OUAT - Pešiaci medzi prstami... 33.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

33. kapitola

Bratia a sestry

        - Haho, haho, ideš ho, ťaj... rušaj... ťahaj... ždochni! – bezzubá Tera, ktorá prevzala všetky povinnosti vykonávané stratenou Viorelou, vyháňala z kutice von štyri vycivené kozy, ktoré na nútenú prechádzku, po aj tak prázdnom nádvorí, nemali najmenšiu chuť. 

  Teraz chvíľu gánila na ich prázdne v malých krúžkoch naprázdno prežúvajúc sa mykajúce tlamy, preblesklo jej hlavou i to, že si z nej vlastne robia posmech a napodobňujú ju, čo jej len vlialo jedu do žíl. Vysúkala rukávy. Drevozemná konštrukcia chlieva, slúžiaca v dávnych časoch ako skladisko, sa otriasala v základoch, keď sa do nej stará záhradníčka zapierala, snažiac sa všemožne vytiahnuť spurné zvery von. Kozenky vyrtčili žltkavé rite s trasúcimi sa kýptikmi vypĺznutých chvostíkov, zapreli sa zadnými nohami naširoko od seba do smradľavého podkladu podlahy, sklonili hlavy, pohybom  pritakávali, ale nehli sa.

  - Šlak aby váš porantal! -

  Dlhý zástup mníšok šomrúcich bez prestania ako v tranze rôzne verzie dávno zabudnutých modlitieb pridalo na intenzite hlasitosti a vracalo sa chodbičkou hľadať inú cestu na nádvorie. Plesnivé múry vsiakli ich komótne figúry, vnútri ktorých sa dve siluety cudzích pátrov stratili ako priľahlé tiene.

    - Ná... protiva šmrallavá...žgegni! – tasla kozu na rozlúčku po chrbcine, až sa jej tenké nožičky podlomili Tera. 

  Poplácala ruku o ruku, privoňala k nim a radšej zatisla za chrbát. Ešte fľochla jedným okom po rohaniach verne napodobniac ich prihlúply výraz, odpľula si a vykročila za sestrami. Koza opatrne skúsiac stabilitu podlomených nôh, spravila zopár neistých krôčikov, oblizla pľuvanec a vrátila sa k družkám.

    Kŕdeľ rádových sestier sa presunul okolo kuchynského okna, otvoriac pred dvoma prekvapenými mníchmi úzku uličku vedúcu do ďalšej smutne tmavej chodby. Matka predstavená si podvihla sukne, pohliadnuc na mužov v závese, spustila ich nebadane trochu nižšie, naddýchla sa, no skôr než vydala prvú hlásku, ozval sa v okne zúfalý výkrik a mníška, ktorá z neho pred okamihom vyzrela sa bezvládne zrútila pod podobločnicu.

    Kým pár mníšok úplne automaticky priskočilo k omdletej súkmeňovkyni, akoby im podobné obrazy neboli bývali neznáme, ba dokonca úplne všedné, starší z pátrov sa nebadane stiahol do úzadia.

    Tohto sa obával. V tej chvíli ako uvidel  ležiace telo sestry  Kervery, zazdalo sa mu, že čas v blesku povyšíval cez jeho tvár celú výšivku do obrazov minulosti zhmotnených vrások. Sklonil hlavu. Tie časy, keď...

    „Ale bolo to dávno, tak dávno.“

    „Obzri sa späť!“

    „Dávno už spŕchol agátov kvet...“ hádalo sa s ním uštipačné svedomie.

    Čas strávený medzi múrmi fortrézskeho kláštora plynul šetrne a pomaly. A teraz aký to skok! Bujnenie, rast, mokvanie, prebúdzanie sa k... čomu vlastne... Sestra Kervera... Úsmev... Zvončeky... Stelesnený optimizmus... Agáty... Púpavy... Žihľava... Tvár zohyzdená drobnými jazvami v hlbokých vráskach.

    Na Metodeja náhle doľahla celá clivota a ťažoba ostarnutého tela.

    - Postupujte ďalej, postupujte...! – šepotom sa pobádali mníšky.

  Teraz už kráčali potichu a strácali sa jedna druhej pritiahnuté nemou silou svojich každodenných povinností. Dvere za nimi sa zatvárali ako okenice pred búrkou. Ticho pred búrkou. Teplo pred búrkou. Mĺkvota a napätie. Vlnenie vzduchu. Prvý blesk.

    - Brat Metodej, rady vás zase vidíme, – odmerane oslovila pátra matka predstavená, dôkladne vážiac každé slovo. Pátrovi sa zazdalo, že „zase“ obzvlášť.

    Áno, ani trochu nezabudla, ako sa márne tajne úfal mních, na rozruch, ktorý tu pred rokmi spôsobil. Všetko mala stále v živej pamäti. Neľútostivo sprítomnená minulosť. Súdny deň, či návrat k nevinnosti?

    - Poslali... práve vás... sme rady..., - pokračovala Tartarugha nevediac už, čo sú len myšlienky a čo vyslovené úvahy.

  Pokynula rukou k jedinému nábytku v miestnosti.

    Mnísi i Perpetua sa posadili na nízku lavicu. Sestry, už len zlomok z nich, zostali pokorne stáť. Zopäli ruky a pohrúžili sa  do seba. Matka predstavená uvedomujúc si svoju dôležitosť, stojac uprostred miestnosti, pyšná, nadýchla sa... A vydýchla.

    - V liste som vás, žiaľ, nemohla oboznámiť s prekérnou situáciou, ktorá zasiahla náš kláštor ako meč archanjela, - predstavená zastala v monológu akoby zneistela, či použila vhodné spojenie, ale správne odhadnúc nemožnosť vyriešiť teraz túto situáciu, rozhodla sa pokračovať menej kvetnato,  - Božia skúška či diablova nás to pokúša  ako zdvihnutý prst, ktorý...-

    Mnísi sa pozreli úkosom na seba, ruky mechanicky zložili na mohutné kríže pod hrubými plášťami, hlavu mierne nakloniac na ľavý bok až kus líca spočinulo v naskladanej kapucni, pokorne, so zbožným pohľadom do stropu čakali na ďalší, iste siahodlhý, preslov.

  Našťastie už matku predstavenú nenapadli žiadne konkrétne biblické obrazy, plejády svätých, či iných bytostí, ktoré mohli teoreticky zasiahnuť kláštor. Znova sa len zhlboka nadýchla a s výdychom odvalila zo seba neurčitú lavínu útržkovitých teórií a hypotéz oných pokušení a skúšok a kadečoho zo života kláštora, dediny i niekdajšej novicky Belle. Krupobitie básnických otázok a následných odpovedí, smršť spola nezrozumiteľných viet, ktorými chcela objasniť situáciu posledných hrozných dní.

  I chudera Perpetua ohromene vyvaľovala sliepňavé oči, prekvapená, čo sa to tu stalo a kde bola vtedy ona. Hoci všetkého bola priamym svedkom, z referátu svojej zbožňovanej predstavenej bola spočiatku na rozpakoch. Následne jej v ostarnutej hlavičke vynorila sa myšlienôčka ako kozí bobček maličká s jasným znením: „Toto sú trópy a figúry, milá Perpetua“. Stará mníška stiahla ramená viac k sebe, pokyvkala hlavou, zavrela viečka a nechala sa unášať prívalom slov, ktorému nemohla rozumieť, lebo to bol jazyk nadriadených, jazyk jej predstavenej, hlas Boží...

     Metodej s Petarom sa ani nepohli. Nepočúvali. Premýšľali nad tým, koho sa tu spýtať o čo vlastne ide. Pred zastretým zrakom defilovali im plejády čiernych mníšok ako postavičky z orloja, vľavo-vpravo, pomykať, preč, vľavo-vpravo, pomykať...

  Metodejovi len tá jedna jediná. Tam a naspäť. Vtedy a teraz. Kervera a Kervera.

    - ...vy nezaujatí nám, z vôle Božej, pomôžete vyšetriť spleť nejasností. Snáď potom ctený náš biskup, dá nám láskavé zvolenie a my budeme môcť vyhnať diabla z tela tej úbožiačky... z tejto Bohom zabudnutej krajiny.... – proklamovala matka neúnavne ďalej.

    - Matka predstavená, - napojila sa zrazu precitnutá Perpetua, sťažka sa postaviac po jej boku, priam zasnene na ňu hľadiac odspodu, - ...vám chce povedať, že to, čo sa tu deje, je... nie je... nie je... deje... je prinajmenšom záhadné. Pravda, matka predstavená, staré múry vydávajú prekliate svedectvá, ktoré vydávajú, teda našu Belle sme poslali vydať sa... teda vydala sa... na cestu sa vydala a tie múry... tu zostali... ale nie celé... nič z nich neodišlo, aby ste ma správne pochopili, aj naša matka predstavená vám môže toto dosvedčiť, ale tie múry vydávajú svedectvá, ktoré ožívajú a opantávajú naše duše dávno zabudnutými hriechmi... – skúšala všemožne pomôcť pri háklivom objasňovaní problému dobráčisko Perpetua.

    - Ako hentá! – predrala sa spomedzi mníšok zadychčaná Tera. – Bošorka pľuhavá ! –

    Tera vytrčila krivý kostnatý prst smerom k mníškam. Metodej a Petar boli zaskočení, ktorej z dvoch ctihodných sestier patril onen neviazaný kompliment, ale keď sa obe uhli, v okne sa zaškerila orúcaná náprotivná stena múru, za ktorým trpela Belle. Teraz už poznali aj jej meno. Tak nehodiace sa k skutkovej podstate, že až no!

    - To dievča je... - Metodej sa nechápavo zahľadel do horúčkovitých očí matky predstavenej.

    - Pfuj! – odpľula si Tera, až mníšky zvrátili zrak, nadvihla sukne k bokom, rozkročila sa a čakala, kým sa ctihodná Tartaruhga vyjadrí,  či náhodou nebude potrebovať na pomoc jej slovnú zásobu.

    - Príčinou nášho nešťastia...zdá sa, - vysvetlila rozhorčená predstavená Terinu spontánnosť a jediným pohľadom zahamovala jej jazykové chúťky.

    Metodej sa začal nervózne ošívať, nevediac zrazu, čo má povedať.

  Páter Petar sa narovnal, chvíľu len nehybne stál, svietnik zdvihnutý dohora, akoby ním chcel zatieniť všetko svetlo z malého okienka a mysľou bol pri dievčati v kláštornej kobke. Mlčky si plecom odhrnul plášť z hrude, vykročil a pristúpil si ho. Nespadol. Vystrel sa, silnejšie zovrel rozkymácaný svietnik a pristúpiac k oknu, zložil ho na chladivú kamennú parapetu. Svietnik zasyčal lahodou.

  Z puknutého dna na tvár matky Tartarughy vyprsklo zopár horúcich kvapiek.

    - Tak to je už vrchol! – rozhodila rukami matka predstavená a vystrašená Perpetua, netušiac čo sa stalo, ju ihneď v rozhadzovaní nasledovala.

    - Šte žmagorení ž cešty, mníšikovia, či kerého oného?! Neondejte ša tu, riešime štrašidelne dóležité veci, tak tu nešermujte tým švojím oným! – zastala sa svojsky Tartarughy stará záhradníčka.

  No stačil opäť pohľad mníšky, aby pochopila, že jej komentár je viac ako nežiadúci. Otrčila spupne bradu, vytiahla mäsitú spodnú peru skoro po nos a ani zamak nesklopiac oči, zrolovala sa hlučne na lavicu.

    Páter Petar hľadel zadumane von oknom, akoby sa ho posledné urážlivé slová vôbec netýkali. Matka predstavená naňho hodila nedôverčivý pohľad, no Metodej ju posunkom upokojil, tak len dodala.

    - Nepodali sme správu, drahí bratia, stále sa nádejame, že túto nepeknú záležitosť vyriešime aj bez oficiálneho zásahu inkvizície... chápete, ako to myslím... zatiaľ je to len a len medzi nami. Naša interná záležitosť a rady by sme boli, aby to tak aj ostalo. -

   Novic sa prudko otočil, pozorne načúval posledným slovám a čakal, čo bude Tartarugha hovoriť ďalej. Tá však už vyriekla všetko, čo mala na srdci a čakala na reakciu. Avšak nikto nemal chuť ozvať sa. A už vôbec nie fortrézski mnísi s galimatiášom v hlavách.

    - Šte ši jazyky odfaklili žubami? – ozvala sa miesto nich Tera sediaca jak na ihlách, od nervozity dlhšie ticho nevydržiac.

  No jej ďalší šťavnatý slovný arzenál mal tentokrát krátky dolet. Prišliapla ho matka predstavená, rýchlo sa rozlúčiac s hosťami, zaželajúc im pekný a úspešný  pobyt.

    - Stretneme sa hneď ráno, po omši svätej. – doznelo trochu povýšenecky od domácej panej.

    Skupinka ľudí odcupitala z miestnosti. Posledná stará záhradníčka tresla zúrivo dverami. Štvalo ju, že prišla o zaujímavé divadlo, ktorého sa cítila takmer hlavným aktérom a bola okolnosťami privčas prinútená zaľahnúť na svoje biedne lôžko, ktoré tak nenávidela. Nočný život minulosti ju mátaval a tma neprinášala na jej zošúverené viečka pokojný spánok úľavy.

   Bude dlho sedieť na posteli a chrapľavo omieľať necudné piesne. Ráno ju vypľuje zas oťapenú a o noc zúrivejšiu.

Domiceli, Fra Vargelico