OUAT - Pešiaci medzi prstami... 31.kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

31. kapitola

Opát Gavril V.

- Naša situácia nie je závideniahodná, drahý brat. – povzdychol predstavený pomerne rýchlo, aby medzitým nezabudol, o čom chcel hovoriť.

- Všetko je v božích rukách, – pokúsil sa páter Metodej aspoň trochu zapojiť do rozhovoru medzi opátom Gavrilom a jeho druhým ja. No prepočítal sa, o čom svedčilo zvraštené čelo jeho predstaveného.

- Jasne a skrátka: rozrastajúca sa morová epidémia nás oberá o sily. – našiel opát motív prehovoru, ale nejako sa mu nepozdával. Nie o tomto to chcel. nie o tomto...

- Myslíte, že ide o mor?! -

- Páter! – zdvihol opát hlas. – Čo je to v poslednom čase s vami?! -

- Povedal som niečo nevhodné? -

- Mlčte! – zastavil ho predstavený. – Mlčte a počúvajte ma pozorne až do konca. -

Páter sa uklonil a sediac v kresle zložil si ruky na knihu, ktorú držal v lone. Bol to onen modrý zväzok, o ktorom hovoril novic, ale opát si už nespomínal, v akej to bolo súvislosti.

- Brat Ignatyj, ak mu náš najsvätejší pán a ochranca požehná, dovedie boj proti tejto hroznej skaze k šťastnému koncu. Musíme však myslieť aj na zadné kolieska, drahý brat. Ignatyj vylieči, prípadne čo-to spraví s našimi telami, ale naše duše nespasí. Quot licet iovi non licet bovi. -

- Otče, bratia sú už pripravení, – vrútil sa do miestnosti hladný mních, odhodlaný voviesť opáta už konečne do jedálne hoc aj násilím.

  Akoby bol len vzduch.

- Nejedná sa nám tu teraz o onú potopu smrtiacej mašinérie, čo sa na nás z podhradia valí, tak ma už neprerušujte. Tu ide o oveľa závažnejšiu záležitosť, drahý Metodej.

Mních, ktorý doniesol odkaz z kuchyne, nechápal, ako môže jedlo súvisieť s dušou a nie so žalúdkom, ani ako môže opát nazvať potravu „smrtiacou mašinériou“. To ho priam urážalo a začal pochybovať o jeho zdravom rozume. „Keď sám nechce, nech aspoň iným nebráni,“ siahol si lačne na svoje vyduté brucho.

- Otče, bratia sú hladní. - uklonil sa ponížene, ale vážne svoje gesto nemyslel. Bol hladný.

- Pôjdeme do knižnice. -

„Čo, jesť v knižnici?!“ vŕtalo hladnému mníchovi v hlave, ale zvrtol sa a šiel odkázať opátovu žiadosť.

  Gavril pokračoval vo svojom súvislom výklade a Metodej mierne pokyvujúc hlavou ponížene načúval, ďakujúc Bohu, všetkým prítomným po stenách vymaľovaným svätým a svojmu veku,  že môže sedieť napriek tomu, že sa zhovára s nadriadeným. Že počúva nadriadeného... už viac ako hodinu. Hodiny? Ba, veru hodiny.

- ...v knižnici máme dôležité spisy. Budú sa vám hodiť pri tejto náročnej, tajnej úlohe. A verte mi, drahý Metodej, ja viem, čo je pre našu spásu najlepšie. Držte sa mojich rád a Boh vás nikdy neopustí. Kým vás však oboznámim s podrobnosťami, chcem sa vás na niečo spýtať. -

Metodej prekvapene zdvihol zrak.

- Na vašej poslednej návšteve srevrenského opátstva ste sa... -

Ostatné slová sa Metodejovi strácali v búšení srdca, ktoré mu hučalo až kdesi v ušiach, v presvedčení, že opát vie o jeho chvíľkovom zlyhaní a malom prehrešku s rádovou sestrou zo Srevreny. Akoby to bolo pred tisíckami rokov. Do hlavy mu stúpla horúčava a ruky sa mu zapotili. Akoby to bolo dnes.

- ... je síce pravda, že tam už od skončenia krušovadskej nadvlády nemáme žiadne pohľadávky, ale dobré meno nám tam zostalo. Najmä vaše dobré meno... Počúvate ma vôbec?-

Páter iba nemo pritakal hľadajúc slová na ospravedlnenie svojho dávneho prehrešku.

- Nečudo potom, – pokračoval Gavril, – že poprosili o pomoc práve nás, aj keď neverím, že biskup a vznešená inkvizícia už tiež nemajú na stole rozsiahle urgencie zo Srevreny. To je len formálny postup... Ale od vašej cesty závisí uchovanie našej dobrej povesti ako i obnovenie našich kedysi veľmi intenzívnych a priaznivých vzťahov. Hlavne tých intenzívnych, ak si dobre pamätám. Musíme postaviť nové piliere. Potrebujeme zhromaždiť okolo seba čo najviac spriaznených duší. Len ja viem, čo je pre našu spásu najlepšie, verte mi, drahý brat. – zamotával sa opát.

Páter Metodej síce nemal najmenšiu chuť cestovať do Srevreny, ale protestovať sa neodvážil.

- Nemali by ste tam ísť sám. Prešetrenie udalosti sestrami spomínanej len veľmi riedko a povrchne, dokonca aj sám tápem, čo je vôbec vo veci, lebo... Zoberte so sebou... Napríklad cteného brata Petara. Zdá sa mi, že neprestajné blúdenie v zovretí týchto múrov mu veľmi neprospieva. Snáď tam ožije. A keď je taký citlivý, možno rozozná, čo je vo veci lepšie, ako celá stolica svätej inkvizície, nemyslíte? -

Opát nechcel, ba ani nemohol priamo pripomenúť, že Petar pre neho stelesňuje svätca, ideál nepoškvrneného.

Metodej prikývol, ale súhlas mu v žiadnom prípade nevyšiel zo srdca. Mladý mních mu už dávno ležal v žalúdku, hoci práve teraz mu v ňom vyhrávali hudci.

- Poďte. Poďte po tie dokumenty. Tie insígnie vám pomôžu. Vec je chúlostivá, priháklivá a určená nie pre verejnosť a jej chlípne zrachy, sluchy, ňuchy, hmaty... – vyzval Gavril pátra a zakaždým slovom akoby ho strkal von z miestnosti.

Mlčky spoločne vyšli do studenej chodby. Z druhého poschodia, kam mali namierené, sa ozýval šramot. Ten silnel, čím boli bližšie ku kláštornej knižnici. Metodej nestačil obehnúť Gavrila a zdvorilo mu otvoriť vyrezávané dvere, no zato ho mohol zozadu zachytiť, keď ním heglo, len čo vstúpil do knižnice.

Dvojrad mníchov poslušne sediacich na štóse kníh, pripravené taniere a lyžice vyrazili opátovi dych.

- Ježiši Kriste, Panna Mária, Svätý Jozef, Bože môj dobrosrdečný! Čo má znamenať zase toto?! – zaúpäl predstavený.

Mnísi sa pri každom ctihodnom svätom mene v momente prežehnávali a keď skončili, dvaja z najmladších pristúpili k obrovskému sekretáru v snahe vybrať z neho zopár ťažkých kníh pre nových príchodiacich, tak túžobne očakávaných.

Keď sa Gavril spamätal, o čo ide, zatmelo sa mu pred očami. Jeho drahocenné spisy, ťažko zháňané dokumenty, knihy, pergameny, starostlivo udržiavané, protokolované a dlhými rokmi usporiadavané teraz ledabolo ležia pod zadkami pátrov a nemo odolávajú ich tiaži.

- Ký diabol vám našepkal takto znesvätiť takéto cennosti?! – zrúkol Gavril a rozhadzujúc rukami prebehoval medzi mníchmi.

- Ráčte odpustiť, velebnosť... Vy, – ozval sa najhladnejší z nich a nedočkavo vzal do ruky lyžicu.

- Vraj dnes budeme večerať v knižnici, – nesmelo zašepkal ďalší.

- Každým dňom a každou chvíľou díva sa na nás Pán a dáva nám silu žiť, – spustil opát prednášku. – A každým dňom, každou chvíľou slzí jeho milosrdné oko nad vašou zadubenosťou, nepraktickosťou, samoľúbosťou, nesčítanosťou, bezbožnosťou, detinskosťou, lenivosťou, netolerantnosťou, pažravosťou, drzosťou, nesúdržnosťou a... A vy, drahí bratia, sa ani nesnažíte zmierniť mu toto utrpenie. Pomodlime sa bratia, pomodlime sa a zdvihnime svoje pomazané zadky z drahocenných spisov. Navráťme svoje hladné duše do jedálne, tak ako nám to káže slušnosť a zbožnosť, lebo oči spravodlivosti sa na nás stále dívajú a teraz, práve teraz skutočne najmenej potrebujeme, aby sa na nás zvalil boží hnev. Kajajme sa. Poďakujme Hospodinu, lebo naveky trvá jeho milosť. Požehnaj, Bože, jedlo, ktoré budeme požívať z tvojej štedrosti. -

– Amen! – zahrmelo knižnicou a dvojrad hláv s kapucňami stiahnutými do tváre sa pokorne sklonil k naplneným tanierom. Opát, zabudnúc pri svojom dlhom preslove, čo bolo jeho podstatou, vyteperil sa na vyvýšené miesto z kopy kníh, ponoril sa tak ako ostatní do tichého cinkotu lyžíc a tanierov a blaženého usrkovania.

A premýšľal, prečo dnes večerajú práve v knižnici.

Domiceli, Fra Vargelico