OUAT - Pešiaci medzi prstami... 61. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

61. kapitola

Skladanie účtov

   

     Gaston Lonič sa prebral z mrákot. Všetko bolo zahalené do ružového oparu. Pohľadom sa kĺzal dookola a všade videl to isté – mníšky. Nahé mníšky s prirastenými k hlavám ružovými čepcami. A netopiere. Ružové netopiere. Hlavy s krídlami. Mníšky škriekali, smiali sa, skláňali nad ním, netopiere krúžili mu nad hlavou ako aureola.

  V ušiach začínalo klokotať, potom hučať. Stále viac. Zmätený sa pokúsil posadiť sa. Vstať, utekať... Nohy mal však uviaznuté v akejsi hmote. Ružovej, mazľavej, ktorá bublala po celej podlahe.

  S vypätím posledných síl sa snažil vyslobodiť sa z tohto ružového pekla. Strašného, lepkavého a slizkého zajatia. Do nosa mu vrážala prenikavá vôňa. Pri pohľade na svoje rozleptané šaty a kožu pod nimi bezvládne klesol na kolená.

  Všetko ho pálilo. Zvonka, zvnútra. Mníšky a netopiere dávno zmizli. Zaborený v tuhnúcej mazľavine snažil sa predierať sa ňou k dverám. Ale opar mu nedával vedieť, kde sú. Bol to len pokus sa hýbať.

  Nahmatal stenu. Kameň, drevo, kov. Dvere!

  - Dočerta! – zaúpäl, keď zistil, že sú zamknuté.

  Do počínajúcim šialenstvom zaslzených očí sa kovovo rehotali pevné dvere, ktorými Gaston neprestajne zúfalo triasol, čo mu sily stačili.

  - Otvor! Otvor!...zabijem ťa, počuješ?! – chrčal a klesal na kolená, stáčajúc sa do klbka.

  Husté vlasy mu nasávali maz a oťažené lepili sa o líca, vyhlodávajúc v nich diery, keď sa naposledy pokúšal vstať a hľadať únikovú cestu.

  V hlave mu hučalo už tak, že by si ju najradšej celú ponoril do tuhnúcej tekutiny na podlahe. Nevládal. Zvalil sa na kamenný výklenok pod vysoko osadeným malým okienkom a vedomie mu zastrela blahodarná tma...

  Celá cela bola ponorená do tmy. No Gaston vedel, že nie je noc, lebo zhora, z malého zamrežovaného otvoru v stene dopadal do stredu miestnosti úzky pás blednúceho svetla. Vyzeral ako meč zabodnutý do hrude nepriateľa.

  Pomrvil sa. Ležal na tvrdej lavici po krk poprikrývaný sivou chlpatou tkaninou plnou fľakov a rozožratých dier. Skúsil pohnúť perami, ale bránilo mu akési lepkavé svinstvo napatlané po celom ich obvode.

  - Už som si myslel, že sa ani nepreberiete. – pristúpil k jeho lôžku páter Ignatyj a podával mu malú medenú nádobku. – Vypite to, Gaston. –

  S nedôverou rozoznával pátrove črty ohyzdnej tváre a skúsil aj jeho úmysly. Nešlo ani jedno z toho. Pachuť v ústach a horúčosť, ktorú bolo treba hasiť v útrobách nasmerovával mu rozum smerom k nádobke v mužových rukách. Nech už je v nej akékoľvek svinstvo.

  Chcel sa načiahnuť, no pravú ruku si vôbec necítil. Ešte raz skúsil vystrieť prsty na nej, ale márne. Druhou teda zo seba strhol chlpatú prikrývku a hrôzou zahmlievajúcimi sa očami hľadel na kýpeť obalený hrubou vrstvou plátna. Na niektorých miestach ešte stále presakovala tmavá krv.

  Gaston vedel, že starý mních čosi hovorí, ale nebol schopný ho počúvať. Iba prvá jeho veta sa mu obvíjala okolo uší.

  - Bola už takmer do pol lakťa mŕtva, musel som vám ju odrezať... –

  - Nemám ruku! Nemám pravú ruku! – reval mladý muž hystericky a ľavou habkal okolo malého kýptika, bojac sa i dotknúť. Bál sa, že nebude cítiť nič. Bál sa, že bude cítiť niečo strašné.

  - Ruku! ...nemám ruku!  Ty diabol! – škriekal a v mysli sa mu chaoticky vynárali obrazy dvoch zdravých rúk.

  Ľavá s mačiatkom na prévete. Nič viac. Pravá ruka. Ruka, ktorou vždy nežne hladieval ženy. Pravá ruka, ktorou ochraňoval sestru. Pravá ruka, ktorou dvíhal čaše vína. Tá pravá ruka, ktorou vedel tak razantne hodiť kocky. Pravá ruka, ktorá tak nerada držala pero a s takou láskou sa vyžívala v chladivom zovretí meča... jeho pravá ruka, ktorá bola po ruke, keď rúk žien nebolo... táto ruka už nie je?! Práve táto?! Neexistuje?! ...a už nikdy nebude?!...

  Kým sa Gaston spamätával z mátožných predstáv, Ignatyj mu znovu navlhčoval pery hnedou masťou.

  - Sviniar, - zašepkal zlomený, akoby to nepatrilo nikomu, len si na niečo matne spomenul. – Sviň... - povedal vzápätí hlasnejšie a z posledných síl prevrhol pátrovi misku s liečivou kašou na jeho sutanu.

  Potom bezvládne znovu padol na tvrdé lôžko.

  Starý, vyžitý, skúsený páter zakyvkal hlavou.

  - Teraz, keď vidím, že ste takmer bezvládny, môžem všetko uviesť na pravú mieru bez toho ...aby som sa bál o holý život. – rozhovoril sa Ignatyj a pripravoval novú dávku liečiv. – Takže prvý šok máme za sebou. Toho som sa, popravde,  obával najviac. Neviem, prečo vy, obyčajní smeteľníci, ako by som to nazval... tak lipnete na fyzične. Ruku, ruku... Kýpeť sa zahojí a poznám dobrého kováča, ten vám spraví takú protézu, jedna radosť. Aj nôž do nej vie zabudovať. Aj hák, keby ste chceli. Dve radosti! Tri radosti! Ruku máme vybavenú... – nadýchol sa mních neopatrne rozmeľnených byliniek a začal prskať.

  - Nemám ruku...- povzdychol si nevnímajúci jeho reči Gaston a radšej silno prižmúril oči. Uši nešlo. – ...pravú ruku, ktorá tak nežne hladila ňadrá žien...- roznežňoval sa pateticky.

   Ignatyj stiahol obočie.

  - Cecok sa dá chytiť aj do ľavej! Aj to ostatné. Nie nadarmo ľahké ženy učia: „Urob si to druhou rukou, máš to ako od cudzieho!“... Mal by si mi ďakovať, že ti túto skúsenosť umožním. A bodka! – ďobol mažiarom silnejšie ako chcel, až mu v jeho vlastnej ruke zabrnelo.

   - ...pravá ruka, ktorou som chránil svoju sestričku... ach, čo je teraz s ňou... – šepotilo z lôžka.

  Ignatyj zaváhal, či chce sebecky počuť o ruke, či o sestre. Zvolil to druhé.

  - Tak, Tomika... Tomiku násilím držal v pevnosti mladý Rumpelstiltskin. – nadvihol sa a presypal byliny do inej nádoby. – Podarilo sa jej však ujsť a pri našich  kláštorných hradbách ju  vtedy polomŕtvu našiel náš opát Gavril. Chudera, nevedela, kam sa to ani dostala... blúznila a dokonca sa chcela vrátiť späť do toho pekla. Rumpel je diabol. Nie ja či váš otec! My sme sa jej ujali. S mojou pomocou sme ju vytrhli z pazúrov smrti i šialenstva. – s predstieranou ľútosťou komentoval svoje rozprávanie. – Nikto sa nesmel dozvedieť, že sa tu opätovne skrýva. Najmä vy nie. Aj tak ste mali dosť svojich problémov. Otec vás pridobre pozná. Máte horúcu krv. Vyzvali by ste ho na súboj, vtrhli mu do pevnosti, zrovnali ju zo zemou, alebo mu vypálili rybník, alebo zmrazili účet v kráľovskej vazalskej pokladnici... alebo... skrátka bál sa vašej pomsty, vedel, ako lipnete na tej chudinke neduživej... Opát sa pokúsil vyhnúť priamemu konfliktu s Rumpelstiltskinovcami. Pre kláštor by to znamenalo istú katastrofu. –

  Ignatyj znovu strkal Gastonovi pod nos mastný pohár a on, rezignovane, s prižmúrenými očami usrkával ku podivu horúcu tekutinu. Nevládal veľmi telesne a obával sa, že ani premýšľať, tak si iba usporadúval holé fakty. Skúsil počúvať pozornejšie.

  - Rumpel sa asi tak pred mesiacom vrátil zo Srevrenca, - pokračoval, akoby nezúčastnene Ignatyj. - ...a priviedol so sebou do pevnosti Il Pergo ďalšie mladé dievča. Bola to podľa popisu akási mladá kňažná, ktorá sa tu mala zdokonaliť. Po kláštornej výchove aj zasvätením zrejme do tajov tej šľachtickej, čo znamená ...neviem.  – škaredo sa zaškeril starec. - Neviem, kde sa to hadie plemeno naučí všetkým tým grifom, ako opantávať nás mužov, ako nás pripraviť o rozum, peniaze i to ostatné!  Skrátka a dobre, venujem sa alchýmii i mágii desiatky, možno stovky rokov, ale toto tajomstvo sa mi odhaliť nepodarilo ...a testoval som kopu vzoriek, veru, veru...-  lascívne sa zalizol starý muž.

  „Čo to tu trepe?! Vôbec tomu nerozumiem...“ pomaly už zápasil s Ignatyjovimi pochabými rečami mladý muž.

  - Ale počúvate ma vôbec?! – spýtal sa zamračený páter a uprel oči na hlavou metajúceho mladíka, prerušiac tak jeho zmätené myšlienkové pochody.

  - ...mladé dievča...- výdychom odpovedal Gaston a zazdalo sa mu, že jedna malá  ružová mníška sa vrátila. Skúsil ju odohnať, ale páter mu zachytil ruku. A kýpeť.

  - No a toto „mladé dievča“, - zopakoval chytenú niť prehovoru, na chvíľu stíchol a zas sa slastne zalizol nad novou vzorkou.

  - Čo „mladé dievča?!“ – zachrčal Gregor, lebo mníška ho už šimorila ružovým čepcom na spánkoch.

  Ignatyl sa pomrvil a vyprskol.

  - To dievča si si ty mal zobrať za ženu! –

  Keď videl, ako sa Gastonovi rozšírili zreničky, dodal na vysvetlenie.

  - Samozrejme, až po riadnom preškolení v Rumpelstiltskinovskej pevnosti! Aby ťa oslabili, mali pod kontrolou a neskôr sa ťa i zbavili, ktovie, možno, skrátka a dobre, - použil svoje obľúbené ukončovacie zaklínadlo. – Nasadili by ju! ...a že si už „nešťastne ženatý“, akoby si skúsil namietať,  nie je pre takých ako sú oni protiargument, to dúfam chápeš. Kdeže je tvojej prvej ženy koniec?! Há?! Nik nevie. Ale všetci vedia, že je fuč! ...že ťa opustila. Ahá, ty ešte asi nie... naivný...- striasol sa Ignatyj. – Ona, tá druhá by im nenápadne zabezpečovala... – pokračoval páter, ale bol prerušený.

  - Komu im?! –

 - Komu, komu, komu... Predsa nepriateľom kráľovstva. Im! Rumpelstiltskinovcom! Gostidragovi! A potom je tu ešte váš ctený brat Arnolf Lebrossi...-

  Gaston sa snažil vnímať všetko, čo starý páter hovorí, ale ani s vynaložením najväčšej námahy a nadľudského úsilia sa mu to celkom nedarilo. Pri slovách. „váš ctený brat...“ zabodol svoj pohľad do pátrovho jediného vidomého oka.

  Ten s radosťou vysvetľoval ďalej, cítiac sa zrazu užitočným a dôležitým informátorom, ale obozretne sa zdržiaval ďalej od lôžka i svojho náhle sa priveľmi preberajúceho a rozvášneného pacienta. Lysohlávky mal zo zmesi liečiv už vysadiť. Neskoro.

  - ...aj pred ním, pred vaším bratom, musel Gavril schovávať Tomiku. Prekazila mu totiž pomerne veľmi pekný plán a obával sa, keď sa náhodou dozvedel o jej citoch k Rumplovi, že mu prekazí aj ďalšie... Viete predsa, aké sú ženy. A zvlášť tie dobré, čo na cestu spásy a obrodenia vezmú aj vás a Tomika takou bola, Boh jej daj slávu a odpustenie večné... A to Arnolf nepotreboval. Nepotreboval mäkkýša Rumpla! Práve naopak. Žiadne zmierenie a dobrodružstvo pri obžinkoch. Oheň nepriateľstva jedných voči druhým trebalo zachovať. Rozdúchavať! – rozohňoval sa starec, až takmer sám plápolal.

  - Radšej ju zlikvidoval. Sestru. Nevlastnú... alebo vlastnú? ...opýtam sa neskôr opáta. Mám medzery. Ale späť k merytu veci... Podarilo sa mu... napriek našej ostražitosti... Skrátka a dobre, do kláštornej veže sa votrel jeden z jeho posluhovačov a otrávil vodu v Tomikinej izbe. Sestra Agáta práve dokonávala, keď som ju našiel. Preto som vedel, že už ani Tomike nič nepomôže. Veľmi dobre poznám tento jed. Prudký a zákerný. Vyvoláva na prvý pohľad chorobu, bežnú, obyčajnú morovú nákazu... umelo vytvorenú... preto som musel obe telá rýchlo odstrániť, aby po nich ani stopy nezostalo. – obhajoval sa a vyzeral skoro ako kajúcnik.

   Jeden by mu aj uveril dobré úmysly. Nie však Gaston. Ten mlčal. Mlčal dlho. Ale premýšľať nad počutým sa mu už nedarilo. Bolelo to. Priveľmi. Tomika, kýpeť, újdená žena, klamstvá, intrigy.

  - Prečo... sa to...všetko... muselo stať? – neskrýval svoju rozorvanosť už ani pred Ignatyjom.

 - Nerozumieš tomu? Tomika vedela, že Arnolf tajne, za otcovým chrbtom, paktuje s Rumpelstiltskinovcami! Vedela aj to, že otec chcel dať Rumpla aj celú jeho famíliu kvôli tebe vyvraždiť. Nenápadne, samozrejme. Nejaká tá nákaza, je vždy po ruke... pozrel sa na svoje, chemikáliami a pokusmi rozožraté dlane alchymista. – Ale vybral si na tento plán práve Arnolfa! Úplne nevhodne, netušiac, že je s nimi na jednej lodi, špinavec nevďačný! Ten starý senilný blázon netušil o ich spojenectve a zbytočne sa potom čudoval nad Arnolfovou nesplnenou úlohou. Arnolf a Rumpel si však medzitým stvorili svoju vlastnú zbraň. Proti tebe! Najdôležitejšiemu ohnivku reťaze! Máš blízko ku kráľovi! Ty jediný! To „mladé dievča“! ...ale Tomika, v tom čase, ako rukojemníčka uväznená v Il Pergo, sa aj o tom dozvedela a prešla tým dvom cez rozum, keď sa jej aj s kňažkou, neviem ako, podarilo tajne ujsť. – pokrútil nechápavo páter hlavou. – Do kláštora sa však dostala len sama. „Mladé dievča“ je fuč. Zmizlo. Vyparilo sa... Nie je. – kýval stále, sklamaný, že ani on nevie všetko, ale pre Gastona mal ešte jeden tromf.

  Sadol si sťažka na trojnožku pri lôžku, pacol si po hranatých tučných kolenách a viditeľne pookrial.

  - A keď Arnolf Lebrossi prišiel pred týždňom do kláštora aj s... – do nádychu mu skočil Gaston.

 - Čože? Už týždeň?! – prebral sa z letargie Gaston.

  Vnútro mu rozhlodávali mučivé myšlienky. To, čo sa dozvedel od Ignatyja, vnášalo do jeho duše desivý nepokoj. Ako to mohol všetko prehliadnuť?! On?! Celé mesiace už pracuje na odkrytí sprisahania proti jeho veličenstvu kráľovi Gregorovi II. Celé mesiace sa presúva z miesta na miesto. Hľadá stopy, informátorov, hniezda odporu, zradcov, akékoľvek náznaky vzbury. Celé mesiace tápa. Vodia ho za nos ako malé decko?! A navyše jeho vlastní?! Ľudia jemu blízki, z jeho okolia, z jeho rodiny?!

  A kráľ čaká. Kráľ čaká... Lenže aj to...bohviekde... Čo má robiť?! Čo bude robiť teraz, keď toto všetko vie. A je bezmocný. A je bezruký!...

  „Procedamus in pace...“ šepkali špinavé steny vôkol neho. Alebo páter.

Domiceli, Fra Vargelico