OUAT - Pešiaci medzi prstami... 66. kapitola

OUAT

Pešiaci medzi prstami

66. kapitola

Sťahovanie nádorov

    Miestnosťou sa ozval typický nespokojný výdych slovutného pána kastelána.

  - Papule nevymáchané, nesvedomité, čo sa hádam teraz ja tu mám roztrhať?! Aha ju! ...k vám...do Il Perga by rada... zavítala by...bla-bla-bla... očakávajte ma... s pozdravom úctivým... fuksľa jedna vyškerená... batožinu vopred... ženská otravná... Čo zízate?! – stíhal vybavovať nečakanú poštu aj svojich podriadených niekoľkými razantnými kopancami, aby sa aspoň trochu upokojil. Beztak list skončil v trhancoch pod jeho nohami.

  Držiac v hnevom roztrasených rukách posledné útržky niekdajšej husto popísanej listiny, okríkol dvoch najbližšie stojacich mužov, ktorí sa tu len náhodou prikmotrili a nevedomky začali zízať na hompáľajúcu sa roztlčenú pečať trčiacu na konci zbytku pergamenu.

  Z nesúrodého prejavu porozumeli iba nadávkam. Iba správca momentálne tušil, čo mu dáva na známosť sám mladý pán Rumpelstiltskin, autor tohto odkazu. Jediný, ktorého onehdá nenašli, keď sa na vozy nakladalo odpoly poskapíňané, na akýsi neduh, Il Pergovské osadenstvo Temného hradu, ba niektorí ho i oplakali a iní to oslávili. Potom oplakávali prví a teraz plačú tí, čo si mysleli, že dobre bude na furt. Dobre už bolo... Amen. Tma.

  - Dvíhajte rite! Pán volá! Chronta rozbujačená, podagrou oplesknutá! Potrebujú nás už doma. Čas na návrat! ... “Na zemi sú tvoje hviezdy a slnko vystúpilo nad hory“...tejto šifre nie celkom rozumel, ale, že to šifra je, mu bolo nad ono slnko aj hviezdy jasné. Cestou domov sa zamyslí, alebo nakope zopár sluhov a bude pokoj.

  Cez stisnuté zuby už len krotko nešťastne vrčal, lebo myšlienka, že sa má vrátiť medzi polorozpadnuté múry starej rodinnej pevnosti sa ani jemu nijako zvlášť nepáčila. Hulákať po sprostákoch a trúbach mohol a vedel aj tu.

  Ale list mladého pána hovoril jasne...- „Príde veľavážená...“ a tak je treba, aby  jej okrem všadeprítomných komárov a ohryzených kostí, zväčša dobytka, robil spoločnosť aj niekto iný. Politické záujmy, je to jasné. Veľavážená je dôležitá...

  Kastelán zostal so svojím hnevom v komnate sám. Ešte raz sa mrzuto pozrel na kusy rozšklbaného pergamenu pod nohami, zlosť sa mu z hlavy presunula do pravej ruky a tá skončila vborená do sekretára, čo mal za chrbtom. Triesky v nej porieši neskôr.

  - Šľak aby ho...ju...ich...! – rozkopol dvere a vytrielil z komnaty pozoháňať čo najskôr všetkých, teraz už iste dobre a dôkladne poschovávaných Rumpelstiltskinovcov.

  Opát, ktorý práve, akoby nenápadne prechádzal sa chodbou v tomto trakte,  zmizol pred rúhavým zrakom tohto nechutného vulgárneho mužíčka v najbližšej cele.

  „Zdá sa, že „moja správa“ vyrazila pánovi správcovi dych.“ usmial sa spokojne a pomädlil si ešte spokojnejšie ruky.

  – Len ja viem, čo je pre ...spásu najlepšie! – nevydržal a rozosmial sa skoro nahlas. – Nech sa len pracú kade ľahšie, dobytok jeden bezbožný! -  od správcu sa kadečomu priučil.

  Jeden hriešik hore-dolu. Sám sebe sa vyspovedá, odpustky odpredá, modlitby...Modlitby ho ochránia.

  Oprel sa o dvere a musel zase raz uznať, že bez starého pátra Ignatyja, by sa tu nezaobišiel. A nech už bol tento pochabý čarodejník akýkoľvek, nevďačník a bohurúhač, nik by nedokázal napodobniť tvar Rumpelstiltskinovskej pečate tak, ako on. Aj keď, pravda je,  originál nikdy nikto nevidel.

  Zrejme ani správca nie, o čom svedčí jeho nechápavý pohľad na listinu, keď mu ju priniesli a kázali prelomiť pečať. Ľúto mu bolo. Veci, na rozdiel od ľudí, nerád lámal.

  Skúšal čítať skrz rúrku, ale videl len svojich a posla prekrúcajúceho očami. Takmer si neotvorený list nechal na pamiatku a kochal sa ním ešte pár dní, keby nie duchaprítomnosti pátra Nikolaja, prezlečeného za poslíčka z Il Pergovskej oblasti, stačilo ho vyváľať vzadu za chlievami kláštora, aby vyznel vierohodne, ktorý mu ho vytrhol, cez koleno prelomil a potom ochkajúc na tržnú ranu vykrivkal sťažovať sa Ignatyjovi, z akého šľaktrafeného matroša to ten starý blázon vyrobil onen vosk...

 Správcovi sa jeho arzenál nadávok celkom páčil, tak mu i odpustil, že mu zničil hračku.

  Opát, keď všetko podozrivo utíchlo, nasmeroval si to späť do svojich rozložitých ciel.

  - Ach, drahý Bartolomej, konečne ste tu...! – ozvalo sa znenazdania od malého okna, kde na mäkkými vankúšmi vystlanej súkromnej lavici sedela stará pani Rumpelstiltskinová, Peribleptia osobne.

  Opát Gavril s povzdychom sklopil zrak a pomaličky sa približoval k žene, aby ju rýchlo vyviedol z omylu.

  Matka rodu len civela do prázdna a na tvári sa jej zjavil nebadaný úškľabok, vzdialene pripomínajúci úsmev, keď jej pohybujúce sa neustále nozdry, zachytili puch prichádzajúceho.

  Hlboká starecká prepadlina v pravom líci nedovoľovala tvári nadobúdať akékoľvek jemné rysy či iné mačkovité šelmy. Celá jej tvár zdala sa v mihotavom svetle fakle, nesmierne nesúmerná, čiastočne aj vďaka vypadnutým už zubom a čiastočne kvôli kŕču, ktorý z času- na čas trápil jej sánku.

  Hľadela nezúčastnene na opátovu sutanu, presne do jej stredu, kde bol vydúvajúci sa uzol povrazu na inom vydúvajúcom sa uzle a presne k tomu miestu nečakane, nostalgicky sa zhlboka nadýchnuc, natiahla svoju pažu.

  - Poď sem...ku mne, môj drahý... – zašepkala takmer nečujne a bezfarebné dúhovky sa jej nebadane dvihli dohora. Zostali iba žlté bielka.

  - Pamätáš, vtedy... keď sme sa naposledy...- na okamih sa odmlčala, vyťahujúc čosi, čo jej zabehlo z hlbín poloprázdnych úst, akoby však čakala, že jej vetu niekto medzitým dokončí.

  Avšak opát, prečítajúc si v jej slepých očiach jednoznačný záujem so strachom vybehol z vlastnej cely.

  - ...hrali mikádo? – dokončila Peribleptia a smutne zložila ruky do lona, pátrajúc v jeho záhyboch po práve stratenej rasci, čo jej v krku uviazla ešte od raňajok.

  Tá pachuť rozhryznutého semena jej pripomenula domov.

 

Domiceli, Fra Vargelico