsosť a vás, ak si ráčite spomenúť a podzemnou chodbou, ktorá nám bola ukázaná... vlastnými telami...chránili sme vás a...snažili sme sa...o vašu záchranu... – spomalil prúd slov Simon, prosebne, priam  zbožne hľadiac smerom k Orfimu, či už ráčil dohľadať a začne rozprávať radšej on.

  Starec bol však sotva v polovici práce. Presúval zrak po palcoch sem a tam a krútil neveriacky hlavou. Tak toto sa mu už dávno nestalo... nachádzal samé útržky...Tu uhlie...Tu zima...Tu...kláštor...

    Arnolf, doteraz márnomyseľne zrakom pohládzajúci svoju drapľavú ruku, nečakane zapriadol ako spokojné mača. I usmial sa.

    - Situácia je vážna Lebrossi! – skríkol správca Sorin-Dorel, nakloniac hlavu trochu nabok aby zazrel bôľ, čo vykrúcal tvárou Lubana.

    Arnolf skopol nohy k sebe, Orfymu sa zamarilo, že čosi vidí, ale bol to omyl a v izbe zavládlo ticho prerušované len Lubanovým sŕkaním chladivého octu.

    - Katakomby! – skríkol ako vo vytržení Orfy. Zopäl ruky na hrudi, nadýchol sa a mykol hlavou dozadu. Už-už... Niť zas kdesi zmizla.

    Simon ju však zdvihol.

    - Podzemné katakomby však boli veľmi nebezpečné, kľukaté...pre nás, neznalých miesta o to nebezpečnejšie... – Simon zúfalo behal pohľadom po všetkých prítomných. Tí len nemo prikyvovali, snažiac sa akokoľvek zakryť svoju hanbu a výčitky svedomia. Nastalo ticho. Orfy sa zahniezdil a čo najnenápadnejšie sa začal obzerať vôkol seba. Márne. Nite nebolo.

    Nikto zrazu nevedel, čo povedať, ani ako sa obhájiť. A vysvetliť to, že Jeho Veličenstvo a jeho Veličenstva spovedník sa akosi stratili a že ich neobjavili ani po úpornom hľadaní.

    A navyše zmizol aj Gaston Lonič.

- Tak...Našli ste Jeho výsosť  kráľa ?! – ako výstrel do hrude zaburácala izbou otázka.

   -  Našli ste Jeho Veličenstvo ?! – ozval sa nový rachotiaci útok.

    Luban zasŕkal hlasnejšie. Muži sklonili hlavy. Keby mohli, keby sa to dalo, skloniť ich do ničoty, vôbec tu nebyť, teraz, tu, na tomto mieste uprostred paľby nebezpečných otázok.

    Sorin-Dorel sa viac nepýtal. Slabosť a rozcitlivenie z bolesti syna mu zabránili premýšľať triezvo. Chcel byť radšej sám. Ale skôr ako ostatných prepustil, nečakane sa spýtal :

    - A vrátil sa už Gaston ?

    - Gaston?! – ozval sa Arnolf akoby prebudený zo zlého sna.

    - Gaston Lonič sa nám pri hľadaní ...tiež...stratil. – začal priateľa obhajovať Simon.

    - Gaston, tak ako ostatne aj my všetci, ako nás tu vidíte, sme sa pokúšali a márne, to musím podotknúť, hoci, ako by som to povedal čo najjasnejšie...- začal rýchlo potešený Orfy držiac svoju niť, ale zdvihnutá správcova ruka mu ju vytrhla s vlastnou verziou príbehu.

    - Gaston šiel na kráľovský dvor. Sám som ho tam poslal, aby ubezpečil Jej výsosť kráľovnú...že všetko je v poriadku, - začal monotónnym hlasom so stále zdvihnutou rukou unavený Sorin-Dorel. – Nič nie je v poriadku! – vzápätí zrúkol, akoby ho bolo čosi osvietilo.

    - Gaston je v nebezpečenstve! Je našou povinnosťou, rozumiete?!... Povinnosťou mu pomôcť! Ako som to mohol dopustiť... Ako som to mohol nepredpokladať... Čo som to urobil...- mrmlal si čoraz nezrozumiteľnejšie rozrušený správca.

    Šľachtici zaborení zatiaľ každý do svojich rozháraných myšlienok čoraz väčšmi nechápali, čo sa tu vlastne deje.

  Len Simon si duchaprítomne položil obe ruky na rukoväť meča a vystrel sa. Opäť ticho. Opäť čakanie. Opäť neistota. Hľadanie...

    - A... v akom nebezpečenstve? – začudoval sa Arnolf nahlas, hoci by ho bratovi zo srdca rád doprial, čo najviac by sa bolo dalo.

    Sorin-Dorel pozrel pred seba. Zamrzol, stŕpol, zaváhal. Náhle pokynul synovi, aby pristúpil bližšie a podal mu plášť. Zošuchujúc sa trasľavo z postele strkancami naznačil, aby mu pomohli nazuť čižmy. Starostlivo ho zabalili do farebného plášťa. Starec, pridržiac si tkaninu skríženými rukami čo najbližšie pri tele, ako človek bojaci sa zimy, či toho, že ho oberú o niečo cenné, v tomto prípade akiste teplo postele, pozrel úskokom do okna a povedal sklíčkam vitráže.

    - Je čas, páni, aby ste vedeli pravdu.

Domiceli, Fra Vargelico