OUAT
Pešiaci medzi prstami
49. kapitola
Indície
Gaston oslabený bolesťou i hroznými
výčitkami svedomia nechal sa viezť na rozheganom voze, len po dne trochu
zasypanom spráchniveným senom, čo už ani dobytok nechcel pozžrieť. Len sťažka
vnímal vlniace sa lány obilia či kukurice. Úzka cesta medzi vysokými rastlinami
zdala sa zradná a nebezpečná o to viac, že ju už o takomto čase
ožarovalo veľké krvavé slnko.
Drevený voz podskakoval a hrmotal,
zlostne odfrkujúc spod svojich kolies ostré kamene. Gaston podskakoval a nadával, zúfalo pregĺgajúc
výčitku za výčitkou.
- Zastav! Zastav! Okamžite zastav! –
zrúkol zrazu muž a takmer vyletel z rozbehnutého voza.
Na kraji poľnej cesty uvidel
zažltnúť sa povedomý kus látky. Kus zlatistej látky, ktorý bol, ruku dá za to,
tú kľavú, ale len, súčasťou kráľovninej vlečky.
Teraz držal krvavý žvachol. Nie vlečku.
Žmolil ho drsne prstami zdravej
ruky a s ovisnutými kútikmi úst zúrivo hľadel pred seba zamorený
zlovestnými vražednými myšlienkami. Nepostrehol ani, že mu za chrbtom stojí
zvedavý povozník. Netrpezlivý.
Uvidiac kus zhnednutej, očividne
kedysi krvou potriesnenej látky, iba mrdol plecami a bezmocne zašepkal.
- Ten zloduch! Zloduch, veru...-
odpľul si. – Ničomník, veru ničomník...- a obrátil sa späť k vozu,
akoby, pravda, takéto obrazy bol býval vídal denne.
A veru aj bola. Pravda, ktorá
sklápa viečka bezmocnosti a zastiera myseľ černotou zla. Pravda, ktorú by
človek radšej nevidel. A keď už videl, tak zabudol.
„Zloduch!“ ako veľmi sa Gastonovi
chcelo skríknuť. Zahučať do diaľky, že ...že sa s ním vysporiada... že ho vyzýva
na súboj... že ho zabije, rozgniavi ako červa a zadupe do trávy. Zloducha.
Pačreva! Ničomníka. Koho to vlastne?!
Otočil sa na povozníka, čo sa bol
práve vracal z priekopy, poprávajúc si vzadu priveľmi zarezanú gaťu.
- Ty máš známosť o... tomto tu?!
...kto to má na svedomí?! Vrav! – skúsil sa nestrápniť nevedomosťou, ale podľa
nechápavého pohľadu práve vyprázdneného muža, márne.
Ten sa ne neho pozrel radšej
zhovievavejšie, ktovie, či mu dá potom väčší tringelt za služby, nuž, ale skúsi.
- Všetci vedia. Ja najlepšie. Často
tu chodím hore-dolu a tak. Občas sa tu povaľuje nejaká tá mrcina, občas aj
mŕtvola, podľa toho, kto mal aké šťastie. Toto je chodník lupičov. Ale zas aj
skratka. Zbojníkov. Ale zas aj takých ako ja... čo im je to jedno. A ponáhľajú
sa. Tých oných lumpov, drakov, či ako ich to zovú, lebo sú ako zapadajúce slnko. Takých
tých ohnivých, čo ich vykázali z kráľovstva, lebo nechceli sa podvoliť
novému kráľovi a starého nebolo. Tak sa tu túlajú a veru veľa,
preveľa lumpární majú na svedomí. Hlavne ich vodca... by som vám vedel rozprávať, ale ...neviem. –
škrabal sa za ušami už celý nesvoj, či nepovedal priveľa. Tu každá kukurica
mohla mať uši. Aj zo dve. Na každom zrnku.
Gastonovi zamrzol dych.
„Čo ak je
pravda ešte krutejšia, ako tvoje vízie?“ zaprel zas do neho vnútorný hlas. „Čo
ak si ju nielen neochránil, ale doslova vohnal do náručia istej smrti?! A nielen
ju... och, tie úbohé dietky. Sirôtky, možno už aj mŕtvolky...“ stupňovali sa
výčitky.
Zo dna duše sa mu dralo čosi na
povrch. Jedlo to nemohlo byť, už pekných pár dní si nepamätal, že by niečo bol
býval jedol. Zadržoval tú pachuť ústami, zatnutými zubami, ale telo bolo silnejšie.
Až zo dna útrob, kdesi z päty vyprskol
zrazu hlasitý smiech. Potláčaný rehot na plné hrdlo sa rozľahol kukuricou až
pohoniča trhlo a kôň, ktorého v ľaku silno potiahol za zubadlo sa
nešťastne rozerdžal, mykajúc sa z boka na bok.
- Pačrev! Pa...cha-cha...črééév! –
smial sa Gaston. – Pááá...chi-chi...črev! – smial sa, až mu slzy tiekli.
Skrúcal sa, akoby ho ten smiech
bolel. Smial sa. Nenormálny smiech. Rehot ubolenej duše.
Slabnúci chichot ho postupne zrážal
do kolien. Zmĺkol.
„Strácaš súdnosť, pešiačik?!“ zadrel
hlas.
Gaston prudko zakýval hlavou na znak odporu ako odpoveď svojmu svedomiu. „Posledné
štipky zdravého rozumu! Čo som to za človeka?! Za rytiera?!..." tíchli i jeho
myšlienky.
Prešla ešte hodná chvíľa, kým sa
mladík postavil a so sklonenou hlavou pristúpil k vozu. Nenasadol,
iba dal príkaz pohnúť sa ďalej. Voz dunivo zahrmotal a kolesá bijúce sa s kúskami
stvrdnutej hliny sa pohli dopredu. Seno zašemotilo a zaľahlo hlbšie do
voza, akoby zatláčané neviditeľnou silou.
Strhaný, ubolený mladý muž postál a keď
sa povozník vpredu obzrel, narovnal sa, nabral vzduch do pľúc.
-
Stoj! –
Pohonič ešte neveriacky prešiel pár
krokov a potom prudko zabrzdil, až koňom opäť silno trhlo. Gaston, cítiac
už bolesť v každom pohybe, dotackal sa k nemu a pokúšal po boku
nahmatať svoj meč. Zabudol, že od väznenia nijaký nemá.
-
Postoj,
furman, nešibaj. Všetky kone vypriahaj!...-
Mužovi stvrdol výraz na ošľahanej
tvári. Tento tu zišiel z rozumu. Aké tam kone? Aké vypriahanie?! Keby sa s ním teraz pustí za pasy...
nuž by ho poľahky. Ale je to šľachtic. Pán. Pomaly premýšľal, silno stískajúc
uzdu svojho majetôčku.
Gaston s penou na perách cez
zatnuté zuby zopakoval.
-
...vypriahaj!
–
Pohonič zlostne šmaril uzdou a poodstúpil
o krok dozadu, prekrížiac trucovito ruky na hrudi.
- Keď si...- otáľal, či použiť
slovo zbojník na pána, čo ho chce olúpiť o koníka, neboráčika jediného,
ovládol sa. – Keď si...taký pán! Vypriahaj si koňa sám! – otrčil zduto spodnú
peru.
Hmla. Pred očami, v útrobách.
Iba hmla...
Gaston videl vozy a kone a celé
zástupy sedľače a more... more zoschnutej kukurice. Vidiny sa mu strácali
rovnako ako realita, v ušiach mu hvízdalo, zaliehalo. Ani obraz. Ani zvuk.
Šero. A hmla.
„Vzchop sa konečne, ty slaboch!“ kričalo ešte kdesi z nekonečnej diaľky
jeho svedomie.
Ale telo ho opúšťalo. A duch naberal
prazvláštnu silu. Nalievala sa mu do údov. Cítil, ako mu zmalátnelé svaly opäť
tuhnú, tvrdnú novou silou a vytláčajú ho kdesi hore. Tam, už sedí na koni,
tasí, už sa rozmáchava mečom.
Zhlboka dýchal a vychutnával si
svoju moc. I keď len snovú, fatamorgánovú, imaginárnu. Necítil nič. Ani
bolesť, ani pocity už ním nelomcovali. Všetko nahrádzal iba akýsi šum. Príjemný
uspávajúci šum...
Ešte raz mu povozník nadvihol hlavu
a všuchol trochu sena pod ňu, aby mu ju veľmi neotrieskalo, kým prídu do
cieľa.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára