OUAT
Pešiaci medzi prstami
41. kapitola
Spas sa
Dotyky. Stále ich
cítila. Nie, nie, nie nemala halucinácie z bolesti ani predsmrtnej agónie,
to už vôbec nie, ale bola v náručí muža. Neznámeho. Tajomného. A bál
sa. Jasne vnímala, ako sa celý trasie. Ten habit ju trochu miatol, ale aj pod
ním jednoznačne cítila, že to muž je.
Príťažlivosť. Priťahovala ho? Aj
takto? V takomto zúboženom stave? Tak potom ešte nie je všetko úplne
stratené. Beznádej zakapala. Zmizla. Ak muž, akýkoľvek muž, v nej dokáže
ešte vidieť ženu, stojí za to nepoddávať sa osudu a skúsiť to ísť ďalej...
Nepokoj. Celé telo sa jej opäť
trasie. Ten zvláštny, neurčitý pocit, že je súčasťou bežného života a musí
naň aj reagovať. Je žena, stále zostala ženou, napriek vystrihaným vlasom. Čo
tam po tom, skryje ich šatka. Nejaká ozaj pekná šatka. A ak pridá šperky,
náušnice, náhrdelník... nikto si nevšimne, že jej kučierky sotva vykúkajú spoza
uší. Má aj telo ženy. Síce trochu pochudnuté, ale škrabance miznú a tá
ruka... Ruka sa zahojí. Napríklad bozkami... nežnosťou, pomazaná všetkými masťami
lásky pookreje. Prešla ňou triaška.
Milovanie v husej koži.
Preblesklo jej mysľou a opäť tam stál on, neznámy muž z lesa. Krásny
muž. Tajomný. S rukami na jej krehkých ešte nezahojených pleciach
s perami pootvorenými a pripravenými hojiť... Ležala mu
v mocných pažiach a poddávala sa. Dobre, dobre, aj oddávala. Aký
bude? Náruživý? Nežný? Sebecký? Krásny! To hlavne.
Do dvier cely niečo narazilo. Belle
sa strhla. Ktosi jej vytrhol jej štyri knihy nepokoja a odniesol ich.
„Nie! To nedovolím!“ zaprela sa. Oči pobehali po cele. Okienko, dvere, chlad,
kopa zhnitej slamy v kúte, puch moču a hniloby. S tým by sa dalo
čosi robiť. Teraz alebo nikdy.
Spoza dvier sa ozývalo Terino
nezrozumiteľné šomranie na prisilno zacapenú petlicu.
- Šlak aby to bral, šviňa, ale ša
obrnila…ju obrnila… škapu bošoráčku! – hromžila. – Móžem ša ja na ňu… akurát
tak… nemóžem! Už šom bola…ráno. A žrať muší, aby neškapala před pročešom. Bude
hraniča, bude čigánska pečienka! Čoby, bošoráčka pečienočka! – konšpirovala,
mordujúc sa so zamknutými dverami.
Dostala za úlohu dať väzňovi
poriadne najesť. Pátri tak rozhodli. Akoby tu boli doma. Cha, dva dni sa o ňu
nikto neozrel a zrazu ju idú vykrmovať ako prasa! Ale chápala to. Ak chcú
súd s bosorkou, musia nejakú mať. To je jasné. Nesmie skapať.
Konečne sa jej podarilo vyhodiť
petlicu z pántov aj pol kaše z misky, čo niesla. Kde dala džbán
s vodou, to ani netušila. Veď beztak má len dve ruky. Jednu na kašu, tú
jej mala plnú, zaslizenú a polepenú a druhú na petlicu, keby si ohava vnútri
niečo bola chcela do nej dovoľovať. Nebojí sa ona veru. Tera nie je
z bojkov. Veď práve preto poslali ju a nie nejakú vycivenú, cintľavú
sestru. Žiadna by sa sem sama neodvážila. A to by táto tu isto-iste
vykapala.
Cítila sa zrazu najužitočnejším tvorom v kláštore. Hrdinom.
Doslova a do písmena a do posledného zrna tej nechutnej žbrndy, čo
nesie nalepenú na všetkých prstoch.
So škrípaním otvorila dvere a hrdo
vkročila s ako archanjel s petlicovým mečom nebezpečne vztýčeným pred
sebou.
- Čert aby to bral! Niééé! Ništ
nech nebere! – skúsila sa opraviť, vidiac, že cela je prázdna.
Odšmarila
kovovú zbraň, až to tak na dlážke zadrnčalo a v panike vybehla von na
chodbu, pomrvila okom po nej. Vrátila sa dnu. Pozrela tu, pozrela tam. Pohľad jej spočinul na sebe samej.
- Mušela
ša ako šmrad preplýžiť medži mojimi nohami! Naširoko ich noším, využila to...-
skúšala sa Tera vopred obhájiť.
To-tam
bolo jej hrdinstvo. Zásluhy. Vyznamenania. Teraz ju obvinia zo spoluúčasti a...
ani nedomyslela. Musí ju nájsť skôr, ako sa to dozvie matička predstavená.
Kláštor nie je veľký, sotva pár árov, možno nejaký ten hektár plus-mínus.
Vybehla
bezhlavo do chodby. Potom sa po ňu vrátila. Po petlicu. Šak ona jej to už
poráta... Ak ju náhodou stretne. Niekde.
Keď všetko
stíchlo, slama v kúte sa pohla. Stebielko po stebielku začínalo sa hýbať.
Otvorené
vráta boli ako vchod do paláca. Palác života! Teraz alebo nikdy.
Belle
nezaváhala. Teraz!
Domiceli,
Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára