OUAT
Pešiaci medzi prstami
45. kapitola
Trieska
Gaston mal chuť nechať sa obrásť
machom a splynúť s okolím. Stratiť sa ako chrobač pod suchými
listami. Ale tu?! Tu, kde široko-ďaleko, kam oko dovidí a iste i tam,
kde sa mu zájsť už ani nechce, rozprestiera sa len zopár trsov vyschnutej
kukurice, nerovnomerné hrbolce ako pľuzgiere spálenej zeme a kopy prachu
vo výmoľoch od kolies ťažkých vozov, do ktorých stále vkĺzavala jeho noha, akokoľvek
sa snažil ísť vzpriamene a rovno. Jedovaté slnko pišťalo do dusna svoju
neprekonateľnú žltú harmóniu, ktorá rozpaľovala oheň na pleciach
a šišinách hláv a spúšťala slané potoky špinavého potu po
rozhorúčených telách.
Kráľovná Ionesa si snáď už po
stíkrát natiahla golier, akoby ju dusilo, tým však spôsobila len to, že čo sa
jej osoby týka, precitlivený Gaston a večne červenajúca sa Soriolena
vysýpali cudne svoje pohľady do prachu cesty pred jej ovisnutými, mliekom
naliatymi prsníkmi, čo sa obnažené, lúčmi dočervena narýchlo za týchto pár
hodín trmácania sa zmaľované, lesklo vyškierali slnku-maliarovi.
Matka kráľovná sediac na úzkej
doske však len vzdorovito kývala nohami presne v rytme hrkotajúceho, po
nerovnej ceste poskakujúceho vozíka a z posledných síl okrikovala
malú Ločenu, trajdujúcu pomedzi vytrčené
pahýle droliacej sa kukurice. Tej jedinej dnes neprekážalo ani slnko, ani
úmorná cesta. Jedine matkin úzkostlivý vreskot dotovaný frázami z breviára
kráľovskej etikety robil jej cez čielko šikmú vrásku, ktorá sa však vyhladila,
len čo objavila nový, nevytrasený šúľok kukurice.
- Tu ju máme, nemruda paskudného
z rodu kráľovského! - lapla Petara
svoju malú sestričku za ruku, ktorá sa práve snažila odvaliť ďalšie zrnko zo
šúľka a streliť ho po utrmácanom somárovi, čo beztak sťažka za sebou vo
vozíku vliekol jej výsosť samodruhú kráľovnú matku.
- Ne-mmm-ru-da! - capla si Ionesa
po mokrých prsiach predstierajúc, že ju obchádzajú mdloby zo slovníka svojej
prostrednej. – Keby tu aspoň pestúnka, komorná, chyžná, slúžka... - zhlboka sa
sucho nadýchla. – Keby...- a rozkašľala sa, až uťahaný somárik zaspätkujúc
zadnými nohami zastal a bolestínsky sa obzrel za rachotom.
- Iááá- iááá!
- Ty nie! – švacol ho Gaston
nemilosrdne medzi uši a prudko trhol opratami, až kráľovnú znova heglo
dozadu, ledva sa pridržala dosky, v ktorej bola zakotvená.
- Myslite, prosím, na náš stav...
- chcela zakričať na svojho šľachtického
pohoniča, ale koniec vety priam nežne zašepkala, dlhým oblúkom si pohladiac
vyduté brucho pred sebou. Hrdo vypla spotenú, prachom cesty poprepúdrovávanú
hlavu v odhodlaní už mlčať a ako vyžaduje jej kráľovský pôvod
skrz-naskrz prešpikovaný dobrou kláštornou výchovou, útrpne prežrieť túto
cestu, aj nehodnú ekvipáž, aj horúčavu a rozbesnené, netolerantné decká,
aj prítomnosť muža, ktorý v nej svojou rytierskou, tiež kláštornou výchovou
vycepovanou oddanosťou búril krv. Zachránil ju od potupy a ona, áno ona,
žiaľ, aj s jeho pomocou, zachráni česť svoju aj svojho manžela.
- Gaston, - vzdychla trochu familiárnejšie než sa popravde patrilo, po chvíli odhodlávania pevným hlasom, až sa mu
sama zadivila.
Gaston Lonič ešte raz umiestnil
pohlavok na šedú, zasvinenú šiju zvera, čím ho napodiv popohnal ďalej
a s miernym úklonom zastal a počkal, kým kráľovná Ionesa nebola
s ním roveň.
Pohol sa s vozom, hľadiac už
pred seba, šúchajúc si dlaň po obrovskom kolese, akoby mu chcel pomôcť niesť
ctihodné bremeno.
- Pomysleli sme si v slabej
chvíli na svojho muža, - vysvetlila stručne kráľovná svoje predošlé oslovenie
a hľadela tiež ďalej pred seba pohrúžená do vlastných starostí.
Gaston zakýval, akoby to bol
čakal, nezrýchlil, ani nespomalil. Bok po boku kráľovnej šiel už hodný kus. Už
celé roky. Verne, pokorne, spoľahlivo...sám.
Musí jej to povedať... Zatiaľ
netrpezlivý čakal, kým ho jej veličenstvo vyzve.
No Ionesa nemala chuť na reči.
Bezhlavý nočný útek z hradu, drsné steny veže a hnilobne zapáchajúce
podzemie, čo ju len pri spomienke stále nadúvalo na zvracanie, vzali jej všetku
chuť. Všetku životaschopnosť. Vypatlali z nej silu, bojovnosť, vytrhli ju
z pohodlia a triasli ňou a triasli a triasli... Kolesá
nadskakovali, v hlave jej hučalo. Cítila prázdno v žalúdku, všetky
trubice v tele ju štípali. A ona sa musela držať. Ako kráľovná.
Petara konečne dobehla vozík so
vzpierajúcou sa Ločenziou v závese. Trhnúc ňou vzala ju horko-ťažko na
ruky a z posledných síl otrčila matke.
Ločene stačil jediný mamin pohľad
so šikmou vráskou uprostred čela, čo už nemizla a bola tak podobná
násilnej grimase na jej rozpohybovanej odbojnej tváričke, že stíchla. Čelo sa
jej po chvíli vyhladilo a pokojne sa nechala vyložiť za kráľovnin chrbát,
zaboriac si hlavu do jej širokej naškrobenej sukne.
Matka ju odzadu objala za
stehienko, aby cítila jej blízkosť.
Jej sa ostrá vráska medzi očami
nevyžehľovala. Od istého času bola tam a nenašlo sa nič, čo by ju odlákalo
z jej vznešeného pomazaného čela.
Gaston, pohliadnuc na dve osôbky
na vozíku pochopil, že vhodná chvíľa na rozhovor pominula. Podstúpil ráznym
krokom k somárovi a v zlosti či bezmocnosti napriahol ruku.
Zviera inštinktívne trhlo hlavou do druhého boku a vytreštilo na muža
mútne ľútostivé oči.
- Iááá – iááá! -
Gastonova ľavica švihla po
vzduchu. Zahanbil sa za to, čo chcel urobiť, nechal somára jeho sprostému
osudu, ale o to zlostnejšie posunul zase koleso tvrdou dlaňou dopredu.
V tom momente by bol
najradšej hurónsky zanadával na celú planinu. Do dlane sa mu všťúrila trieska.
Ločena, všimnúc si to sa
škodoradostne rozchichotala, až sa zajakávala od smiechu a triasla
hlavičkou odrážajúc sa na matkinom
chrbte, kým ju tá mocnejšie nestlačila na nohe.
Muž sa prestal kymácať. Pochopil,
že triesku si týmto spôsobom z ruky aj tak nevytrasie. Zastal.
S hlavou tesne nad kŕčom roztvorenou dlaňou sa zamračil na opúchajúce
miesto vpichu. Dlaň bojovala s cudzím predmetom, ale vytlačiť ho, poraziť,
sa jej nijako nedarilo.
- Tak tebe sa nechce ísť von, krpáň
krpatý, drevený, dlhý, špicatý, jedovatý...! – syčal Gregor pomedzi zuby
íverčeku, márne sa ho pokúšajúc zachytiť medzi nechty a hoci sa mu to
hnusilo, nakoniec aj pritisol zuby k boľavému miestu a jazykom hľadal
v špine svojho mučiteľa... Zhlboka vzdychol a odpľul si bokom...
Špina z rúk, hoci bola vlastná, šľachtická, mu nijako nechutila.
Po chvíli si popackal po spodnej
časti nohavíc, tesne nad čižmou. Bol tam. Z tvrdej jelenej kosti
s tenkou čepeľou na konci. Zdravou rukou ho uchopil mocne, ako poslednú
nádej. Nepotešilo ho, že sa nezaleskol na slnku. Jeho ostrie bolo mierne tupé
a hrboľaté, zájdené hrdzou na nekvalitnom kove. Vždy bol býval len na
parádu. Poskakoval očami z nožíka na roztvorenú dlaň. Nemohol sa odhodlať.
„Čo ak netrafím?!... Som ja vôbec
chlap?! – prešlo mu mysľou.
Ale to, že si zvrchu nevidel na špice
topánok, ho trochu upokojilo. Hrdo sa ešte vypol a pre kontrolu hodil
zrakom dolu. Ani tak nič nevidno. Bolesť v ruke ho rýchlo prinavrátila do
reality.
- Musím to skúsiť! – dodával si polohlasom odvahu.
Planinou sa ozval výkrik
a dlhé-predlhé zavýjanie. Kým ustalo, už si Gaston kusom košele obvíjal
krvácajúcu ruku. „Keby tak otecko videl, aký som ja šikovný...“, zamyslel sa, „...mohol
by byť zo mňa i felčiar...“ začínali sa mu z tepla a bolesti miešať
myšlienky. Gavrilova tvár s Ignatyjovou, v laborátóriách ktorého
trávieval detstvo častejšie, ako v otcovej knižnici.
S uspokojením zdvihol konečne
zrak z obmotanej pravej ruky.
Bol sám. Úplne sám. Široko na
okolí len trocha kukurice. Ďaleko, kam len dovidel, samé trsy kukurice.
- A nič viac?! – zahučal
stojac rozkročmo pred seba do miest, kde sa ešte tiahli v šere sotva
badateľné stopy po kolesách vozíka a posledné lúče slnka lúčiace sa
s dnešným dňom a Gastonom. Dve nerovnomerné čiary sa kľukatili
a mizli na horizonte v krvavo-žltom splave.
Bola už úplná tma. Aj mesiac
v nej kdesi zablúdil a jediným orientačným bodom v tejto náhlej
prírodnej truhle bolo malé rozkývané svetielko asi poldruha metra nad zemou.
Keď mladý zbedačený muž prišiel
k nemu, už sa ledva držal na nohách. Z kalných očí mu vytŕčala
doteraz potláčaná bolesť, z kútika úst tiekli posledné sliny
a miešali sa so špinavým potom v pár dňovom strnisku. Zuby aj ľavú
ruku mal silno stisnuté, z druhej mu pomaly kvapkala k nohám tmavá
tekutina. Celým ramenom už otriasala zimnica a muž v takmer
pravidelných intervaloch silno žmúril a so sykotom dvíhal hlavu vyššie
a hádzal ju zas na odhalenú, spotenú, zaslintanú hruď. Dokedy ešte musí
chlapsky vydržať potláčanú prenikavú bolesť?!
Zdravým ramenom štuchol do nízkych
dverí, nad ktorými sa čnel vypálený čierny nápis „U andela strážnieho“, len
nežne jemne osvetľovaný dohárajúcim kahancom.
Posledná nádej. Alebo prvá?
Toto dobrodružstvo mu už prerastá
cez hlavu, cez rameno, cez hnáty...
Obklopila ho tma. Strašidelná
čierňava. Nevidel nič, počul len z diaľky doliehajúci šum, akýsi
nezrozumiteľný v ušiach zaliehajúci neidentifikovateľný hukot. Zacítil
boľavý náraz do čohosi a potom už necítil vôbec nič.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára