OUAT - Pešiaci medzi prstami... 32.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

32. kapitola

Sestry a bratia

    Zúbožená žena, naoko nič nevnímajúca, upadnutá v melanchólii, pozorovala posledné slnečné záblesky, ktoré skúpo, ale drzo strkali prsty cez úzke špáry obitého okna do jej cely. Oblá tvár blčala v horúčke, v riedkych vlasoch perlil sa mútny pot. Popraskané pery s kútikmi zvesenými dolu bradou chveli sa vzlykaním, ktoré nedokázala zastaviť. Ešte stále sa nevedela spamätať z doteraz prežitých hrôz.

   „Čo sa to deje ? Prečo sa tie dočasu malátne trosky ľudí, tie nevšímavé, pasívne, čierne havrany mníšok zrazu zmenili na nič nešetriace tornáda pomsty?! Prečo zaútočili, akoby všetkou svojou rokmi hromadenou nenávisťou? Prečo práve mne pripravili toto divadlo pekelných hrôz na zemi?! Tak nečakane, zákerne... tak... Prečo ja... ááá?!“

   Žena zhlboka dýchala, kývala sa spredu – dozadu, do útrob jej padali otázky a pálili otázniky napustené bezmocnosťou, zadrapujúce sa jej po vnútornostiach, búšiace na srdce až bolelo. Bolelo tak neznesiteľne, stláčané, vymačkávané sťa posledné prežreté zvyšky potravy z kravských žalúdkov, aby z čriev mohli byť vyrobené výplne chudobných okien, len čo sa zbavia...

  „Zbavia! Prečo sa ma  chcú zbaviť? Prečo práve takto? To bolí...bolííí!“ Zo začervenaných očí vyhŕkli slzy, keď skľavená ruka, dovtedy pokorne, ako mŕtve zvieratko ležiaca v lone,  mykavým pohybom tela dopadla na dlážku.

    Jej hrôzyplný výkrik vyšplechol do tmy cely, za celu... do širokého okolia.

  Vystrašil premrznutých mlčiacich mníchov s rukami obradne skrytými v rukávoch, čo práve prechádzali kamennou  chodbou. Vpustili ich len pred chvíľkou. Nik neprichádzal otvoriť. Dlho búchali na dvere. Starší z nich úplne zabratý do svojich myšlienok sotva badateľne pohyboval perami, pripravujúc si preslov pre matku predstavenú, kým mladší, krásny muž, ktorému ani neforemná sutana sotva dočahujúca po členky, neubrala mužnému vzhľadu, s vráskou medzi zachmúreným obočím s očami prižmúrenými akýmsi vnútorným bojom, pýtal sa sám seba, ako sa vzal v tejto Bohom zabudnutej kamennej ruine, plnej nervy drásajúcich zvukov.

  Ako ten pred chvíľou.

    Prvé, čo zaregistrovali už pri vchode do kláštora, bol puch spáleného mäsa. Ani jeden z nich netušili nič o strašnom predstavení, ktoré sa tu odohralo prednedávnom. Starší sa potešene zachichotal pri predstave, ako nejaká, kvôli smradu zaiste nešikovná, žena v habite ohňom opaľuje prasa na kláštornom nádvorí. Askéza za kláštornými múrmi sa už zrejme v časoch, hoci pomyselného, ale mieru, nenosila. A ako dobre. Ako dobre.

  Ale teraz boli vnútri. Pach mäsa sa miešal s nepríjemnými pachmi výkalov a potuchliny či vše objímajúcej plesne a s prachom. Metodej sa rozhliadol koľko mu tma dovolila, zvesil zo steny takmer vyhasnutú fakľu a natrčil ju pred seba. Chabé hrdzavé svetlo oblizlo čiernu podlahu, oprelo sa do pavučinových stien, odrazilo od malého svietnika v kúte a vrátilo sa späť k dvom mníchom, pokojne zložiac ruky zhmotnené v nič nehovoriacich zábleskoch.

    - Myslíte si, že sme sem vošli správne, brat Petar ?! - neisto sa okolo seba rozhliadal starší mních,  nechajúc sa viesť akousi vrodenou intuíciou mladého spoločníka, ktorou bol už známy a o ktorej práve v tomto okamžiku začal pochybovať.

  Mladý novic bez slova pristúpil k najbližším dverám a s námahou, ale s vervou uvoľňoval masívnu závoru tesne založenú v kovových slučkách, akoby bola s nimi zrastená. Dvere sa so škripotom pomaly roztvorili.

    Fiktívne prasa sa vzápätí zmenilo na ubolenú, takmer mŕtvu ženu. Kôpku ženy. Skôr dieťaťa ako ženy. Schúlená, celá doráňaná, zamazaná akýmsi smradľavým svinstvom pripomínajúcim puch starých mŕtvol, či lepšie priam zdochlín, takmer nahá, ticho postonávajúca, primkýnala sa k dlážke, akoby chcela s ňou splynúť a rozliať sa na kolomaž.

    Obaja mnísi k nej priskočili v snahe pomôcť telu úbožiačky získať zas ľudské tvary. Jej dych bol zrazu rýchly a miešal sa s tlkotom srdca mladého mnícha.

    - Nie... nieééé... prosím, ...nie! Už mi neubližujte, - zašemotila Belle a zdravou rukou mľandravo plácajúc kdesi do prázdna, sťa v obrane, z posledných síl protestovala sama nevediac proti čomu.

  Novic sa roztriasol na celom tele a razom zvlhčený zrak uprel kdesi hore, kde predpokladal sídlo Všemohúceho a potom silno zatvoril oči. Z ľavého kútika pohla sa dolu tvárou bojazlivá slza.

    - Čože ste taký precitlivený, brate?! – osopil sa na Petara starší mních, podoprel ženu,  nakloniac ju viac na seba a posunkom prikázal spoločníkovi priniesť bližšie fakľu, čo zabodol pri dverách.

  Muž, vstávajúc z pokľaku ešte jemne prikryl obnažené predlaktie kusom látky, čo bývala košeľou. Dievča zastonalo.

    - Pohnite sa, kým nevyhasne! – kývol Metodej bradou, pozrúc tak na dymiacu fakľu ako na dievča v náručí. Patrilo to obom.

    Novic vzal takmer spopolnenú pochodeň a poslednou iskierkou, ktorá snáď vyslyšala jeho zbožné želanie stihol zapáliť zhrdzavený svietnik z chodby.

    - Nie, ...už nie... pre zmilovanie Božie... – vzdychla Belle, len čo sa z tmy opäť vynorilo jej znivočené telo bezvládne zložené v mníchovom náručí. – Dóóósť! – vydral sa jej zrazu z hrdla neľudský zvuk a skôr ako sa stihol Metodej spamätať, neuveriteľnou silou schmatla ho za odrastené vlasy na temene  a zvrátila mu celú hlavu dozadu.

  Ale zovretie rýchlo povolilo, vyšumeli posledné zvyšky síl mladého tela a žena upadla do bezvedomia. Jej telo oťaželo a zviezlo sa po pátrovej sutane späť na vlhkú zem skôr, ako ho stihol zachytiť a ochrániť pred nárazom.  Dopadlo ticho, nehlučne, ako pierko z postreleného vtáčaťa.

    Mnísi len bezradne stáli a pozerali naň, akosi neuvedomele, a predsa previnilo cúvajúc späť k dverám.

    Do chodby vleteli matka Tartaruga Rowena s rukami na kríži, s Perpetuou zakvačenou jej takmer o päty a za nimi zopár zvedavých siluet mníšok. Všetky také zamračené, srdité, neľútostné, odhodlané ničiť, až sa mladý mních nesúci svietnik vypäl, vytrčil ho pred seba ako zbraň, či skôr štít a nevedomky zastrel svojím telom omdleté dievča. Chcel sa zaprieť o kľučku ale na starých dverách do cely nič také už nebolo. Nechtami zaškrabkal po dreve a s dovysoka zdvihnutou hrdou hlavou iba bezmocne zovrel päsť. To už stál oproti zavalitej predstavenej.

    - Bratia, - vyriekla napokon, keď lapla dych, - prekvapilo nás, že ste práve sem vkĺzli bez nášho sprievodu...akoby s nekalými úmyslami. – spustila sprudka.

    - Žvolala ich šviňa prašivá, by ich žo šveta škántrila, bež pomoči vašich švatených kricifixfagotov... teda len tých oných krucif...teda ruženčov... - spomaľovala horlivý názor Tera zo spadnutého cvikra starej Perpetui ihneď pochopiac, že zas prestrelila.

    Petar mierne posunul bradu nižšie a prižmúril oči, aby lepšie rozoznal črty čiernych prízrakov, čo tam stáli ako schátrané skanzeny, a z ktorých bolo priam rukolapne cítiť prskanie nenávisti, zlosti a ...strachu. Áno, mladík to vycítil i keď všetky obavy mníšky skrývali za svojimi rozhorčenými zlostnými tvárami. On dokázal preniknúť za záves ľudskej pretvárky a teraz videl, že sa mníšky boja. Boja sa, ako nikdy predtým. Akoby sa pred nimi zrazu otvorila celé roky zakrývaná priepasť, na kraji ktorej sa nevedno prečo  ocitli. Stáli tam, triasli sa strachom, celé ich vnútro bolo presýtené najdesivejšími obavami. On to cítil. A zrazu striaslo i jeho. Ani sa nesnažil nahovárať si, že to bolo od chladného prievanu, čo sem uštipačne zízal spoza čepcov mníšok. Dostal strach. Bál sa ich strachu. Znova ho striaslo. Naskočila mu husia koža.

    - Nieééé!... Už nieééé... ! – zobudil stŕpnuté postavy zdesený výkrik.

    Z mníšok opadla letargia a rozšveholili sa modlitbami. Chrčiaci šum sa rozťahoval po chodbách, strkal do všetkých škár svoju jedovatú prísnosť.

    Páter Petar už iba mlčky sledoval, ako ho mocná Tartarugina ruka vysotila von, ako jeho spoločník zhypnotizovaný jediným pohybom tej istej ruky bleskovo zabuchol a zaklapol závoru dvier, za ktorými zostalo väznené znetvorené dievča, nevinné a pritom tak strach naháňajúce.

    Kovová závora zacvakla, hrdzavé pánty nadskočili a prestrašený šum modlitieb sa strácal v diaľke spolu so svetielkom Petarovho svietnika vytrčeného vpred, zakvačeného spolu s nositeľom medzi bezmenné mníšky.

Domiceli, Fra Vargelico