OUAT
Pešiaci medzi prstami
46. kapitola
Kŕdeľ tiahne krajinou
Dole to cvrlikalo, hore húkalo
a medzi tým, členený živými drevenými stĺpmi, niesol sa falošný nápev
starej ženy.
- Ááách,... chŕrr...ptfuj! Chŕrr!...láska
stratená, ná-na-ná, na-na-ná...chŕŕŕ! -
Potom kašeľ.
Perepúť vyčerpaných mníšok
zbystrila sluch. Jej predok zastal a zadok bol po chvíli nútený urobiť to
isté a všetky uši jastrili po okolí. Dlhý rad čiernych siluet podobný
výprave odhodlaných čiernych mravcov sa už hodnú chvíľu tiahol pozdĺž rozľahlého
lesa.
- Sestry! – zahrmelo škrabľavo,
vysmädnuto z úst starej Perpetui. – Počujete aj vy ten hlas?- Pôjdeme za tým hlasom a možno nájdeme aj ústa,
ktoré ho vyludzujú a možno aj bohabojnú dušu, ktorej patria oné ústa. Sestru,
azda i brata nášho...- zamyslela sa nahlas Perpetua a započúvala sa
znova do pazvukov lesa. – A ak budeme mať mimoriadne šťastie a Pán
bude pri nás stáť, azda nájdeme aj nejaké to ľudské obydlie. – dokončila svoje
rozjímanie a kostnatým predlaktím si rozmazala kvapky potu po čele.
Utrmácané postavy sa znovu potácavo pohli.
Hlavy sklonené, uši sklopené. Na špinavé stuhnuté šije sa im lepila hrubo
opracovaná látka prepoteného vnútorného čepca, pritláčaná neúprosným zubatým
slnkom neskorej jesene, predierajúcim svoje všadeprítomné lúče medzi labyrint
žlto-červeného porastu.
Zranení ľudia šli so svojimi
krížmi, mĺkvo a neúprosne odlamovali kus po kuse ďalšie odrobinky cesty.
Cesty kdesi do neznáma. Ďaleko od stáročných koreňov, ktoré sa len ťažko
vyťahovali spod zeme bojac sa, že obnažené by sa nevyhli skaze. Každá sa toho
bála. A posledné vlásočnice korienkov ťahali ich chtiac-nechtiac, tak či
tak, znova a znova späť, k návratu do rodnej diery. Do diery
z ktorej vyšli, od ktorej utekajú. Za každým krokom nasledovalo nebadané,
tak niekoľkominútové pozastavenie sa a ohliadnutie sa späť. A zasa
krok niekam. Nikam.
Zranená noha v rozšmatlanej
dreváke sa tu i tu pokĺzla na slizkom kameni, tam zapadla do spola
zhnitých listov a výtrusov, hen sa
zabudla zakliesnená medzi spletité korene vydutých stromov, že sa neraz museli
pre ňu vracať a plačúcu, horko stenajúcu podopierať a s očami
rozrazenými kolmou vráskou utrpenia, prosiac Boha o novú silu
a trpezlivosť, popohnať zase dopredu, kde zostávalo voľné miesto. Veľa voľných miest. Ako sa deň zberal ku koncu, voľných
miest bolo viac a viac.
Kráčali už dlho. Neúprosná cesta
sa im smiala do skrytých tvárí, svojou bezuzdnou kľukatosťou. Nevyspytateľná
cesta.
Had sa zastavil. Dve malé
sliepňajúce očká vyrazili dopredu a neukojené znova sa stiahli do očných
jamiek vodkyne ľudskej reťaze. Perpetua ešte viac zhrbila svoje telo, ponoriac
sa do svojich myšlienok, až skončila zložená v machu na malom rúbanisku,
čo si vytvorila sama príroda, keď dovolila škodcom pažravo a nevyberavo sa
pustiť do jej dreveného nábytku..
Ohnivká reťaze pochopili.
To zas bude noc...
Čierne ticho nehostinného kraja sa
zvedavo prevaľovalo po strnulo, na chrbte ležiacich, sťaby mŕtvych mníškach,
iba kde-tu s dlaňami zlovestne natrčenými k nebu.
Pri veľkom strome s práchnivou,
napoly olúpanou kôrou, akých tu bolo neúrekom, ako bývavalo v posvätných
hájoch zvykom, nechávať všetko na prírodu, vzlykal do noci hladný plamienok.
Okolo neho pováľané staré stromy a rozložité, zarastené postavy
zatratencov v špinavých, hoci kedysi drahých látkach, hľadajúcich tu
útočisko, možno spásu, pokoj a ticho ale iste už nie teplo, tekutinu
a tíšenie bolesti po strastiplnom transporte.
Jedna z postáv sa prudko
nahla a zúrivo napľula do ohniska, poštuchajúc ešte krvavočervené uhlíky uzlovou
bakuľou.
Plamienky zaiskrili
a poskočili o kúsok vyššie, aby umreli v nočnom tichu, len kúsok
od svojej žiarivej kolísky, v ktorej sa pred okamihom boli zrodili.
Muž si zložil dlane na vrchole
palice, oprel o ne bradu a rozhliadol sa po spoločníkoch. Nikto sa
nehýbal. Muži, čo veľkoryso kráľ onehdy nechal strážiť v kláštore, vyrvaní
doteraz bezuzdnému leňošeniu v alkoholovom opare, len pozvoľna
vytriezvievali.
Iba dve postavy pátrov, stojacich
opodiaľ, vyrušených rozjašeným ohníkom z tichého rozhovoru, obrátili
k nemu hlavy a nechali ich tam. Ruky zimnične skryté v širokých
rukávoch a prekrížené na hrudi, prstami nadskakovali po husej koži, čo im
znenazdania, od ľaku, navrela na
predlaktiach. Čakali, či sa bude niečo diať.
Ticho. Muž s bakuľou sa na
nich bezmyšlienkovite pozrel a s povzdychom vrátil svoj zrak
k ohňu...
Ktorási z mníšok zo spánku
nešťastne zavzlykala. Jej slabý hlások zanikol v ostrom nočnom šumení
a drzom ziapaní lesného kuvika, ktorému nebolo dopriate nocou spávať. Bol
len o niečo väčší ako päsť statného chlapa, aj teraz sedel na konári
košatej lipy a drzo si nezvaných nočných hostí premeriaval. Muž sa poškrabal medzi nohami,
skrslo mu v hlave rozprávanie báb o kuvikoch, že vraj do domu pozývajú smrť. Ešteže nie je
doma. Aký paradox. Krpec bol vytrvalý. Podchvíľou preladil na ďalší hlasový
prejav, najvýraznejšie sa však ozývalo jeho fuit-fuit, teda čosi ako „poď-poď“. Muž sa opäť nervózne
pohniezdil, akoby sa mu na vajciach zle sedelo, ale nechcel dať na sebe znať
strach. Nie pred mníchmi.
Ešte párkrát zbytočne štuchol do
pahreby, prudko sa postavil, odhodiac babuľu priam pod nohy spolusedníkov
a zmizol v tme. Kuvik zakvičal, potom sa ozvalo iné kvičanie
a tlmený pleskot krídel naštvaného vtáka, ktorý neváhal vyfackať
konkurenciu. Nočný prízrak, ten čo zlovestne veštil smrť, ušanoval lesných
nocľažníkov, hoci nad matkou Rovenou-Tartarughou zo dvakrát zakrúžil, dobre si
ju obzrel, hodil však pohŕdavo krídlom a pobral sa zvestovať svoje nočné
temné húkanie do iných končín.
Drobné svietiace zrnká hviezd na
oblohe sa predbiehali so žiarivými zrnkami svätojánskych mušiek, šantiacich vo
svojich ladných rituáloch medzi stromami. A akoby tých zrniek nebolo dosť,
akési hlodavce vyrušené pri hľadaní potravy obzrnkovali pri úteku spod nôh
veľkého, kuvikom vyfackaného muža cestu do svojich dier.
Na prázdnotou zívajúce miesto pri
ohni priskočil rozrušený Metodej a natrčil hnáty k mizernému teplu.
A zase ticho. Oči mladšieho pátra sledovali zatiaľ zle viditeľnú siluetu
čejsi nízkej postavy.
Kráčala ku skupinke mužov, držiac
si sukňu habitu, aby príliš nerozšuchotala listy na zemi. I jej nohy jemne
našľapovali, v snahe vyhnúť sa presušeným konárikom a listom. Ale
v tejto mĺkvote každý krok znamenal malý výbuch zvukov. Zastala za chrbtom
bradatého muža. Trošku nadskočila, aby videla skrz jeho strapatú šticu. Ešte
raz. Ešte. A na zlomok sekundy obsiahla všetky tváre.
„Bdejú“, povedala si sama pre seba a jej postava sa strácala opäť
v tme. Lístie ševelilo rozrušené nárazmi a znovu utíchalo do
nepokojného spánku. Noha, nečakane zahataná prekážkou ležiacou v pretŕhaných
snoch na zemi, nedokázala ochrániť telo od pádu. Divo sa metajúca látka habitu rozhadzovaná po lístí a hline konečne po
chvíli znehybnela a prikryla znavené údy svojim biednym teplom.
Aj studená hmla akoby si tu hľadala
skrýš. Nenápadne, ležérne sa plížila, prevaľovala cez veľké balvany
a vlhké machové porasty, ovíjala sa okolo stromov ako biely závoj
a mizla sfúknutá neviditeľnou silou na pozadí šmolkovo-modrého neba
horko-ťažko odchádzajúcej noci.
Stará žena v úzkej štrbinke
medzi strmým, poldruha metra vysokým skalným previsom a vetrom
i dažďom vyhladeným guľatým balvanom veľkosti chlebového bochníka, aké
pohanskí roľníci pokladali po poliach na uzmierenie s duchmi zeme
a vyprosenie hojnej úrody, naprázdno zalapala suchými, bezzubými ústami
a chtiac sa otočiť na druhý bok, prebudila sa.
Kŕčom sťahovaná ruka sa jej
zopárkrát podlomila, kým sa roztrasená zachytila o klzký kameň. Žena sa
v polosede neveriacky obzrela okolo seba... Zdvihla ruku vo svojom
klasickom geste a rozfŕkla do okolia chladivé kvapky rosy z čela.
Striasla ju zima. Jej chudorľavé tielko chabo zahalené v prašivom
potrhanom habite nieslo viditeľné stopy nešetrného pádu. Kusy rozbahnenej zeme,
machu a listov boli polepené o ňu a zaprášené vlhnúcou skalnou
drťou. Aj modrina na zápästí a krvavá šmuha pod kolenom naznačovali, že sa
jej čosi stalo.
„Včera v noci“, zamyslela sa
Perpetua a zažmúrila do hmly poloslepými očami. Okuliare na hrudi smrteľne
prepichnuté jedným ramenom kovového kríža sa výsmešne hompáľali na vysušených
prsiach. Povzdychla si...
Pár krokov od nej čosi zaprašťalo,
cez prítmie sa ale nedalo rozoznať, čo vyrušilo inak pokojne sa zobúdzajúci
les. Na okamih ticho a drobné kamienky z previsu sa mníške zosypali na
hlavu. Zdvihla ju prestrašene, pomaly.
V hmle stála postava. Slabo
rozoznávala dva tmavé palce a hroty prsníkov z podhľadu akoby
nabodnuté na nich. Prvý lúč slnka sa obšuchol okolo, osvetliac krvavú šticu,
ktorú zdvihol čudný cudný vietor a uložil ju cez hruď neznámej.
Perpetuu pichlo v šiji,
sklonila hlavu a keď ju zase vyvrela dohora, obraz tam už nebol. Kde
bol...?! Pomaly opäť skláňala tvár, ani
len nežmurkla. Šum lesa neutíchal. Naľavo čosi zas zašuchotalo. Perpetua mykla
hlavou. Stála tam. Obliepaná trhajúcou sa hmlou a dlhými vlasmi.
„Tá farba...“ Červená ako mrkva
s tmavšími škvrnami akoby po dotyku mokrej dlane.
Žena chvíľu postála
s otvorenými ústami hľadiac kdesi za seba, potom zmizla v priesvitnom
opare a vynorila sa opäť, takmer zoči-voči z miery vyvedenej mníšky.
Vynorila sa a v blesku zmizla.
Perpetua si pretrela oči. Nahé
telo lesnej ženy sa jej zamarilo pred očami. Tu vynáralo, tu mizlo, tu sa
objavovalo, tu strácalo, stále rozmazané ako telo pod vodnou hladinou. Šuchot
prestal. Náhle utíchol aj šum lesa... Všetko v jednom okamihu. Ticho pred
búrkou preťal nečakaný nový slnečný papršlek vtasený do lesa. Vtedy sa všetko
znovu rozšvitorilo, rozštebotalo a spleť najrozmanitejších zvukov
i pazvukov živej i kamennej krásy lesa sa drali prekvapenej mníške do
uší. Zapchala si ich oboma rukami, aby prehlušila ten náhly rachot, ale vzápätí
bola rada, že ju už nemáta.
„Bola to len vidina ?! Ale aká
strašná...“
Stará zmätená žena si jednou rukou
podoprela hlavu, aby jej nespadla z krku a snažila sa premýšľať. V
mysli jej však neodbytne trónil jediný obraz. Pohrebisko. Pohrebisko starých
časov. Horiaci kruh senilných stavieb pochovávajúci dávne hriechy, slzy
i úsmevy. Ohnivá reťaz ako hranica pripravená pre všetky čarodejnice
sveta.
Trblietavá hladina malého
pôvabného jazierka uprostred skalných stien priam lákala vyčerpanú a nocou
otlačenú ženu do svojej vlhkej náruče. Ani mráčik drobučkých vtáčikov neodolal
jej vábeniu a štebotavé zobáčiky sa jeden za druhým znášali k hladine
kradnúc si z nej po kvapkách ranné osvieženie.
Perpetua si nebadane pretiahla
skrehnuté údy a zohla sa k vlažnej vode. Chvíľu jej robilo problémy
udržať moč a rovnováhu v predklone, no túžba po mokrom osviežení jej
pomohla nabrať príjemnú mäkučkú vodu do dlaní a pomaličky, v snahe
ušetriť a nestratiť každú kvapku, približovať svoj náklad k tvári...
Kostnaté prsty však nijako nedokázali udržať tekutinu pohromade, a tak sa
mníška znovu ohla a ponorila dve deravé misky opäť pod hladinu.
Jazierku akoby sa uľútostilo
starej vyprahnutej ženy a veľkou vlnou svojej ruky rozprsklo kropaje
prehriatej vody po skrčenej postave.
Pomýlená Perpetua, netušiaca, čo
sa prihodilo, vyžmýkala si z očí vodu a potom aj prachom doteraz
stvrdnuté, teraz vodnou nádielkou oťažené
rúcho a rozhliadla sa, čo jej sliepňavé očičká dovolili po žiarivom
jazere, hľadajúc príčinu takého nečakaného gejzíru. Vo vode však nebolo nikoho
a ničoho, preto sa mníška po chvíli tretíkrát zohla k hladine, aby si
aspoň opláchla od habitu zašpinené dlane, keď tu sa rovno pred ňou hladina opäť sčerila
a spod vody sa náhle vynorila ženská postava.
- Bože dobrotivý, Viorela! –
vykríkli Perpetuine zachrípnuté hlasivky dvadsať vystrašených hlások. –
Panebože, Viorela! -
Dievča vo vode sebou nekoordinovane
trhlo a vypleštilo mokré okále. Zbadajúc zhrbenú mníšku otriaslo sa,
a hrabalo sa čo najrýchlejšie von z vody. Zblízka si ešte raz
prezrelo nechápavo vyjavenú starenu a krivkajúc uháňalo pomedzi skalnú
tiesňavu do hustého lesa.
- Viorela! – pohla sa konečne i Perpetua,
z posledných síl nasledujúc unikajúce červenovlasé zjavenie.
Na kraji lesa prehodila ledabolo
cez seba Viorela pomotané a rozstrapkané háby a s bolesťou
v žalúdku krivkala, kam ju oči viedli. Ako plaché zviera dravcom vyplašené
z pokojnej siesty, ako nevinná myška ledva vyslobodená zo strašnej pasce
zaregistrovaná kocúrom hľadala podvedome cestu späť, do bezpečnej skrýše.
Mierila k rozľahlému poľu, čo presvitalo pomedzi stromy a ktorým sa
len prednedávnom pichľavo predierala, vyhladovaná a dotrhaná na púti, čo
ju voviedla do chatrče uprostred lesa, ktorú nechávala Pánubohu za chrbtom.
Hoci za chrbtom mala viac ako Pána Boha.
Za rozložitým polonahým chrbtom
mala už jeho oddané služobnice.
Perpetua ju nasledovala.
Nasledovala stratenú, podľa nej bosorkou zmárnenú zverenkyňu svojho kláštora,
hoci si ani nebola istá, či nevidí len prízrak, či ju staré oči neklamú, či
nevidia už len to, čo by chceli vidieť... ale to by bolo skôr kuracie stehno
ako mľandravé stehná, plieskajúce jedno o druhé v ich spotenom
potlesku.
Nasledovala unikajúcu mladú ženu,
hoci cítila, že jej tempu o chvíľu určite nebude stačiť. Mierila ako
v tranze za svojou vidinou a vôbec jej nevadili ešte ospalé mníšky,
pokrikujúc na ňu prosby odloženia odchodu na neskôr, počas zbrklej chôdze si
naprávajúce čepce a pretierajúce karpavé, nevyspaté oči.
Dva osamelé body a za nimi
kŕdeľ čiernych škvŕn sa hrnuli úžľabinami a mokraďami s myšlienkami
očakávania a záchrany.
Viorelu už riadne pichalo
v boku, no neustávala a svojou živočíšnou výdržou uháňala do miest,
z ktorých ešte len toť utekala. To, čo ju čakalo na konci jej úteku bolo
tisíckrát aj pre jej mozoček horšie a neprijateľnejšie, ako bláznovstvo
hniezda, kde bola predtým. Kde bola ešte pred hniezdom, to už jej malý mozoček
nemal v análoch.
Nevadila jej bolesť, ktorú cítila,
nevadilo jej že si zatiaľ nedokázala uvedomiť cieľ svojej cesty ani poriadne
obliecť šaty, znervózňovalo ju len neprestajnú pískanie akéhosi kuvika, ktorý
sa neráčil uložiť cez deň na spánok, len aby mohol sprevádzať jej zmordované
telo.
Ani len netušila, že ono pískanie
vychádza z útrob starej mníšky, ktorá, aj keď ju prepadol silný astmatický
záchvat, čo síce dovolil ústam nádych, ale urputne bránil opačnému procesu.
Nedalo sa pribrzdiť už iba zotrvačnosťou plantajúce sa nohy a vo svojej
dušnosti len rozhadzovala zúfalo a bolestne rukami, plaziac sa vzdorovito
ako hladná kobra za svojou vyhliadnutou obeťou.
Húf krákajúcich čiernych vrán sa
tackal za ňou, ako za svojím Spasiteľom, mrmlavo, frfľavo, šomravo, obstarožne,
ale oddane.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára