OUAT - Pešiaci medzi prstami... 72. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

72. kapitola

Opát Gavril XII

   Teraz sa už nebude vracať, čo ak by ho páter Grgoň, s fučaním sťahujúci z voza ťažké polená dreva, čo by paliva na tuhú zimu, opätovne napomenul, že tiež požíva dary Božie a navyše rád v teple. Tu v kláštore sú si síce všetci rovní, ale niektorí sú rovnejší. Hrdo sa vypol opát, doslova podrástol o pol piade a takmer na špičkách odtancoval k hlavnej bráne, aby trhol okienkom, pripravený záporne zakývať hlavou, že posla niet. Koľké prekvapenie?!

  Aké však bolo jeho skutočné, reálne prekvapenie, keď jeho oko narazilo na oko iné. Vypleštené, podliate krvou. 

  Posol tam bol. Posolkyňa, dokonca.

  - Ach Boh vyslyš moju vďaku, najmilostivejší pán brat, mních, či čo ste to zač, všetci ste aj tak na jedno kopyto rovnakí. Konečne. Konečne! – vzdala chválospevy stará vyžitá sedliačka obvešaná kadejakým harampádím a tlačila sa dnu malou bránkou, ktorou vpúšťali prosebníkov a menej vzácne návštevy.

  - Mám pre vás list. - rozkročila sa baba pred opátom a spoza statných prsníkov vytiahla zlisovanú rúrku pergamenu.

  Opát zvitok rozhrnul, ale skôr, ako mohol začať čítať, sedliačka nakukujúca mu drzo do listiny, vychmatla mu ju z rúk a natlačila hala - bala na pôvodné miesto.

  - To som sa sekla... - mrmlajúca žena sa ohla a rolovala si sukne až nad kolená.

   Pošmátrala v jednej zaprášenej pančuche, potom v druhej prepotenej, aspoň dúfal, že je to od potu a nie...  

  Až odkiaľsi spod členka vytiahla iný zvitok.

  Pridržiavajúc si sukne v neprimeranej výške, neostýchala sa a vytrčila na mnícha, okrem oného, aj kus dokumentu.

  Ten sťažka už dýchajúc, cítiac rany pri tak dlhom státí a čakaní, opatrne, trasúcou rukou sa načiahol za  ním. Už – už otváral riadne zapečatené písmo.

  - Hop, ani to neni ono. To je pre pána Rumpla, od jeho kumpána. To mám ešte kus cesty pred sebou. – posťažovala sa sama sebe.

  Prekvapenému opátovi len zaklipkali oči a kým sa stihol spamätať, list zmizol a žena mu popod nos natŕčala iný, vytiahnutý bohviekde spod pazušia.

  - Nebodaj, môžem skúsiť? - opýtal sa už s dávkou irónie opát.

  - Nie! - zbľačala zas sedliačka. – Nevidíte, že tam neni vaše meno?! Aké je vlastne vaše meno? Skúsim podľa menného zoznamu, vecný nejak zlyhal. – natrčila žena k nemu ucho.

  Muž sa zhlboka nadýchol, potom oľutoval, lebo rany sakramentsky zaboleli. Ale meno vyslovil s patričnou pýchou. Aj tak nad ním baba len kývla rukou.

  - ...toto je pre kráľa, osobne do rúk, už vidím, jak ma tam k nemu pustia... totok pre jeho protivníka Gosťa, tam ma pustia, ale nevypustia, to miesto vypustím ja... toto pre... prečo nosím ešte, keď dotyčný adresát zomrel pred rokmi?... Ajjajáj...ťažká služba.  – šomrala žena a prehľadávala záhyby, prehadzovala listiny z miesta na miesto.

  Na svojom tele našla toľko miest a na tých miestach toľko listín. Hádam aj zo päť!  Podala a zobrala mu ešte zopár rukopisov, kým ho požiadala, šmátrajúc rukami kdesi na zadku.

  - Otočte sa! -

  Opát poslúchol, zvrtol sa a pokojne založil ruky na pupku, s úľubou sledujúc pátra pred sebou, ako sa krvopotne morduje so siahovicami. Nech si ženská hľadá koľko jej chutí. Rád počká. Keď musí...veď musí.

  - Už? -

  - Dočkajte! -

  - Už?! -

  - Jasné! -

  Otočil sa, skoro nosom narazil na tučnú rúrku zožltnutého pergamenu. Zápach, čo z nej razil, ho pošimral v nose a zhrozene sa odtiahol. 

  - To má byť...on? Ten list od veľaváženej milostivej  Triberty Loničovej?! – s nevôľou hľadel na prapodivne vyzerajúci i páchnuci zámotok s nádejou, že si to sedliačka zas rozmyslí. 

  Nerozmyslela. 

  - Hej! -   

  Gavril vraštil už celú tvár. Zlaté lesom voňajúce polená! 

  - Ste si tým celkom istá? Explorátum habére? -   

  - Ja viem vždy dobre, kde čo dám! Nerobím to prvý ani posledný raz! – zamrmlala nahlas. – Na!- strčila mu netrpezlivo zdrap listiny medzi zúfalo zopäté ruky.

  Opát ho neveľmi nadšene chytil končekmi prstov a roztvoril, no zhyby rozmočeného pergamenu odpadli na zem a prekvapenému Gavrilovi ostal v rukách len malý štvorček jasnočervenej farby. Pedantne opracovaný, jemný, len čo je pravda, kúsok teľacej kožky.

  - Mám jej...z tohto tu...urobiť rukavičky? - pokúsil sa opát o žart.

  - Čo to robíte?! Veď to nie je pre vás?! Akým právom porušujete listové tajomstvo?! Otvárate cudziu poštu?! Há?! - pustila sa do neho ženská. - Tá vzorka je vzácna...kde je z nej obal?! Zničili ste ho?! Ako ju teraz znovu uskladním v...v tej, onej...fľaške? S vami je teda práce, chlape! Otočte sa! –

  Opát mal sto chutí sa otočiť a aj dvesto ďalších odkráčať preč, ale zostal. Brat Grgoň ešte neodnosil ani tretinu voza.

  - Á, už to mám! – pleskla sa sedliačka po čele.

  Opát sa pomaličky natáčal, odkiaľ zas čo vydoluje.

   - Milostivá pani mi nedala žiadne písmo, len ma požiadala, aby som vám odkázala, že sa porúča. -

  Príjemca nechápavo dvihol obočie a čakal, že odkaz predsa len bude mať nejaké to pokračovanie. Sedliačka vskutku na chvíľu tuho rozmýšľala, až zadržala dych a vzápätí sa rýchlo rozrečnila.

  - ...že pokračuje ďalej v ceste, lebo zistila, že Gaston Lonič nie je mŕtvy, ako sa jej ktosi pokúsil natlačiť do hlavy ...a  že ho videli nie celkom kompletného kdesi v podhradí Il Pergo, či Il Parge, alebo Il Perkelt ...lebo tam narobil vraj aj nejaký rozruch v akejsi chatrči aj pred ňou...a že keď ho hľadala už aj v samotnom pekle, to aj pomenovala tuším Fortréz, jednoznačne...  tak vraj môže ísť aj do Il Perka, hoci vie, že nevie, akého privítania sa jej tam dostane... lebo okolo oného Rumpelstiltskinovského... všímate si aké ťažké slovo som si zapamätala?... teda okolo toho, viac ho nepoviem, ešte by sa mi jazyk zaplietol... toho sídla vraj už šla, keď šla a šla a šla... na kráľovský hrad vraj šla... na hrad sa vraj inakiaľ ani ísť nedá a ona už bola aj na hrade... a mňa tam nepustia, hoc mám aj písmo pre kráľa od mníšok zo Srevreny ...a že za každú cenu musí nájsť Gastona Loniča, ale ja neviem načo, lebo sa rozrevala, potom aj rozplakala a nič som jej nerozumela. Lenže to je irelevantné, lebo pri hľadaní už blúdila aj podzemnými kanálmi a hrabala sa v rozvalinách kláštora, aj akejsi lesnej chatrče a teraz musí ísť ďalej, stopa – nestopa, lebo ten senilný blázon Gavril jej sotva poradí... –

  - Ako prosím?! –

  - Nebudem nič opakovať! Máte si robiť poznámky! Budú to rovné dva groše ako poštovné, balné nepočítam a za dobierku tiež platiť nemusíte. –

  Opát sklapol a nevdojak si spomenul na svojich čiperných spolubratov, akú záslužnú činnosť, prepisujúc literárne pamiatky,  to robia. Po tejto správe nezostalo ani pamiatky.

  - A ...čo som to chcela vlastne povedať? Ukázať? Doručiť...– škrabala si žena po čele.

  - Mám vám to zopakovať?! Vy si nerobíte poznámky? –

  - Ale prd robím. – vytrčila sedliačka ukazovák do neba a rukou opäť šmátrala okolo pŕs, vykasávala sukne, zrolovávala pančuchy...

  Opát si vzdychol.

  - Ahá, ešte takto. Nájsť ho musí, lebo je to pre ňu a jej deti životne dôležité! Ech, koťuha, už ťa mám! - zovrela žena čosi, čo vytiahla zo záhrenia medzi palec a ukazovák, dôkladne pripučila, špúliac pri tom pery, ako pri chlípaní horúcej polievky. Zasvinené prsty dôkladne oblizla, otrela do košele.

  Usmiata a nadmieru spokojná uklonila sa pred opátom, zdvihla zo zeme zopár balíkov, nošu aj dva plne naložené košíky, chvíľu ešte postála pred dôstojným pánom, či sa predsa len nerozhodne ju odmeniť aj inak ako Pánboh zaplať! Nerozhodol. 

  Podráždene dupla nohou, až ju prehlo a rozbehla sa dolu dolinou.

Domiceli, Fra Vargelico