OUAT
Pešiaci medzi prstami
44. kapitola
„T.L.“
-
Arnolf! Arnolf! A či ešte žiješ?! – kľakol si k bezvládnemu telu
skormútený Orfy, hoci dojatie úprimne zahral.
Čo mu
starecké sily stačili, podvihol ho za ramená a uložil si jeho krvácajúcu
ohyzdnú tvár na stehná. Hlavou s odporom mykol dozadu a radšej vyvrátil
oči. Kymácal sa spredu-dozadu, stále s vyvrátenou hlavou, akoby tam
z hora očakával nápovedu k modlitbe.
- Ži!
Len ži, prosím ťa! -
Občas
mrkol na Arnolfa, či nejaví známky života a bol na rozpakoch, z toho,
čo si vlastne želá, či neželá. Zrak radšej obrátil znova k stropu, skadiaľ
mu namiesto slov modlitby na čelo padali chladivé kvapky špiny. Keď niektorá
zasiahla oko, nervózne pokorne zažmurkal a nastavil aj druhé.
V kobke,
kam ich uvrhli Gostidragovi zbrojnoši bolo neľudské ticho. Iba šumenie zo
stropu neprestajne presakujúcej spodnej vody a praskot starých, vekom
zosušených práchnivých klád v podlahe sa štipľavo zarývali do uší väzňom.
Nejeden z nich zošalel skôr, ako sa stihol dočkať rozsudku či aspoň smrti.
Orfy sa
preľakol. Arnolf očividne strácal známky života. Opadávali z neho ako
vyschnuté zámotky priadky morušovej. Zohavená tvár bledla, zosinievala, na
niektorých miestach voskovatela a tuhla. Okolo mužov sa ovila bezmocnosť.
Vykotila sa Orfimu na plecia a tisla ho smerom k umierajúcemu.
Vtom v kobke čosi
zaštrkotalo a dvere sa nečakane otvorili.
- Simon!...-
prekvapene zašepkal Orfy. – Ako si sa...- nedopovedal.
Na konci
chodby sa ozvali dva hlasy, Simon sa pritlačil k stene a znehybnel.
Čulý chrt naučený poslúchať pána, poslušne mu stojaci po pravici, zaregistroval
pánovo preľaknutie a zo všetkých síl sa snažil prestrčiť sa Simonovi za
stehná a skryť sa v jeho tieni... Pánov rozkaz však prekazil jeho úhybný
manéver. Simon mrdol tvárou a pes chtiac-nechtiac vystrelil so zvonivým
štekotom za hlasmi.
Mladík si
priložil prsty na pery. Sám sa chcel teraz chváliť, ako obratne sa vyštveral po
Gastonových pleciach z väzenia, ako úlisne prešiel strážam cez rozum, hoci
to bol Pufík, čo ich spacifikoval, aby Simon mohol vziať kľúče a vyslobodzovať
teraz väzňov. Ale nebol čas o tom porozprávať doplašenému a vystresovanému
z neustále sa meniacej situácie Orfimu. Už ani to väzenie nie je, čo bývalo...
Po
chvíli bol v podzemí zas pokoj.
Čas na
ďalší krok... a ťah.
Simon
s Orfym, upachtení, z posledných síl, za zvuku kňučiaceho chrta
tľapkajúceho a motkajúceho sa im popod nohy teperili Arnolfovo telo
z kobky.
-
Kráľovnú... Musíme ochrániť kráľovnú... najmä ju... Sorin-Dorel prízvukoval, že je v nebezpečenstve.- cez zuby pretískal Orfy
svoje vnútorné pochody, zvonka Arnolfa.
- O tú sa už postaral Gaston, – upokojil
červeného Orfyho Simon, otriasol si pretiahnutý sval na ruke, – Tadiaľto, – odfukol si a znova vnoril
ruky pod Arnolfove stuchnuté pazuchy.
Komory pre služobníctvo, kadiaľ šľachtici
prechádzali, zlovestne mlčali a vytvárali akýsi odlišný, cudzí,
neznámy svet uprostred honosných
kráľovských komnát plných ľudí a hluku. Aj chodby boli ponorené do
ponurého ticha a len klopkanie podrážok a šuchot skôr ťahaného ako
neseného tela, akoby vdychovalo život vysokým múrom. Mátožný, nevrelý, mŕtvolný
život. Keď pravý kráľ je doma, dvor akoby upadol do večného spánku. Mľandravý,
melancholický pokoj.
Muži sa
náhle zháčili a spozorujúc blížiaceho sa vojaka, rýchlo odtiahli Arnolfovo
telo do klenbového výčnelku v stene. Z vystaveného brnenia si vzali
ťažký štít a dlhý, obojručný mečisko a trasúc sa čakali.
A nič. Zase len stiesňujúce
ticho.
Simon,
ktorý nevládal od strachu ani preglgnúť, odpľul si k nohám a pocítiac
poodchýlené dvere za svojím chrbtom, vtiahol sa do nich, nechajúc Orfyho aj s v kúte
poskladaným nehybných Arnolfom, s prstom na perách na stráži.
Komnata
bola ešte teplá. Porozhadzované šaty a pováľané predmety jasne
naznačovali, že sa tu niečo odohralo, alebo, že ktosi mal veľmi naponáhlo. Verný
pes oňuchával predmety a tlmene zavíjal, len tak sám pre seba.
Z chodby sa ozval hluk. Simon spozornel. Možno aj pes, ale nedal to
na sebe znať. Šúchal si práve chrbát o zapínanie akéhosi kabáta
a s očami privretými slastne priadol.
Orfy
mocujúci sa s nemotorným mečom, odvracal výpady vojaka s fakľou.
Ako to
Simon videl, poobzeral sa, v mžiku zhodnotiac arzenál možných zbraní
a nič nenájduc, prešmykol sa poza chrbát Orfyho a s očami na
stopkách sliedil po ostatných výklenkoch.
V prvom
len holé brnenie, v druhom oblečené brnenie, v ďalšom kopije. Čo čert
nechcel, tak pedantne prikuté
k stene, že nech robil čo chcel, mocoval sa s nimi márne. Strácajúc
nádej pohol sa k poslednému výklenku. Namiesto fakle do pološera trčalo
akési čudo. Na stredne dlhej rukoväti s nápisom MADE IN CZEK bola
pripevnená hrubá reťaz, na ktorej visela guľa s ostňami.
Neváhal,
nepremýšľal, vytrhol predmet a rozbehol sa na pomoc už ochabujúcemu
priateľovi. Cestou sa mu síce podlamovali kolená, ale keď oboma rukami mocne
uchytil palcát a zdvihol ho nad hlavu, pričom ho hompáľajúca sa ťažká
kovová guľa skoro vyvrátila horeznačky, nakoniec sa rozmáchol a udrel.
Guľa zasvišťala chodbou a dopadla. Rúčka sa Simonovi vytrhla z rúk,
vraziac mu ešte cestou zákerne do brady, len-len že nespadol. Predsa trafil.
Ťažká hlavica zbrane s ostrými špicami sa s praskotom zaryla do
vojakovej šije. Po farebných dlaždiciach sa začala plaziť červená zlovestná
kaluž.
- Rýchlo
preč! – spamätal sa ako prvý Orfy a už tlačil zmeraveného Arnolfa okolo
škvrny preč.
-
Áno...som dobrý! Zabil som! Zabil som ho! – syčal pyšný Simon so zaťatou päsťou
tancujúc zrazu akýsi prapodivný tanec, kmitajúc ňou po trikrát popri zdvihnutom
kolene, potom udierajúc lakťom raz o jedno, raz druhým lakťom o druhé
koleno. Vyzeral tak svojsky, nepríčetne.
Pri
vstupnej bráne s chichotom postával hlúčik dvorných dám. Neželaní
svedkovia. Simon pokynul Pufíkovi. Chichot zintenzívnel, zmenil sa na
roztopašný smiech a maznavé komplimenty, ktoré postupne prešli do
rozmarného hrešenia šaškujúceho psa. Razom sa chodba vyprázdnila, na zemi zostal
len biely obrúsok s vyšitými iniciálkami T.L.
Orfy sa
zamyslel, zalovil v pamäti po menách dvorných dám jej veličenstva, no
žiadna T.L. ho nenapadla. Zadumane vložil obrúsok do vrecka a otvoril prvú
hradnú bránu.
- Cesta
je voľná, Boh to takto chcel...- pochválil najvyššieho za vlastné vyslobodenie
namiesto Simona, stále sa prapodivne vytešujúceho z prvej životne
dôležitej mŕtvoly.
Na
nádvorí vládol čulý ruch. Trepotalo tu len presušené, nikým neskladané prádlo a z kuchyne
sa tupo ozývali nože dopadajúce na zeleninu na lopároch. Alebo to boli zvuky z mučiarne?!...
Domiceli,
Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára