OUAT
Pešiaci medzi prstami
71. kapitola
Opát Gavril XI.
Tajomne vyzerajúce kapucne sa
skláňali v nebadanom pokyvkávaní nad drevenými špeciálnymi stojanmi s jednou
či dvoma naklonenými doskami, podľa toho, či k práci potrebovali jeden či
dva pôvodné rukopisy. Popod kapucne svojou belobou tancovali špicaté brká
namáčané opatrne do čierneho farbiva. Okolo bolo pozorne porozhadzované ostatné
pisárske náčinie pozostávajúce z náhradného husieho brka, štetcov,
pravítka, kružidla, olovenej tužky, farieb, kalamáru, kriedy, nožíka a britiev,
poprípade pemzy, na hladenie pergamenu.
To neradi robili, aj teraz len
najmladší zúrivo sa nahýnal nad kusom budúcej listiny, aj keď to na počiatku bola
len velúrová kožka z mladých, často ešte nenarodených teliat a hladil
a hladil ju kusom pemzy, občas si špeciálnym nožíkom a britvou pomáhal,
len aby starší boli s kvalitou spokojní a atrament sa dobre vpíjal a nerozmazával
a iluminácie na pergamene neskôr stvárnené boli jasné a huby sa
otvárali úžasom po ich videní.
Tomu, čo sa mu ruky ešte netriasli,
dali zas na starosti rysovanie linajok a po skončení práce si pekne, čo
narysoval, to musel zmazúvať.
V skriptóriu vládol práve čulý
ruch. Všade ticho ako v hrobe. Nikto ani hlavu nenadvihol, keď vošiel udýchaný
opát.
- Boh požehnaj vašej práci! –
zavrčal Gavril a zúfalo sa oprel o roh najbližšieho stojanu, druhou
rukou si šúchajúc hruď, že ani nepočul odmrmlané mu odpovede.
- Čo tu všetci robia?! – pýtal sa namrzene
postaršieho mnícha s obrovskou knihou v náručí.
- Prepisujú zborník duchovnej
poézie, ako ste im to...-
- Všetci?! –
- Nie, všetci zaiste nie. Tuto brat
Prokop sa zaoberá starou antickou hrou a prekladá ju. Chudák, neskoro sme
si všimli omylu, že nejde o text náboženský, tudíž ani duchovný, nuž
necháme ho prácu svedomito dokončiť a potom prepis nenápadne spálime...-
šepkal mních.
- Spálite? A kurivo na zimu z voza skladá
len brat Nikolai? – vnuklo opátovi zachytené slovíčko novú asociáciu.
- Nie, ctihodný brat hen v kúte
ráči prepisovať misál, potom ho čaká žaltár a kancionál. Na ten sa najviac
teší. Sú ešte v staroslovienčine, písané akousi hlaholikou a on,
kvázi Slovan ako repa je jediný kompetentný porozumieť tým čudným hakom-bakom a pretaviť
ich do normálnej bohumilej latinky. Jemu jedinému... problém síce robí, ale
pracuje tvrdo... – pochválil spolubrata a vytrčil smerom k nemu palec,
že to má teraz u neho ako malé bezvýznamné plus.
- Dosť tvrdo nadávajú aj sedliaci
na zadnom dvore, čo nám priviezli poživeň do daru, onen povinný cirkevný desiatok. Nemohol by ich niekto
upokojiť a zbaviť nechceného nákladu? – zaťahoval opát už s trochou sarkazmu a rozhliadal sa po kláštornej pisárskej
dielni. - Veď breviárov nám toľko hádam netreba...- nakukol na prvý pergamen pod
nosom.
- Duchovná literatúra v sebe skrýva
ohromnú silu, neradi by sme prácu prerušovať...-
-
Keď je tu toľko ohromnej sily, netreba ňou plytvať! Ťažké vrecia na
povoze čakajú a neradi by navlhli dažďom. - neoblomne odporoval.
- Boh mi je svedkom, že všetci
bratia sú zaneprázdnení, dokonca niektorí aj nevyprázdnení, tak sa do činnosti
ponorili...- začal cúvať mních do bezpečnej vzdialenosti.
- A čo vy?! – namieril opát
svoj trasľavý prst na mníchovo tučné brušisko.
- Ja som práve ...- s nebývalým začudovaním
si páter nenápadne pritiahol žltkastý povraz pod bruchom až nadhodil knihu v náručí - ...bol som sa... pripravovať
na diktát, lebo nemá kto. Viete, v lepších kláštoroch toto činia sestry, že
diktujú a mladí a tí čo vládzu, aj píšu jak diví. Už som vám minule
naznačoval, že vznik zmiešanej komunity nie je na zahodenie... – hľadal mních
výhovorky, lebo dolu ku skladom a pivniciam sa mu veľmi nechcelo.
Tu sa kúrilo. Ticho, teplo a tam...
hrôza pomyslieť! Práca!
- Na zahodenie budú tie funty
zeleniny, ak pohnije skôr, než ju uskladníme! –
Mních sa poošíval.
- Vidím, že značná časť
potravinových ložísk z našich skladov ide aj do vašich útrob, brate, tak
prečo by ste nemohli pomôcť pri ich opatrovaní? A to drevo vás aj tu
zohrieva a čo ešte v zime! A nebránite
sa proti tomu, nuž sa nebráňte ani teraz! – postrkával mnícha smerom ku dverám.
- Drahý náš opát a vy hádam nejete a nepotrebujete
teplo? – zaznel posledný pátrov pokus o obranu, no u Gavrila veľa
nezavážil.
- Ja sa musím postarať o istý pentagram
návštev. Ten ženský štvorlístok, ktorý ma už dosť dlho čaká pred kláštornou bránou.
Tie tri grácie ma svojimi naliehavými požiadavkami znesú zo sveta...-
- Prepáčte, drahý opát, - nesmelo sa
usmial mních. - Vraveli ste pentagram a potom štvorlístok, ako to, že sú
to tri? –
- Predsa Triberta Loničová a jej
sestra. – začudoval sa páter hlúpej otázke a nevraživo zazrel na voz plný obrovských
polien dreva, márne čakajúci na čiesi ruky a plecia, okolo ktorého sa
ponáhľali.
Opát mávol rukou, aby naznačil, kde
je miesto brata a obaja radšej prižmúrili oči. Jeden pred nákladom, druhý
pred prudkým svetlom, ktorému šiel ďalej v ústrety a ktoré sa mu
bolestivo zarylo do kláštorným šerom otupených očí.
- Berta Loničová má sestru? - nedalo
pátrovi, kým si prepočítaval, ktorým polenom asi tak začne.
- Nie, prečo sa pýtate?! - otočil sa opát a skryl ruky v dlhých
rukávoch. – Tá už odišla, sama, ako bola prišla. – doložil a pohol sa k bráne,
márne hútajúc, prečo práve týmto smerom.
Domiceli, Fra Vargelico
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára