OUAT - Pešiaci medzi prstami... 67. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

67. kapitola

Svetlý temný...

   Keď utrmácaní, nocou i nepohodlným povozom riadne oťapení Rumpelstiltskinovci konečne pod hradbami svojej pevnosti s námahou zložili seba i batožinu, neverili svojim rozospatým očiam. Aj keď im do nich ešte liezla smradľavá ranná hmla, ťahajúca vo svojich čiastočkách tisícky puchov pozbieraných po okolí, niečo sa im nezdalo. Nič sa im nezdalo. Povedomé...

  Namiesto diery v opevnení zízala na nich okovaná brána. Prazvláštne okovaná, len, čo je pravda, netradične, skôr akoby polepená z klátov kadejakých rozmerov a neurčitej kvality, zatarasovala však vchod dnu dostatočne. Nesmelo na ňu zatrepali bakuľami, pohádzali zopár nájdených kameňov. Ticho.

  - Nie sme doma? – natočila sa hluchá kuchárka ku ktorémusi sluhovi s kvapôčkami sĺz v dojatých očiach, skôr  zo sírového oparu, kdesi zdola, spod opraveného padacieho mosta, síce stále spadnutého, ale s novými latami na miestach, kde už nijaké neboli, než z dojatia, že už je doma.

  Kočiš medzitým rýchlo zvrtol koňa a ponáhľal sa preč, aby si to nájomníci nebodaj nerozmysleli a nevydali sa na spiatočnú cestu. Nijaká cesta späť odtiaľto neviedla. Ani sem nie. Už aj stokrát oľutoval, že si dal vopred zaplatiť.

  Posledná nádej na útek odhrkotala po úzkej preliačine medzi neurčito už vyzerajúcimi valmi, plnej výmoľov, trsov vyschnutej trávy  a kamenia späť do bezpečia hraničného opátstva vo Fortréz.

  Aj za bránou, ktorá sa po chvíli akoby sama, na počudovanie, otvorila, bez vŕzgania, bez škrípania i bez námahy, ich ovanula iná atmosféra, než na akú čakali a matne si z nedávna pamätali.

  Nádvorie bolo síce prázdne, ale nieslo známky života. Predovšetkým pariaci kotol s mydlovou vodou tróniaci v strede, tam, kde bola kedysi hnojová jama, pritiahol im pohľady. I teplý oheň pod ním. Akosi omladené, vynovené nádvorie vymaľovávali obláčiky pary a bubliny popretkávané inými, ku podivu lahodnými výparmi, ktoré sa sem niesli z nízkych dvier i okien od naproti, kde boli kedysi diery a za nimi tma. Teraz sa i tam svietilo, preblikovalo a šlo odtiaľ teplo. A tie výpary.

  Kastelán od prekvapenia aj zabudol zahrešiť. Zbadal sa až o chvíľu.

  - Vy nabobtnané pijavice! Kto odkydal všetku tú hnilobu z tejto starej potuchnutej barabizne?! - hundravý, chrchlavý hlas sa odrážal od múrov, ktoré boli starostlivo natreté riedkym, ešte stále vlhkým vápnom do výšky tela a diery v nich riadne zalátané naloženým kamením, či kusmi polien, ako to býva v dedinských domoch, ale tu nie na zimu, lež kvôli zime.

  - Nie kto, ale prečo! – podržal si malú slúžtičku starý pán za vlasy, aby mu neubzikla a pokračoval v opravovaní správcovej rečníckej otázky. – Kvôli onej vznešenej, zámožnej vraj, starej neodškriepiteľne a neznesiteľnej isto-iste Kunikunde, nekonečne staršej sestre našej starej panej Peribleptie, buďte k nej zlomeniny a buchnáty milosrdné! – vyštekol, lebo slúžka bola obratnejšia a on prišiel pri preslove o zábavu.

  Už všetci navrátivší v nemom úžase stáli na nádvorí. Niektorým už i sliny tiahli sa z papúľ a to len zaňuchali váru a začuli buchot riadov.

  Je síce možné, že kvôli návštevníčke z bohatého, úzko s kráľovskou famíliou spätého rodu by sa mladý pán Rumpel dal nahovoriť na oné menšie organizačné zmeny. Bo tak bolo, i keď mala prísť „nádejná nevesta“ minule. Ale vtedy stačilo vypratať z jednej z komnát vo veži rárohy a vymyslieť k nej prístupovú cestu, ktorá by sa vyhla všetkým miestnym nástrahám. Týždeň ju tvorili, niekoľkokrát stratili i zablúdili na nej, než pristavili rebrík pod okno a bolo.

  Toto, čo im teraz poskytovalo prichádzajúce už ráno, však vyvstávalo nad ich pochop.

  Do ich čoraz viac ohromených očí, lebo: ...tam zasklené okno, tu nová kľučka, tam pribité okenice, tu nová ochodza, hentam kus strechy... sa kde-tu vplietlo i zopár čepcov. Čepce! Ctihodné sestry? Mníšky?! V Il Pergo?! Na tomto Bohom dávno stratenom a zabudnutom mieste?! Nebodaj ho hľadal a našiel?! To už nemal, ozaj, čo na robote?!

  Kastelán, najodvážnejší z odvážnych jedovito obišiel novo vysadený bylinkový záhon, akoby by ho otravoval už svojou existenciou, navyše bol na mieste, kde s takou obľubou kopal do starých deravých vedier plných ostatkov zo statkov.

  - To si jej ohavnosť rachetla jedna vypelichaná, kostnatá dotiahla sem celý fraucimór jeptišiek ako doprovodný predvoj?! Nie je toto už priveľa? Opovážlivosti?! Drzosti?! Čo sme my tu dobročinné spolky milosrdenstva? Z jedného takého sme zdúchli a do druhého vcucneme?! Modlenice, klekánice ma ďalej budú mátožiť zo snov?! Há?! – obzeral sa, komu by zavesil jednu vzduchom chladenú, ale všetci zostali obďaleč, ba zdalo sa mu, že i cúvli trochu späť k bráne.

  - Ja vám dám dezertovať, kľagoši zmľandravení, hovädá rozslizené! Chopte sa svojich rárohov, batohov, harampádia a okamžite to tu hybajte zanekiepiť, ako bolo vždy, až na veky vekov a nech sa nikto neodváži povedať mi Amen! – natrčil do ich radov prst.

  Iba neochotne poslúchli, akoby ich tu, na vlastnom, čakalo čosi nemilé, ba odbojné, až nepriateľské, nie domov, ľúby domov.

  - Rumpelstiltskin, kde ti je koniec?! – otáčal sa kastelán okolo svojej osi a čakal, z ktorého okna na neho čosi zletí, na privítanie, od mladého pánka.

  Už bolo načase dobrať sa nejakého toho vysvetlenia. Správca musí vedieť o všetkom. Aspoň ako druhý, keď už nie inak. S nevôľou si obzeral novinky na hrade a tsc-tsc-tsckal pri každej objavenej nervóznejšie.

  Rumpelstiltskin zaregistroval ruch na nádvorí. Usmial sa.

  „Konečne! Naši. Moji!“ Už strácal nádej, vieru, chuť do jedla, močopudný reflex. Stratil toľko toho, že už prestal aj počítať a v posledných dňoch sa len schovával a kul pomstu.

  Dosť bolo hrôzy zo šoku, keď ubolený, opustený a napoly zlomený neznámou pliagou, zobudil sa a bol tu sám ako prst na strýkovej leprou napadnutej nohe.  Zo šoku, keď sa počas  niekoľkodňovej kómy vytratilo z pevnosti všetko obyvateľstvo a on márne, naberúc neskôr trochu sily, prehrabával každú väčšiu kôpku, či tam nenájde aspoň pozostatky rodiny.

  Keď sa jedného dňa začali všetkými stranami, aspoň jemu to tak pripadalo, lebo jediná strava boli trúnky, čo náhodne našiel v ešte náhodnejšie objavenej starej pivnici, o ktorej nikto nemal tucha, inak by nenašiel nič, začali valiť davy mníšok.

  Schovaný kade-tade a niekedy aj inde, alebo na tom istom mieste, kde predtým, trpezlivo s nevôľou a bolesťami v útrobách, znášal ich expanzívne privlastňovanie si jeho... ich rodinného sídla. Ale sám sa neodvážil byť hrdinom. Jeden nemôže byť družina. Jeden kamienok sa nemôže hrať na štrk!

  Trpel. Tak veľmi trpel fyzicky i psychicky, súc svedkom nešetrného zaobchádzania s historickými a umeleckými reáliami i artefaktmi, ako nežne hovorieval rozpadnutým arkádam, zvaleným rozkúskovaným stĺpom i múrom, len zo zotrvačnosti držali pokope túto vrele milovanú pevnosť.

  Len mdlo a nemo mohol hľadieť na to, ako si mníšky radili so všetkou tou starinou, prachom, plesňou a potuchlinou. Živou i rozkladajúcou sa chamraďou vyliezajúcou postupne na svetlo Božie a nemilosrdne kynoženou ich zbraňami, kefami, metlami, lopatami...modlitbami.

  ...ako sa menil Il Pergovský, všade na okolí i v priľahlých končinách už legendárny, dobre známy architektonický skvost na obyčajné, teraz ku koncu i teplé ľudské obydlie.

  Toľká potupa! Tá hanba pred svetom! A on sa na to všetko musel len nemohúcky dívať, lebo mu vládli stále nesvoje črevá. Dívať sa a čakať... a vyprázdňovať... záhyby mozgu od nánosov výčitiek.

  Dočkal sa.

  „Konečne! Naši. Moji!“ Jeho spolucítiaci sa vrátili. A chvíľu budú nútení trpieť spolu s ním. Ale spolu vyženú ten neohlásený čierny mor! Takmer poskočil od radosti. Včas si všimol, že kvočí pod výklenkom, čo nedávno sestry našli, keď hľadali spodné podlažie veže. Zatiaľ doň vyviedli iba ústie kanálu.

  Rumpelstiltskinovci zvíťazia! Musia! Pevnosť je ich! Vždy bola. Skoro. Aj bude. Iste! Rozhodol sa.

  S úľubou hľadel, ako sa zatiaľ doplašené hlúčiky svojich plazia do útrob pevnosti, opäť do nej vrastajú, rozlievajú sa jej útrobami. Rozlievajú...rozlievajú...

  Čas plnenia kanála...

Domiceli, Fra Vargelico