OUAT - Pešiaci medzi prstami... 69. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

69. kapitola

Kumpáni

   -  Ale, ale, drahý... drahý......- stínal zuby od kyslého nápoja Rumpel, aby hlas ani nenapadlo vypustiť slová ako „priateľ môj“. – Hádam si nemyslíte, že by som bol schopný takej podlosti. Veď, ostatne, vaše blaho, znamená aj blaho pre mňa. Pre nás všetkých... ak si dobre pamätám našu dohodu! A dohoda so mnou je... – vysvetľoval stále cez zuby, snažiac sa upokojiť parádne už rozzúreného Gostigrada.

  Nenápadne kývol na skromne odetú mladú slúžku, ktorá si hneď poslušne prisadla k fučiacemu palatínovi a začala si ho so zdvihnutým kútikom pier pomerne priblblo prezerať. Zaiste sa jej zdal hodnejší, ako starý pán Bartolomej, aj voňavejší, aj lepšie oháknutý, aj keď je to len mníšske rúcho, ale pod ním má aj čosi iné... aj je mladší... popri toľkých superlatívoch od radosti nevedela, či už smie, alebo musí čakať na pokyn. Začala sa aspoň jemne vnucovať. Šúchala mu plece o plece...

  - Ako mi teda vysvetlíš, že tie klenoty zmizli?! Prepadli sa pod zem?! Odniesol ich lesný duch?!... – vyprskol podráždene Gostigrad a vystretou pažou nechtiac odsotil svoju nanútenú spoločníčku. – Vyparili sa snáď? Zhnili? Požrali ich myši?! – mal pripravené celé litánie skazonosných scenárov. – Hrabal som sa tam aj so svojimi ľuďmi celý bohovatý deň! Možno aj noc! - prekročil zviechavajúcu sa slúžku a dosadol na kus kameňa, ktorý mužom slúžili ako nábytok v tomto ponurom, podzemnom labyrinte kutíc, kde sa Rumpelstiltskin ešte stále skrýval, dajúc sa poznať len vlastným.

  Výhodu svojho inkognita považoval za...výhodu svojho inkognita.

  - Je to skutočne záhada. Veď tú podzemnú chodbu jakživ nikto nikdy nepoužíval. Navyše bola na nepriateľskom území, takže ani naši o nej nič nevedeli. A keby tam aj niekto zablúdil, ťažko by v nej našiel poklad... To sotva... Uložil som ho v jednom z jej slepých ramien. Zakutral dôkladne do konárov, teda koreňov stromov, miesto riadne označil. Pripravil niekoľko pascí, nastražil isté nástražné systémy, ktoré by ani mňa k nemu nepustili...-  obhajoval svoju nevinu Rumpel.

  - Všetko zle! Celé zle! – rozpažoval a zas pripažoval brat bývalého kráľa.

  - Nesmieme sa ukvapiť. Teraz je dôležité to... -

  - Teraz je dôležité to, že klenoty, kráľovské korunovačné klenoty nemám a celý plán si môžeme napchať do krku! Pol na pol! – zabedákal Gostigrad. – Všetko som stratil! Už zas a znova! Všetko sa opakuje... ako bludný kruh! Dúfam, že aj urodzený zaťko, môjho zosnulého bračeka zostane ešte dobre dlho stratený! Keď som narýchlo opúšťal kráľovský palác, ešte o ňom nebolo chýru ani slychu. Ale ja také šťastie nemám, aby sa vyparil nadobro! - povzdychol si.

   - Bohužiaľ, Gregor II. je kráľom svojej zeme a ako sa mi tak vidí, ak rýchlo niečo nepodnikneme, zostane mu aj zem Krušovadská! Zrejme nám tie pliagy prešli dajako cez rozum! – ironicky odsekol Rumpelstiltskin a oblapil slúžku okolo drieku, aby ju zas posotil k nečakanej návšteve.

  Tá sa usmiala a nacapila umelo našpúlené pery na spotené líce muža.

  - Nikdy! – podvihol si Gostigrad uzol na špagáte, čo mu pridŕžal rúcho. - Nikdy! - zopakoval. – Klenoty nateraz síce nemám, ale ešte vždy mám v rukách tromf, pomocou ktorého zvíťazím nad Gregorom II.! Stoj, čo stoj! – slúžka naklonila hlavu, zamerala cieľ, komu to prikazuje a či ho "onen" poslúcha a či sa už má konečne pripraviť.

  Iba si udrel päsťou do pŕs a siahol po hnusnom víne, aby zapil tú lož. Obával sa, že žiadny tromf v rukách nemá, no nechcel vyzerať v Rumplových očiach ako porazený. Nič nie je horšie, ako demotivované vojsko. Vykradol síce celý kráľovský depozit, vzal všetky dôležité listiny, ale nemal korunovačné klenoty! Prekliate korunovačné klenoty, na ktorých si všetci veky vekov tak hlúpo zakladali!

  Vedel, že s manželstvom Gregora II a Ionesy Krušovadskej niečo nie je s kostolným poriadkom, ale chýbal mu akýkoľvek priamy dôkaz. Márne uväznil kráľovnú aj Gregorove deti, vlastne len dcéry, bola to len strata času. Navyše, ak kráľovná porodí konečne chlapca, následníka trónu, všetko je úplne stratené...

  - Všetko je stratené...- vyšepol nechtiac.

  - Dobre, dobre, už viem, nemáte tie sprepadené klenoty, tým pádom nemôžete byť ani korunovaný. A keď nemôžete byť korunovaný, už vôbec nemôžete... - Rumpel sa zamračil na slúžku, ktorá po jeho slovách očividne zosmutnela a mdlo zažmurkala na muža, čo sa jej už takmer páčil. A on ju ani neopáčil...

  Gosťovi však svitla nádej.

  - Musíme začať z inej strany. Klenoty sú stratené. Kráľ je stratený a podľa posledných správ sa stratila aj sama kráľovná! Vraj jej ten gauner Gaston pomohol ujsť... ale aj ten je momentálne stratený... Na tomto treba začať stavať našu stratégiu! Čo ak... čo ak nikdy nebudú nájdení... Ani jeden!  Nebude kráľ, nebude kráľovná, nebude kráľovský potomok! Nič nebude! Len ...ja! - usmial sa na slúžtičku a tá sa skoro roztopila nadšením.

  Rumpel sa tiež potuteľne pousmial. Už dlho pasie po Gastonovi Loničovi. Najmä po jeho majetku. Dostať na svoju stranu jeho prvú ženu, aj keď za cenu vydierania jej materinských citov, čo už, veď chlapcom je dobre tam, kde sú a ona im zobe z ruky, aby im neskrivili chlp na hlávkach, nebolo až také náročné... Ani odstrániť ju na konci jej cesty v ich plánoch nebude, ale... s druhou ženou to akosi nevyšlo. To čudo, čo priviedol zo Srevreny na Temný hrad  bola kalamita, nie nevesta pre milionára!...

- Kam vlastne viedla tá podzemná cesta?- skočil do myšlienok Rumpla Gostigrad.

  Víno mu stekalo po brade, slúžtička mala čo robiť, aby stíhala vysúšať kvapky skôr, ako vsiaknu do límca vytŕčajúceho spod habitu.

  - Iba kamsi do Srevrenského kláštora. Ten však, ako ste boli iste vy zariadili, drahý nekorunovaný kráľu, nedávno vyhorel a všetky mníšky sa mi nasúkali sem, do môjho sídla! Ten požiar mohol ešte počkať, nemyslíte?! – znechutene sa Rumpel pozrel von malým nenápadným prieduchom v stene.

  - Čo ak vedia o našom pláne?! A toto je zastierací manéver...- spýtal sa Gostigrad trochu potešený tým, že aj samotný pán Rumpelstiltskin, najmocnejší z mocných v krajine má nejaké problémy.

  Nemôže za ne síce, ako ho bol býval obvinil on sám, ale nechá mu túto legendu, nebude ju v žiadnom prípade vyvracať, jeho povesti to len pridá.

  - Tie?! Mali by ste ich vidieť! Sestry nepoškvrnené!... veď ja si s nimi už poradím... vypoklonkujem ich odtiaľto, až budú ľutovať, že kedy našli cestu práve sem! – zastrájal sa mladý muž a zazdalo sa mu, že na nádvorí niekto je.

  O takomto čase by veru živú dušu vonku nečakal. Jeho pozornosť upútal kôň, ktorý práve pomaličky vchádzal na nádvorie cez síce opravenú, lež večne rozcabrenú bránu. 

  Kôň nebol ani tak zvlášť zaujímavý, ale jazdec Rumpla zaujal. Ba nadmieru prekvapil. Bolo ním mladé, prostovlasé, hoci poriedko, dievča, podľa šiat nie veľmi bohatého pôvodu, no podľa krásy a pohybov  jej nervózne sa obzerajúcej poblednutej tváričky a dokonalého tela hodné aj na kráľovský trón. Kráska...

Domiceli, Fra Vargelico