OUAT
Pešiaci medzi prstami
70. kapitola
Tajomstvá
Zahalený rúškom prítmia dávno
spiacej kamennej stavby kráčal Gostigrad predsa len ostražito chodbou, aby sa
včas mohol ukryť, keby do nej vstúpila niektorá z mníšok. Odev síce splašil na oklamanie nepriateľa, ale ani len netušil,
k akému to rádu bratov akože patrí a ako by sa mal v prípade stretu
zachovať.
Navyše teraz boli jeho nohy spútané
litrami vína, čo sa už tlačilo aj do hlavy a mechúra a rozum, síce už obmývaný, ale o to
viac povzbudzovaný, premýšľal len nad pomstou.
Nikdy neodpustil bratovi, že vydal
svoju jedinú dcéru za kráľa susedného, do tých čias úhlavného nepriateľa. Zmaril
mu tým úplne všetky nádeje na trón. Trón mal patriť jemu! Mužskému potomkovi
rodu Krušovadov! Nie podhodiť ho ako hnilú kosť plnú len neduživých malých húseníc
ženského pohlavia tomu... tomu... Ani mu na meno prísť nemohol.
Už-už to tak vyzeralo, že
nesplodenie mužského potomka ani Gregorom II. a Ionesou ešte môže mu
prinavrátiť nádej získať trón legálnou cestou, zvlášť, keď starý Krušovad - otec
bol mŕtvy a vytúženého vnuka sa ani nedožil, ale... vždy tu bolo nejaké to
ale!
Hľadal cestu. Záchytný bod. Pevný
stĺp, o ktorý by sa mohol oprieť a radšej vyvrátiť, čo ho už omínalo. A popritom
hľadal slabé miesto Gregora II., na ktoré by mohol zaútočiť.
Chodbou zašpľachotalo. Gostigrad si
ledva stihol utrieť ústa. V rýchlosti sa zvrtol, odrazil od akýchsi
verají, tie ho prijali a poskytli i hrubý záves, v ktorom sa stratil
a mohol dokončiť svoju očistu.
Zhora, iste z obytných priestorov,
totiž zostupovala postava a ťažko dýchala. Vzdychala. Čosi si mrmlala
popod nos.
- Matka predstavená, všetko sa mi
vymklo z rúk! – bedákala stará žena tesne pri ňom a potom kúsok
vedľa.
Nemal kam ujsť. Musel teda zostať. Zacítil pach dymu horiacich sviečok a cinknutie svietnika asi o kamennú
parapetu. Vo svetle pravdy už vykročiť nemohol vôbec. Pritajil sa viac k stene,
modliac sa, aby mu záves poskytol dostatočnú ochranu.
- No, kto by to bol kedy
povedal?! No, kto...?! Neuveriteľné, že aj na takú... – vydýchla rozčarovanie
starena kyvkajúc nechápavo hlavou do bokov.
- Ale, drahá sestra! Tiež je to len
stvora Božia, dieťa Božie... nechajte aj duchom chudobných ku mne prísť...-
plietla slová z Písma so svojimi vlastnými filozofiami iná žena,
rozprávajúca trochu tichšie a ťažko a veľa. - Všetci, čo chcete svoje duše
krásnymi uzrieť, a všetci po radosti túžiaci, túžiaci temno hriechu navždy
zapudiť i sveta tohto hniloby sa pozbaviť i rajský život pre seba zas objaviť i
horiacemu ohňu navždy uniknúť, počujte, čo vám vlastný rozum hovorí, ...a ten
môj rozum hovorí, že aj keď jej Pán hlavu podľa svojho obrazu zrovna nespravil,
iste tu má aj ona, naša Viorela svoje miesto a iste i s ňou má
náš Pán svoje plány. – zatľapkala suchými ústami žena v nádeji, že jej
druhá podá čosi piť. V márnej nádeji.
- Ale, že akurát ona musela otehotnieť?!
Boh tam hore musí mať dobrý bordel! – nevyberala slová na odpoveď Perpetua,
ktorej stále nešlo toto do malej ustarostenej hlavy.
- Či neprichádza dážď od Boha na
všetkých rovnako? A či slnko nesvieti takisto na všetkých? Či rovnako nedýchame
na vzduchu všetci? To sa vy nehanbíte, sestra...?! - zvýšila hlas surovosťou slovnej zásoby
svojej podriadenej zhrozená Tartarugha Rowena a v rovnakom duchu aj
pokračovala. - Povedzte mi, či robíte Boha bezmocným, že to nemôže dať, alebo
závistlivým, že to nechce? Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Lebo
zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi. Sami doňho nevchádzate, a tým, čo
chceli vojsť, nedovolíte! Ej veru...- nabrala ešte, čo to vzduchu do perinou
prikvačených pŕs. - Beda vám, zákonníci,
lebo ste vzali kľúč poznania a sami ste dnu nevošli, a tým, čo chceli vojsť,
ste zabránili. – uzavrela vyčerpaná.
- Ale šak dobre, dobre... vzali - nevzali. Ja som ten „kľúč“ aj mala, aj ho
pokorne odovzdala, keď som do rádu vstúpila, askéze a celibátu sa upísala,
ale tamtá?! Hoviadko Božie?! Kto jej to mohol, kto? – zalamentovala Perpetua.
- Nuž, tá nám to veru nepovie... –
prisvedčila Tartarugha.
- Veď aj bezdušné nástroje, vydávajúce zvuky, či už je to píšťala a či
citara, keby nevydávali rozoznateľné zvuky, ako by sa vedelo, čo sa píska a čo
sa hudie? A keby trúba vydala neistý zvuk, kto by sa strojil do boja? Tak aj
ona, ak nevydáva jazykom zrozumiteľné slová, akože sa bude vedieť, čo hovorí?
Bude hovoriť do vetra. Veď je toľko rozličných rečí na svete a ani jedna z nich
nie je bez hlasu... Len to naše trdlo Viorela! Ak teda nepoznám význam hlasu,
budem cudzincom pre toho, čo hovorí, a ten, čo hovorí, bude mne cudzincom. Tak
aj vy, keďže horlíte za duchovné dary, hľaďte, aby ste nimi oplývali na
budovanie Cirkvi! – roznešťastnila sa sestra.
- Tak, tak, pravdu máte. Budujme
Cirkev. Aj hľa, vzíde nový cirkevník! – snažila sa ju povzbudiť matka predstavená,
aby jej zabránila v ďalších preslovoch, ktorými mala pocit, že sa ju pokúša
tromfnúť.
- Šak som ju aj preto nevyhnala...chudinu
prespanú! Ale toho otca by som veru hnala! –
- Hí, sestra, za to, že my
nepoznáme otca jej plodu... hovoríte ako dáky pohonič! Pán vie, on pozná. Čo
viac chceme?! Skromné buďme, to je naša povinnosť! –
Gostigrada za závesom omrzeli už
ženské handrkovačky, rozhodol sa dajako z komnaty predsa len vykĺznuť.
Priklincovala ho však ďalšia počutá veta.
- Akého otca? Há?!...veď naša nasprostastá
Viorela ani len netuší, že jej otcom je sám kráľ!-
Muž za tapisériou ustrnul. Z tváre
sa mu vytratila všetka farba, následne mu ju víno zas vymaľovalo ešte sýtejšie
a spodná pera klesla mu takmer ku krku. „Kráľ? Gregor II. má ľavobočka?! V dospelom
zrejme veku?!...“ Nemal čas ďalej rozvíjať počuté, dialóg medzi ženami totiž
pokračoval.
-
Nenarážala som na jej otca, ale na otca toho nevyliahnutého ešte
pangharta! –
- Sestra, poslednýkrát vás dôrazne
vyzývam, kontrolujte svoje prchké emócie! Inak sa nezdržím a... – a Tartarugha
Rowena si uvedomila, že nič, lebo je vydaná napospas pomŕtvičnej bezvládnosti.
Len v duchu sa musela zakaždým prežehnávať.
- Obaja by si zaslúžili virgas! A po
holej! A punktum a stojím si za slovom! – zabodla ruky do útlych
bokov sestra, sama sebe sa čudujúc, kde sa v nej každým dňom berie viac a viac
vzdoru a energie.
Rowena len vyvrátila oči, ale rozkokošená Perpetua v amoku ďalej
pokračovala v tom, čo ju roky rokúce ťažilo a nemohlo von. Tu, v tichu
a osamotenosti komnaty, v noci navyše, si trúfa.
- ...či je to len tak, vyhrať vojnu a nemyslieť na následky?! Tá
žena vôbec nemusela zomrieť! -
- Révena krušovadská mala ťažký pôrod...- doplnila druhá, akoby sa tiež
ponárala do rieky minulosti a ožívali v nej pazvuky tých čias.
- Ale nezomrela pri ňom! A ani ľudia už veru neveria tejto povedačke, čo
sa ktosi snažil rozšíriť v podhradí. Oj, veru nie! Prešli roky a stále
nezabúdajú! Vŕta im to v hlave. Každému s aspoň štipkou rozumu je
podozrivé, kde len tak, z ničoho nič, zmizla po smrti kráľa aj kráľovná s dieťaťom!...Tak
veru, tak... v hriechu porodila a v hriechu rodí aj dcéra!-
- Ešte dúfam nerodí?! –
- Veľa nechýba! Takých sedem splnov. –
- Času dosť...-
- Čas nič nezahojí, nič neodpustí...- rozvzlykala sa starena. – Hriech to
bol a hriech to je! Je prekliata! Celý ten rod je prekliaty! Naša úbohá
Viorela, prespanka túlavá... pyká za hriech matky svojím vlastným...- horekovala plačlivo
Perpetua, ruky rozpínajúc v okne, žalujúc sa rovno nebesiam.
- Sestra, sestra! Nože tichšie. Nevynášajte tajomstvá na svetlo Božie. Nechajte
ich spať. -
- Ste unavená?! – utrela si slzy mníška.
- Som. Veru som. Starali sme sa o našu rusovlasú princezničku s láskou
šestnásť rokov, tak prečo by sme ju mali zavrhovať práve teraz? Ako som
povedala, kto v nej počal nový život, to vie len Pán a hádam i Viorela,
no my sa to už sotva dozvieme. Tak nech nás to netrápi. Neomína. Teraz máme
predsa iné problémy. Minule sme o nich šemotili. Náš pergamen kráľovi ste
už odoslali? – načala žena z postele novú kapitolu.
- Ale hej, hej, čo furt rýpete?!
...práve pred chvíľou sa posol vydal na cestu. Ostáva nám len dúfať, že kráľ sa
zľutuje, spomenie si na naše zásluhy a učiní poriadky skôr, ako nás títo
neznajbohovia vyštvú z pevnosti. – potľapkala periny matke predstavenej a chystala
sa na odchod stará mníška.
- A ešte, ...takmer by som zabudla... – poošívala sa už skoro vo dverách, lebo
to, čo musí predstavenej povedať a vyjaviť skutočný stav veci, nebolo jej
dvakrát príjemné.
Jedna jóbovka stíha druhú...
- Konečne sme našli našu drahú Belle. – urobila dramatickú pauzu. - Ako
som predpokladala, bola v ich navrátivšej sa tlupe, zrejme aj s ňou cestovali po
krajine. Teraz sa vrátili a ona s nimi... Úbožiatko úbohé, keby ste
len videli, ako ju tí doriadili! Je ako štvaná zver! V handrách odetá,
smradľavá, zanekiepená. Zrejme tu, niet sa čo diviť, zavšivavela, bo ju
ostrihali. Aj ruku má skľavenú, možno ju mučili, veď viete, aká nepoddajná bola
a veru, veru, plniť si manželské povinnosti, to nie je len med... lízať...-
popustila uzdu fantázii Perpetua.
- Čo vy o tom vedieť môžete, sestra?! - zabrzdila ju predstavená v prehovore,
lebo sa jej nepáčilo, kam zas smeruje.
- ...asi im aj ujsť chcela, lebo na nádvorí ju spozorovali a koňa pripraveného
obďaleč videli... a keď nás zbadala, ako jej v ústrety bežíme... s otvorenou náručou a voláme jej meno... chúďatko naše, od šťastia zamdlela... Vykotila
sa tam na zem jak dlhá, tak chudá... ubitá, utýraná tými odľudmi... – zalomila rukami mníška.
- Musí sa veľa prespať, to uzdravuje. A potom jej dajte misku
vývaru. Ten ju posilní. A jednu môžete doniesť aj mne. -
- Vy by ste taktiež len jedli a jedli!
– vybuchla Perpetua a v momente si zahryzla do jazyka.
Rowena dobre vedela, že teraz sa hodnú chvíľu nezmôže na slovo, tak
nadviazala sama na seba.
- Jej koluje v žilách takisto vznešená krv! O nič menej
vznešenejšia ako tá Viorelina! A pre ňu vás hlava nebolí?! Takmer sme ju,
zrejme, zo sveta zniesli! Našou vinou sa dostala sem, do tejto pekelnej sluje.
Ani len nás nenapadlo prekontrolovať si prístupné indície... či je rod hodný
našej chovankyne! Verili sme pár zdrapom papiera a ktovie, či neboli aj
tie falošné, ako celá táto ich pevnosť! Ale Pán všetko vidí a to, čo nás postihlo, by mohol byť aj trest Boží! No to ste nepomysleli, drahá sestra? Há?! A toho vývaru mi prineste radšej
dve misky! – vychrlila takmer jedným dychom.
- Na pôvod Belle radšej zabudnúť. Nespomínať. – potichšie sa ozvala Perpetua.
Gostigrad ešte čakal a čakal.
Zvedavý bol, ale ženy sa už odmlčali.
Domiceli, Fra Vargelico
Ďakujem za možnosť využiť aj toto tu... :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára