OUAT
Pešiaci medzi prstami
54. kapitola
Opát Gavril VIII
Takmer usmiaty opát sa s povznášajúcim
pocitom zadosťučinenia zatvoril vo svojej neskromnej cele a pyšný na vlastnú
prefíkanosť, ktorou vyštval komediantov z opátstva, netušiac síce, kde je
im teraz koniec, a ani ho to netrápilo, oprel sa o stôl z tmavého dreva plný štósov nikdy
nečítaných múdrych kníh.
Príčinou jeho nadmieru dobrej nálady bol i ďalší pergamen
od pátra Metodeja, ktorý bez toho, aby prelomil pečať, hodil do sekretára na
ostatné nudné a nezrozumiteľné písomnosti. Škoda čítať. Iste len o pokračovaní
procesu s bosorkou. Na krváky nemal dnes chuť. Ale žalúdok by na niečo
výživné, mäsité možno mal...
Opát ješitne sebecky žasol sám nad
sebou, ako zrazu dokáže šmahom ruky riešiť všetky problémy v okolí, len
morová epidémia mu trošku vzdorovala, zlodeji, lapkovia a výpalníci unikali
a neúroda sýpky vyzametávala, ale to chce len čas.
Netrápiac sa nad tým, nehľadajúc
ho, zasníval sa, ako by bol iste schopný i celú krajinu riadiť, sťaby šedá
eminencia, ale on by bol jednoznačne hnedá. Habit nepustí. Ani fľaky zvnútra. Trochu mu zakalila myšlienky
spomienka na prehánky nedávno a to, že za tajnými dverami, vstavanými
medzi dva vysoké regále kníh ozval sa zrazu tichý šramot.
- Čo tu robíš, dcérka moja?! – uvítal
šeptom Gavril svoje nežné tajomstvo. – Prečo nie si so sestrou Agátou vo veži?!
Veď som ti prísne zakázal vychádzať odtiaľ. Čo keby ťa...-
- Ctihodný... otče ja...- Tomika na
okamih sklopila svoje strachom a naliehavosťou plné oči a celé telo
pochytila jej triaška.
- Poklad môj, vieš, čo všetko obaja
riskujeme. Tvoj bezhlavý útek minule, a ostatne, aj tie predtým skomplikovali nám
situáciu... Ešte šťastie, že ťa on, náš úhlavný nepriateľ, neobjavil, že si duchaprítomne unikla a ešte,
no, nemôžem povedať že zodpovedne a obozretne, vrátila si sa pekne domov. –
vyvrátil opát tvár k stropu a premýšľal, či nezačať nejakú tú
modlitbu.
Dívala sa na neho placho, vedomá si
svojho nie celkom pravdivého príbehu. Utiekla späť do Temného hradu zaslepená
láskou. Tou najčistejšou z čistých ingrediencií. Zahodila za hlavu vlastné
bezpečie, povesť svoju i rodiny a šla. Dobrovoľne sa chcela vrátiť do
útrob pevnosti, kde ju predtým väznili ako rukojemníka a kde... Zamilovala
sa. Tak veľmi sa zaľúbila do svojho väzniteľa, že bola ochotná a schopná strhnúť
na svoju stranu celú tlupu komediantov vo vidine veľkého zárobku, len aby ho
opäť videla. Jej srdce patrilo Rumpelstiltskinovi. Jemu jedinému. Iba ho
vidieť, iba počuť zas jeho hlas...
- ...i keď teraz, v tejto motanici,
ktorú nám tu spôsobuje rod Rumpelstiltskinovcov je to...- prerušovali jej
myšlienky otcove vyčítavé slová.
A čo mala robiť?! Po bezhlavom
úteku, kedy nezvládla nápor citov konfrontovaný s jeho bezcitnou rečou po
náhodnom stretnutí, keď ju medzi komediantami objavil, sa vrátila späť do Temného hradu a opäť primäla
úbohých kočovníkov, aby naložili chorých a zbedačených a odviezli ich
do bezpečia kláštora. Otcovho kláštora. On
sa to dozvie! On jej bude vďačný. On ju za to bude milovať. On medzi nimi ale
nebol...
- Otče, ja... – chcela sa
vyspovedať.
- ...vidíš sama, sestra Agáta je tu už celé
roky, pomáha nášmu kláštoru preklenúť sa cez každodenné ťažkosti spôsobené
celibátom, bo taká bola vôľa Božia a nikto z bratov o nej krivého
slova nepovie, lebo vie, kde je jej miesto, nikdy sa nevystavuje ani
nevystatuje... – zase strácal niť prehovoru opát, ktorému na um prichádzali
obrázky oných ťažkostí, aké on sám, k žiaľu svojmu, už dávno, pradávno
nemal.
- Ja... musím vám niečo dôležité
povedať, otče... musím... je to veľmi dôležité... – jej biely prízrak sa mu zrútil
k nohám.
Tichúčko, nehlučne, ako odlietajú
vtáky.
- Čo sa to tu deje?! Tomika, poklad
môj krehký, jediný... – naberal Gavril nehybné dievča do náručia a preniesol
ho vedľa, na svoju mäkkú, kačacím páperím vystlanú posteľ.
Rýchlo sa vrátil k regálom kníh
a opatrne zatvoril tajné dvere. Zbrklo sa hrabal v zásuvke svojho
stola, aby odtiaľ vzápätí vytiahol malú fľaštičku s vonnou esenciou.
- Čo sa ti to stalo, dieťa moje?!
Veď ja som ti chcel len to najlepšie, len ja viem, čo je pre spásu našich
duší...Tomika, dieťatko...-
Vytiahol zátku a priložil fľaštičku
s prenikavou voňavkou k nosu bledej dievčiny. Vo svojej vyjavenosti a roztrasenosti
jej nešikovne nalial pár kvapiek tekutého olejčeka i do nosa, no
Tomika ani brvou nepohla. Ležala ďalej bez života, natiahnutá pomedzi pokrčené
naduté prikrývky a svojou hrozivou nehybnosťou rúbala stromy
rozvahy v duši svojho otca. Jeden za druhým, čoraz rýchlejšie.
- Bože, Bože dobrotivý, prosím,
pomôž svojmu služobníkovi...- pošepky prosil a trel bezvládne, chladnúce i modrajúce
miestami už údy mladého dievčaťa. – Som...som ochotný sa upísať i diablovi,
ak mi ju niekto prebudí k životu...-
- Diablovi nemusíte, otče, stačí
mne! – ozvalo sa z vedľajšej miestnosti.
Tajné dvere neboli zas až také
tajné... Ich tajomstvo – tajomstvom.
- To ty!...ty načičhodník!
...bezbožník! ...s tebou sem prišla pliaga, tvoja ruka... ja som tušil, že to
bude najskôr mor... aj keď som dúfal ...ja som dúfal, že nie... – habkal starec bezradne prelietavajúc z dcéry na syna a porovnávajúc škvrny na ich telách.
Gaston s horúčkou odrážajúcou
sa mu v očiach, podčiarkovanou vráskami neznesiteľnej bolesti nepočúval
opátove plané výhovorky. Poznal ho pridobre. Bol schopný vlastnú vinu hodiť
vždy na niekoho iného. So všetko špinou.
- Pre koho ju chcete zachraňovať? Pre
svoje smilné chúťky?! – mocne, čo mu to slabosť tela len dovoľovala, zatriasol Gaston
plecom starca a pokúšal sa ho odrthnúť od tielka bezvládnej dievčinky,
ktorú sa snažil urputne prebrať k životu.
Nešťastne pozrel na jej vyblednutú,
fľakmi z voňavky potriesnenú tváričku a sťažka preglgol.
- Čo ste jej to spravili?! Nestačí,
že Agáta tu hnije už toľko rokov, v stoke chlípnosti... ešte aj ju?! Ako
ste to mohli dopustiť?!... ste predsa jej otec... dôverovala vám, verila...
naivné poblúznené dievčatko... Ešteže som prišiel včas! Dlho som si vyčítal, že
som ju dostatočne nechránil... sestričku moju... že moje vlastné problémy,
životné skúšky a povinnosti boli vždy dôležitejšie a ona...
úbožiatko... – láskavo sa zohol k nehybnej postave v bielom.
„Nesmú jej ublížiť! Teraz ju už
ochráni! Zabije každého! Každého, aj keby šlo o vlastného otca! Už ju
neopustí!“ zastrájal sa.
- Čo tu vlastne chceš?! – zasipel práve
prebudený opát na syna.
- Len toto jedno! Veď vy viete...-
precedil skrz zuby Gaston.
- Nedám! –
- Ak nedáte, sám si vezmem! –
- A čo Berta, tvoja žena, na
ňu nemyslíš?! – zadrel ľstivý opát.
„Triberta Loničová! Berta... kde je
Berta?!“ Gastonovi sa zrazu v mysli vynorila jej usmiata hebká tvárička. „...Si
nula!“ vmietla mu obživnutá predstava do tváre. „Obyčajný pešiak na tejto
šachovnici...“ pokračovala presne pomenúvajúc jeho súčasné postavenie i položenie.
I posadenie. Gastom klesol na pelesť postele k sestre.
-Nie! – vydral sa mu z hrdla zúfalý
výkrik.
A spoznal silu otcovej paže.
Pomaly vracal nachýlenú hlavu a hrdo dvihol bradu k otcovej nahnevanej
tvári, len slová vyberal miernejšie, obozretnejšie.
- Nie, otec, nikdy na vás
nezdvihnem ruku. Nie, nie z lásky a úcty k vám. Nie z povinnosti
syna voči otcovi...- Gaston sa v horúčke, čo mu už zakaľovala pohľad
uškrnul. – Viete vy prečo?! Konečne vám to poviem! Lebo vás potrebujem! Vás i vašu
moc! Vaše prekliate postavenie, aj vaše peniaze! ...a koniec –koncov i to,
že sa tu teraz môžem pohodlne skryť. Potrebujem to totiž...- pohliadol na svoju
rozmokvanú trasúcu sa ruku. – Potrebujem aspoň na týždeň, na čas...
potom...potom...potom...- zaťal zuby, lebo päsť nevládal.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára