OUAT - Pešiaci medzi prstami... 71. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

71. kapitola

Opát Gavril XI.

    Tajomne vyzerajúce kapucne sa skláňali v nebadanom pokyvkávaní nad drevenými špeciálnymi stojanmi s jednou či dvoma naklonenými doskami, podľa toho, či k práci potrebovali jeden či dva pôvodné rukopisy. Popod kapucne svojou belobou tancovali špicaté brká namáčané opatrne do čierneho farbiva. Okolo bolo pozorne porozhadzované ostatné pisárske náčinie pozostávajúce z náhradného husieho brka, štetcov, pravítka, kružidla, olovenej tužky, farieb, kalamáru, kriedy, nožíka a britiev, poprípade pemzy, na hladenie pergamenu.

  To neradi robili, aj teraz len najmladší zúrivo sa nahýnal nad kusom budúcej listiny, aj keď to na počiatku bola len velúrová kožka z mladých, často ešte nenarodených teliat a hladil a hladil ju kusom pemzy, občas si špeciálnym nožíkom a britvou pomáhal, len aby starší boli s kvalitou spokojní a atrament sa dobre vpíjal a nerozmazával a iluminácie na pergamene neskôr stvárnené boli jasné a huby sa otvárali úžasom po ich videní.

  Tomu, čo sa mu ruky ešte netriasli, dali zas na starosti rysovanie linajok a po skončení práce si pekne, čo narysoval, to musel zmazúvať.

  V skriptóriu vládol práve čulý ruch. Všade ticho ako v hrobe. Nikto ani hlavu nenadvihol, keď vošiel udýchaný opát.

  - Boh požehnaj vašej práci! – zavrčal Gavril a zúfalo sa oprel o roh najbližšieho stojanu, druhou rukou si šúchajúc hruď, že ani nepočul odmrmlané mu odpovede.

   - Čo tu všetci robia?! – pýtal sa namrzene postaršieho mnícha s obrovskou knihou v náručí.

  - Prepisujú zborník duchovnej poézie, ako ste im to...-

  - Všetci?! –

  - Nie, všetci zaiste nie. Tuto brat Prokop sa zaoberá starou antickou hrou a prekladá ju. Chudák, neskoro sme si všimli omylu, že nejde o text náboženský, tudíž ani duchovný, nuž necháme ho prácu svedomito dokončiť a potom prepis nenápadne spálime...- šepkal mních.

   - Spálite? A kurivo na zimu z voza skladá len brat Nikolai? – vnuklo opátovi zachytené slovíčko novú asociáciu.

  - Nie, ctihodný brat hen v kúte ráči prepisovať misál, potom ho čaká žaltár a kancionál. Na ten sa najviac teší. Sú ešte v staroslovienčine, písané akousi hlaholikou a on, kvázi Slovan ako repa je jediný kompetentný porozumieť tým čudným hakom-bakom a pretaviť ich do normálnej bohumilej latinky. Jemu jedinému... problém síce robí, ale pracuje tvrdo... – pochválil spolubrata a vytrčil smerom k nemu palec, že to má teraz u neho ako malé bezvýznamné plus.

  - Dosť tvrdo nadávajú aj sedliaci na zadnom dvore, čo nám priviezli poživeň do daru, onen povinný cirkevný desiatok. Nemohol by ich niekto upokojiť a zbaviť nechceného nákladu? – zaťahoval opát už s trochou sarkazmu a rozhliadal sa po kláštornej pisárskej dielni. - Veď breviárov nám toľko hádam netreba...- nakukol na prvý pergamen pod nosom.

  - Duchovná literatúra v sebe skrýva ohromnú silu, neradi by sme prácu prerušovať...-

 -  Keď je tu toľko ohromnej sily, netreba ňou plytvať! Ťažké vrecia na povoze čakajú a neradi by navlhli dažďom. - neoblomne odporoval.

  - Boh mi je svedkom, že všetci bratia sú zaneprázdnení, dokonca niektorí aj nevyprázdnení, tak sa do činnosti ponorili...- začal cúvať mních do bezpečnej vzdialenosti.

  - A čo vy?! – namieril opát svoj trasľavý prst na mníchovo tučné brušisko.

  - Ja som práve ...- s nebývalým začudovaním si páter nenápadne pritiahol žltkastý povraz pod bruchom až nadhodil knihu v náručí  - ...bol som sa... pripravovať na diktát, lebo nemá kto. Viete, v lepších kláštoroch toto činia sestry, že diktujú a mladí a tí čo vládzu, aj píšu jak diví. Už som vám minule naznačoval, že vznik zmiešanej komunity nie je na zahodenie... – hľadal mních výhovorky, lebo dolu ku skladom a pivniciam sa mu veľmi nechcelo.

  Tu sa kúrilo. Ticho, teplo a tam... hrôza pomyslieť! Práca!

 - Na zahodenie budú tie funty zeleniny, ak pohnije skôr, než ju uskladníme! –

  Mních sa poošíval.

  - Vidím, že značná časť potravinových ložísk z našich skladov ide aj do vašich útrob, brate, tak prečo by ste nemohli pomôcť pri ich opatrovaní? A to drevo vás aj tu zohrieva a čo ešte v zime!  A nebránite sa proti tomu, nuž sa nebráňte ani teraz! – postrkával mnícha smerom ku dverám.

   - Drahý náš opát a vy hádam nejete a nepotrebujete teplo? – zaznel posledný pátrov pokus o obranu, no u Gavrila veľa nezavážil.

  - Ja sa musím postarať o istý pentagram návštev. Ten ženský štvorlístok, ktorý ma už dosť dlho čaká pred kláštornou bránou. Tie tri grácie ma svojimi naliehavými požiadavkami znesú zo sveta...-

 - Prepáčte, drahý opát, - nesmelo sa usmial mních. - Vraveli ste pentagram a potom štvorlístok, ako to, že sú to tri? –

  - Predsa Triberta Loničová a jej sestra. – začudoval sa páter hlúpej otázke a nevraživo zazrel na voz plný obrovských polien dreva, márne čakajúci na čiesi ruky a plecia, okolo ktorého sa ponáhľali.

  Opát mávol rukou, aby naznačil, kde je miesto brata a obaja radšej prižmúrili oči. Jeden pred nákladom, druhý pred prudkým svetlom, ktorému šiel ďalej v ústrety a ktoré sa mu bolestivo zarylo do kláštorným šerom otupených očí.

  - Berta Loničová má sestru? - nedalo pátrovi, kým si prepočítaval, ktorým polenom asi tak začne.

  - Nie, prečo sa pýtate?! -  otočil sa opát a skryl ruky v dlhých rukávoch. – Tá už odišla, sama, ako bola prišla. – doložil a pohol sa k bráne, márne hútajúc, prečo práve týmto smerom.

Domiceli, Fra Vargelico